Kam chodia víly tancovať II

Autor: Tatiana Balajková | 18.7.2016 o 7:00 | (upravené 18.7.2016 o 15:31) Karma článku: 3,75 | Prečítané:  296x

Kedysi pred miliónom rokov pohyb tektonických dosiek v oblasti dnešnej Umbrie roztrhol mohutné skalnaté bloky a vytvoril obrovskú prepadlinu, v ktorej vzniklo jazero.

Keď časom vyschlo, ostala po ňom rovina o rozlohe približne 15 km², nazývaná Piana di Castelluccio. Každé leto rozkvitne do nevídanej krásy. V mojom osobnom rebríčku je to jedno z najkrajších miest na svete.

Cesta na náhornú plošinu Altopiano di Castelluccio vedie, samozrejme, hore, hore, hore, stúpali sme takými serpentínami, až som cítila, ako sa mi raňajky v žalúdku prudko presúvajú zboku nabok a dúfala, že to nevyvolá ich vratnú reakciu.

V najvyššom bode šofér zastavil na vyhliadke a vychutnal si náš údiv. Plošina sa pred nami ťahala doďaleka, žiariac farbami ako rozprestretý koberec. Tu žiarili obdĺžniky bielej, tam škvrny ružovej, pruhy modré i červené, prevládala žltá. Zo všetkých strán ju obklopovali vrchy a na jednom z nich sa črtalo miestne centrum života, miniatúrna dedinka Castelluccio di Norcia.

Potom už cesta pomaly klesala, prešli sme prostriedkom ,,koberca“, ešte posledná strmá zákruta okolo kopca a už aj sme parkovali na námestíčku. Nachádzali sme sa 1452 metrov nad morom, teplota prudko klesla, ešte že som si vzala hrubé svetrisko.

Domčeky s malými oknami sú natlačené jeden vedľa na druhom, mnohé počmárané bielymi nápismi. Nie je to dielo vandalov, miestni si takto pod rúškom noci zvykli s vedrom farby robiť narážky na isté udalosti, napríklad niekoho neveru. V súčasnosti im však rozumie len pár pamätníkov. V niektorých obydliach sú reštaurácie, v iných obchodíky. V zime tu ostáva len desať ľudí, ostatní sa sťahujú do Norcie. Hrozivé snehové búrky totiž nedovoľovali priviezť zásoby, ani deťom chodiť do školy. Kedysi bol prechod cez hory taký nebezpečný, že ho biskupi od novembra do marca zakázali úplne a počas hmlistých dní sa muselo neustále zvoniť, aby stratení pútnici našli cestu. No aj dnes, sotva krajinu zakryje biela perina, dedinka sa uloží k zimnému spánku a preberie sa až na jar.          

V ríši kráľovnej Sibilly

Castelluccio sa nachádza uprostred parku Monti Sibillini, kde odjakživa vládne kráľovná Sibilla. Kedysi sa verilo, že kto sa odvážil prejsť cez tajomnú bránu na úpätí hôr do jej kráľovstva, ocitol sa uprostred zlatého paláca v spoločnosti prekrásnych žien a podľahnúc pokušeniu, už nikdy viac sa nevrátil.

Majestátny, 2476 metrov vysoký vrch Monte Vettore sa hrozivo týči nad dedinkou, akoby pripravený zvaliť sa na ňu pri prvom záchveve zeme. Táto oblasť je totiž aj seizmologicky činná, čítala som v novinách, že zem sa kdesi pri Terni triasla naposledy pred týždňom.

Miestni mi tvrdili, že za pekného počasia z vrcholu Monte Vettore dovidieť až na kupolu chrámu svätého Petra v Ríme, vzdialenú 200 kilometrov.

Tam hore, blízko oblohy, v ríši kráľovnej Sibilly, žilo mnoho víl. Jedna rozsýpala sneh, druhá sadila kvety a starala sa o les, ďalšia mala na starosti domáce zvieratá, česala kone a zapletala im chvosty. Dievčatá milovali tanec a keď sa dopočuli, že v Castellucciu bude tancovačka, pýtali si povolenie ísť. Kráľovná súhlasila za podmienky, že sa vrátia do prvého lúča slnka. Lebo keď svitne, ich pleť zvráskavie, zreničky sčervenajú, vlasy zbelejú a všetci by vedeli, že víly existujú. Navyše mali namiesto nôh kopýtka, aby sa im lepšie behalo po horách.

Víly sľúbili, že odídu včas. Kopýtka zakryli dlhými šatami a vybrali sa do hostinca v Castellucciu. Celú noc sa skvele bavili, no tancujúc so švárnymi pastiermi zabudli na čas a spamätali sa, až keď v diaľke zazreli svitanie. Vtedy sa vydesene rozbehli na Monte Vettore a ako utekali, ich kopýtka rozbíjali skaly a zanechávali za sebou bielu stopu, ktorá je viditeľná dodnes. Odvtedy sa víly už nikdy nevrátili, ale každý vie, že sú tam hore a starajú sa o kvety, lesy a zvieratá... a kto chce, môže si domov odniesť ako suvenír aspoň ich malú sošku.

