V truhle na vychádzku

Autor: Tatiana Balajková | 1.8.2016 o 8:00 | Karma článku: 4,17 | Prečítané:  958x

V Španielsku majú mnoho divokých a bláznivých sviatkov, ten najbizarnejší oslavujú na severe krajiny 

Galícia je hlavným námorníckym regiónom Španielska, až polovicu jej hraníc obmýva Atlantický oceán. Sever od Malpiky po mys Finisterre je sužovaný silnými vetrami, búrkami a hmlou, ktorá sa ako biely had plazí ponad vodu. Tu, na pustom Pobreží smrti, kde vlny za škriekania čajok zúrivo narážajú na útesy, manželky rybárov neraz vyzerali svojich mužov márne. Mnoho lodí sa stratilo vo víchrici alebo rozbilo o zradné skaly, a to nielen v minulosti. V roku 2002 došlo za búrlivého počasia k vážnej nehode na ropnom tankeri Prestige. Hoci ho stihli odtiahnuť na voľné more, napokon sa rozlomil na dva kusy a potopil. Nehoda bola najväčšou ekologickou katastrofou v dejinách Španielska, do vody uniklo viac ako šesťdesiat tisíc ton ropy.

Trdelník vo svete: Žiadny div, že aj naše lietadlo si vietor pohadzoval ako loptičku, a tak sa pilot napokon rozhodol pristáť v Santiagu a do La Coruñe nás previezli autobusom. Domáci sa nepríjemnému fučaniu bránia zasklenými terasami, nazývanými galerías, vďaka ktorým mesto získalo prezývku Sklenené.

Takmer okolo celej La Coruñe sa ťahá pláž, ktorá prechádza do parku s chráneným vtáctvom a množstvom sôch. Jeho dominantou je Herkulova veža, najstarší európsky maják v prevádzke. Podľa legendy tu bájny hrdina po trojdňovom boji porazil obra Geriona a na mieste, kde zakopal jeho lebku, prikázal vztýčiť pamätník.

V starom meste sa práve konal stredoveký trh Feira das maravillas, uličky boli zaplnené stovkami stánkov. Predavači v kostýmoch ponúkali obrovské pšeničné chleby, čo vyzerali ako baretka s brmbolcom, šišky veľké ako kolesá od auta a sladkosti od výmyslu sveta. Príjemne ma prekvapil ,,komínový koláč“, starý známy trdelník. Pekár dokonca vedel, že pochádza zo Slovenska. Zdá sa, že naša špecialita nastúpila úspešnú cestu po svete, už som ho totiž videla v Londýne i New Yorku.

Cez ohnivú bránu: Záujem bol o amulety, drevené hračky, šperky, meče i dýky, deti si mohli pohladiť sovíča i jastraba. V jednej ulici bola vystavená zbierka mučiacich nástrojov, ktorú si ženy obzerali s hrôzou v očiach a muži s nadšením obchytkávali. Bŕŕ, mnohé inštrumenty som poznala z našich rozprávok a povestí, informácie o technickom pokroku sa zjavne šírili už v stredoveku.

Pred katedrálou sa odohrával rytiersky turnaj, skvelé divadlo s dramatickou hudbou. Najprv prišli sluhovia a burcovali svoje tribúny divákov, po nich docválali štyria šľachtici, každý v inej farbe. Majstrovsky ovládali temperamentné kone, cválali cez ohnivú bránu, útočili na seba kopijami. Všetci mali vopred určené úlohy. Náš, sir Thomas, bol zúrivý mrňús, keď ho súper škrabol, zoskočil zo sedla, vrhol sa po ňom a začal ho škrtiť. Súboj však prehral, protivník ho prepichol, a napokon bol potupne odtiahnutý na nosidlách.