Tibet Európy

Výhľad zhora je neskutočný, aspoň teda od konca mája do konca júla. Táto udalosť sa oficiálne nazýva La Fioritura, Kvitnutie, a nikdy neviete, kedy je najlepší čas ísť sa na ňu pozrieť. Všetko závisí od dažďov, slnka a času výsevu šošovice. Tento rok je všetko spomalené, ešte v máji napadol sneh a príroda sa iba prebúdzala, no napriek tomu bolo údolie posiate prvými farebnými kobercami.

Je to neskutočné divadlo matky prírody. Tiene oblakov sa presúvajú po zemi ako tmavé škvrny, keď zrazu dovtedy temné vŕšky v pozadí pohladia slnečné lúče a zmenia ich na jasnozelený impresionistický obraz. Okrem nežne fialkových kvetov pestovanej strukoviny ho tvoria poľné kvety ako maky, nevädze, sedmokrásky, ďatelina, zvončeky, repka, horce, šťaveľ, margaréty, hluchavky..  Farby sa menia počas dňa i mesiaca, podľa toho, čo práve roztvorilo okvetné lístky. Keď Monte Vettore omotal šál, utkaný z hmly, bledoružový odtieň sa zmenil takmer na fialový, čierne mraky dali vyniknúť žltým lánom. V kotline panuje neskutočné ticho, len cikády cvrlikajú a vlasy mi strapatil vietor. Občas sa mi zazdalo, že som úkosom zazrela vílu, ako maku napráva lupienky, no kým som sa otočila, už po nej ostali len rozkolísané kvety... Ako hovorí klasik, romantika jak sviňa.       

Celé hodiny som blúdila cestičkami, posedela si s obedom na lúke a vyváľala sa v repke v snahe uloviť čo najlepší záber na horu nado mnou. Až pár stoviek metrov od Castelluccia si človek uvedomí, aká je dedinka zraniteľná, výhražne obkolesená kolom dokola oveľa vyššími vrchmi. Popoludní sa nad kotlinou začali ako supy zbiehať vodou nasosané mraky. V diaľke sa zablyslo a hrom, znásobený dokonalou akustikou, tresol tak, až som nadskočila od ľaku. Nazad na kopec som vyletela rekordnou rýchlosťou, aj keď mi jazyk visel až po kolená.

Zázračná šošovica

Už spomínaná šošovica z náhornej plošiny, chránená označením pôvodu, je vraj svetoznáma a najsamlepšia. Vďaka veľkým teplotným rozdielom medzi dňom a nocou je mimoriadne odolná voči škodcom, takže ju netreba hnojiť ani postrekovať. Je teda bio, obsahuje proteíny, vlákninu, minerálne soli, železo, draslík, fosfor, aby sme to zhrnuli, ak ju budete jesť pravidelne, v stovke vás budú musieť dobiť lopatou.

Nemohla som ju teda neochutnať. Dala som si polievku, prevaľovala ju po podnebí ako vinár nové beaujolais a snažila sa prísť na to, čo je na nej také úžasné. Nebola zlá, ale, pravdupovediac, tá od mojej mamy je ešte trochu chutnejšia. Neviem, či je to tým, že je lepšia kuchárka alebo máme lepšiu šošovicu, v každom prípade, Taliani vedia tú svoju lepšie predať. Alebo možno moje chuťové bunky nie sú dostatočne citlivé na toľkú rafinovanosť? Tvarohovo-šošovicový koláčik crostata con le lenticchie bol výborný, i keď opäť miniatúrnych rozmerov. Len miestny bylinkový likér ma nenadchol. Chutil ako becherovka, zriedená vodou z kyslých uhoriek, ale keďže mi ho doniesol pán majiteľ osobne ako ospravedlnenie za to, že som na stôl čakala 15 minút,  cítila som sa povinná vypiť ho do dna. Bŕŕŕ...  Navyše mi pripomenul cestu do Benátok nevykúreným autobusom, keď sme sa s kamoškou, klepúc kosu, Becherovkou parádne pritrcli... 

Vstup do pekla

V okolí sa nachádzajú dve zaujímavé jazierka. Ak máte kondičku, zimnú bundu a správnu obuv, môžete si spraviť asi štvorhodinový výšľap na Monte Vettore. Tam, kúsok od vrcholu, objavíte krištáľovo čisté pleso Lago di Pilato, ktorého tvar pri dostatku vody pripomína okuliare. Povráva sa, že je v ňom pochované telo Piláta Pontského, ktorý odsúdil Ježiša na ukrižovanie. V trinástom storočí boli zase ľudia presvedčení, že je vstupom do pekla a jeho okolie obývajú bosorky a černokňažníci, biskupi preto prísne zakázali výstup na horu.

Ani dnes nie je povolené priblížiť sa k brehom, no z iných dôvodov. V roku 1954 tu profesor Marchesoni objavil vzácneho endemita - ružového kôrovca, dlhého 12 milimetrov, ktorý pláva dozadu, hore bruchom a svoje vajíčka kladie medzi okolité skaly.

Na severozápad od Castelluccia sa nachádza Stagno rosso, miniatúrna, meter hlboká vodná plocha, pripomínajúca kaluž krvi. Príčinou zvláštneho sfarbenia je oficiálne riasa euglena sanguinea, ale domáci vedia svoje. Keď raz jedna z víl maľovala dúhu, červená  farba sa jej vyliala na lúku - a rybník bol na svete...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?