Noha na predaj: V Galícii však udržiavajú množstvo ďalších zvykov a tradícií: Tanec svätého Sebastiána s obrovskými kvetinovými klobúkmi v Cangase, rekonštrukciu vikingskej invázie v Catoire a príchodu Kolumbovej karavely Pinty v Baione, krotenie koní v Pontevedre či procesiu patrónky námorníkov Panny Márie Karmelskej. No ten najmorbídnejší sviatok sa koná v júli v malej horskej dedinke As Neves.

Kamenný kostolík, ukrývajúci sa v lese, je zasvätený Marte, patrónke zmŕtvychvstania a sestre Lazara, podľa legendy oživeného Ježišom. Prvá zmienka o pútnikoch, ktorí ju chodili prosiť o pomoc, pochádza už z roku 1700, a dodnes sa

tu schádzajú ľudia z celého Španielska. Najprv si v okolitých stánkoch kúpia maketu chorého orgánu, vymodelovanú zo žltého vosku. Nohu, ruku, prsia, hlavu, ba i celého človeka, podľa toho, s čím majú zdravotné problémy. Potom vojdú dnu a postavia sa do radu. Trpezlivo čakajú, aby mohli pobozkať sochu svätej Marty alebo ju pohladiť vreckovkou, ktorú si neskôr budú prikladať na choré miesto, dúfajúc v zlepšenie svojho stavu. Odovzdajú jej finančný príspevok aj voskový model, presvedčení, že sa s ním zbavujú i neduhu. Atmosféra v kostole je ťaživá, priam cítite, ako sa vo vzduchu mieša bolesť, nádej a zúfalstvo. A keď som ešte vzadu zazrela truhly, opreté o stenu, hrklo vo mne, ako keď sa zosunie kopa železa.

Truhlová púť: Po celé doobedie sa vonku pod šiatrom konali omše, prenášané reproduktormi, aby ich mohli počúvať i tí, čo si robili piknik v tieni pod stromami. Niektorí sa prišli zúčastniť, iní sa iba pozerať, no všetci brali sviatok veľmi vážne. Neverte tomu, čo sa píše na internete, že je to veselá oslava pre tisícky turistov – väčšinu tvorili domáci, cudzincov som narátala päť.

Keď sa skončila najslávnostnejšia, poludňajšia omša, rozozneli sa zvony. Z dvier svätostánku začala vychádzať procesia. Najprv socha Marty, obsypaná kvetmi. Po nej ľudia na kolenách. Pútnici, prosiaci o zdravie alebo vyliečení v priesvitných rubášoch so sviečkami v rukách. Do prenikavého zvonenia občas tresol výstrel a na oblohe zažiarili farebné svetlice.

A napokon konečne vyšiel kuriózny pohrebný sprievod, na ktorí všetci čakali. Tí, ktorí za posledný rok prekonali klinickú smrť, sa svätej Marte ponúkajú ako obeta za to, že ušetrila ich životy. Ľahnú si do truhiel, ktoré nesie ich rodina alebo priatelia. Ak prídu bez príbuzných, svoje rakvy si nesú sami.

Víno a chobotnica: Diváci, chtiví desivého zážitku, sa dočkali. Keby nebolo zvonov, panovalo by hrobové ticho. Prvý muž v rakve si zakrýval tvár, nevedno, či pred slnkom alebo pred tisíckami zvedavých očí. Zelenkavá pani za ním to asi vzala ako  generálku a nechala sa niesť so zavretými viečkami. Posledná žena tiež nevyzerala veľmi zdravo a dúfala som, že strašný sprievod na nej nezanechá následky. Mne sa triasli ruky s fotoaparátom, hoci som bola iba pozorovateľkou.

Procesia, spievajúc ,,Svätá panna Marta, hviezda severu, prinášame ti tých, čo videli smrť“, pomaly obišla cintorín a blízky vŕšok, aby sa opäť vrátila do kostola.

A potom už mohli konečne oslavovať aj aktívni účastníci truhlovej púte. Usadili sa na drevené lavice pod stromami a rozprávali si zážitky. K tomu nemohol chýbať pohár vína a pulpo a la gallega, chobotnica po galícijsky. Morské potvory sa varili všade naokolo v obrovských medených hrncoch a smrdeli ako sto čertov. Keď boli hotové, kuchári ich hodili na dosku a dlhé chápadlá bleskurýchlo nastrihali špeciálnymi nožnicami. Kolieska poliali olejom a posypali paprikou. Mäso je veľmi jemné, chutné, ale človek sa nažuje, až ho sánky bolia.

Schöne Maria: Vnútrozemie Galície je zelené, lesy sa striedajú s vinicami, z ktorých pochádza lahodné biele Albariño a malými usadlosťami. Často ich zdobia horreos, starobylé sýpky na pilieroch.

Hlavné mesto regiónu, Santiago de Compostela, je tiež už po stáročia cieľom pútnikov z celého sveta. Veria, že ak sa im podarí dôjsť až k hrobu svätého Jakuba v miestnej katedrále, budú im odpustené všetky hriechy. V krypte sa poklonia jeho ostatkom, a potom sa poberú pobozkať strieborný plášť sochy, umiestnenej priamo nad hlavným oltárom.

Ani v súčasnosti prúd návštevníkov neustáva, mnohí si poctivo odšliapu peši aj niekoľko stoviek kilometrov, spoliehajúc sa len pomoc palice. Tá, ozdobená mušľou hrebenatky, je symbolom pútnikov.

Santiago však nie sú len kostoly. V parku Alameda ma zaujali krásne farebné sochy, nazývané As dúas Marías, Dve Márie. Sestry Maruxa a Coralia sa vraj v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bizarne naparádené a vymaľované zvykli prechádzať po meste a flirtovať so študentmi. Ich zjav ostro kontrastoval s ponurou náladou, aká panovala za Frankovej diktatúry. Podľa niektorých veselým odevom protestovali proti režimu, podľa iných boli jednoducho bláznivé. Možno tak trochu ako bratislavský Schöne Náci...  Sochy inštalovali v roku 1994 a raz za čas ich prezlečú do nových šiat -premaľovaním inými farbami.

Na pláž len s občianskym: Pobrežie južne od mysu Finisterre je členité, zálivy, nazývané rías, sa zarezávajú hlboko do vnútrozemia. Ich pokojné vody sú vhodné na pestovanie mušlí, ale i na kúpanie.

V ústí jednej zo zátok sa rozkladá Vigo, najväčší rybársky prístav na svete a sídlo mnohých dôležitých rybárskych spoločností. Je pravda, že v tunajších reštauráciách na ulici Calle de las ostras si môžete dať morské potvory od výmyslu sveta, ale to je asi tak všetko, čo sa dá o meste povedať. Kolom dokola ho lemujú sklady a z promenády môžete obdivovať nanajvýš žeriavy.

Za opaľovaním sa je lepšie vybrať sa loďou do protiľahlého Cangasu alebo na ostrovy Cías. Tamojšiu pláž Rodas dokonca v roku 2007 britské noviny The Guardian vyhlásili za najkrajšiu na svete. Tyrkysové more so zelenkavými plytčinami úžasne kontrastuje s bielym pieskom, z borovicového lesa sa ozýva spev vtákov... ale hovorte Slovákom o krásnej pláži, keď sa na nej kvôli ľadovej vode ani neokúpete.

Ostrovy sú od roku 1988 prísne chránenou rezerváciou, obývanou kolóniami morských vtákov. Ak sa na ne chcete dostať, lepšie je kúpiť si lístok vopred. V pokladni si od vás totiž vypýtajú aj občiansky preukaz, vraj kvôli presnej evidencii, ktorou musia dokazovať, že na ostrovy nevpustili viac ako dvetisíc osôb za deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť, mnohé ich majú v jedálnych lístkoch.

TECH

Miliardár Musk ukázal, ako chce kolonizovať Mars

Podnikateľ chce začať expedície na Mars o dva roky.

KOMENTÁRE

Keď sa hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?