Krajina, kde vzniká počasie III

Autor: Tatiana Balajková | 24.8.2016 o 9:00 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  555x

Azorský ostrov Flores, najzápadnejšia časť Európy, leží 50 minút letu od Faialu. Pred naším neveriackym zrakom pristálo také miniatúrne lietadlo, že vyzeralo ako chorá vrana, ale našťastie nebolo naše.

Mierilo na susedné maličké Corvo, ktoré má len 400 obyvateľov.

V Santa Cruze sme pristáli na prvý pokus a ja som sa vybrala peši do hotela.  Bolo to síce iba päť minút, ale zdalo sa, že doň nikdy nedôjdem. Keď som totiž zišla k pobrežiu, onemela som od úžasu. Predstavte si belasú oblohu bez jediného mráčiku. Čierne, rozoklané pobrežie, ktoré prudko klesá dole. Oceán, tmavomodrý ako atrament. Z neho trčia tmavé skaly, na ktoré more naráža obrovskou silou, akoby bolo nahnevané, triešti sa na milión kvapiek a biela pena tvorí niekoľkometrové gejzíry. A na to všetko sa pozeráte ponad záplavu žltých a červených kvetov kany... Hra farieb je taká úchvatná, že máte chuť sadnúť si a pozorovať toto divadlo donekonečna – veď som sa tam aj hodinu zasedela.

Hotel sa krčil sto metrov od prírodného kúpaliska. Pláží na Azoroch nie je veľa, útesy sú vysokánske. Lenže keby domáci žili kúsok od vody a nemohli si v nej zmočiť ani malíček, určite by v tom dusne zošaleli, a tak na mnohých miestach do skaly prácne vysekali schody, časť mora zahradili a vytvorili sústavu bazénov. Čistá voda sa do nej vlieva každou vlnou, ale zároveň nehrozí, že by vás prúdy odniesli do oceánu.

Total relax

Dedinky sú rozkošné, no maličké - sem, na koniec sveta, sa chodí kvôli prírode. Upozorňujem, že som mestský človek do špiku kostí a hocičo zelené ma nenadchne, no z omračujúcej krásy ostrova som doslova odpadávala. Jazero Lomba, modré zrkadlo lemované hortenziami, je oázou pokoja. Lagoa Funda je matne zelené, Lagoa Comprida čierne a Lagoa Branca vyzerá ako čosi, čo zostalo po včerajšom daždi a okolo kŕkajú desiatky žiab.

Turistické trasy sú vzorne značené a udržiavané, stratiť sa nemožno. Tie chodníky vymyslel génius. Šliapala som po kopcoch a dolinách, chvíľu hore, chvíľu dole, akurát tak, aby som sa unavila, ale neodkväcla. Všade okolo sa pásli kravy, zvonili zvončekmi a zvedavo po mne pokukovali. Vodopády hučali, potôčiky zurkali. Motýle lietali, včely bzučali, vtáky spievali, hmyz cvrlikal. Znie to ako z gýčového prírodopisného filmu, ale bolo to naozaj tak. Hortenzie sa vinú po kopcoch ako modré stužky, lemujú pasienky, slúžia ako ploty. Jasnozelené paprade sa bijú o miesto s omamne rozvoniavajúcim žltým himalájskym zázvorom a divými narcismi. Pupence povojníka žiaria v tráve, ale dokážu modrou sieťou omotať i obrovské stromy.

Z krovia vybehol zajac a k smrti ma vydesil, hoci sám bol asi ešte vyplašenejší. Potom som už stretla len mladú dvojicu z Dubaja. Ona, v šatke a dlhom habite,  sotva videla na cestu a dychčala ako pretekársky kôň, ale aj on mlel z posledných síl. Vraj keby vedel, že trasa je taká ''nebezpečná'', radšej by sa šli kúpať. Nechápala som, ktorý úsek mal na mysli, ale predsa len, našinec je na kamenisté chodníky zvyknutý - im to zase ide lepšie na púšti. Správne trafili, že Slovensko je v Európe, hoci boli prekvapení, že sa u nás nehovorí tiež po portugalsky. Urobila som im krátku zemepisnú prednášku a zrýchlila. Vo Faja Grande na mňa čakal taxikár - na ostrove je ich len trinásť, preto je lepšie všetko si dohodnúť vopred.

Ťažké životné podmienky vyhnali najmä v päťdesiatych rokoch ľudí do Spojených štátov a Kanady. No dodnes sa vracajú. Na Festivale emigrantov v Lajede sa stretávajú rodiny, roztrúsené po celom svete. Po procesii a slávnostnej omši sa poberú pod veľký šiator, kde sú už pre všetkých pripravené dlhokánske stoly s jedlom. Kusy chleba, preliate polievkou, hovädzie mäso a červené víno. Podľa tradície má nárok na pohostenie každý – i ja. A cítila som sa ako u svojich. Ľudia na ostrovoch sú veľmi milí a dávajú zo srdca, nemáte pocit, že z vás iba ako z turistu chcú vytĺcť peniaze. Ako Slovenka som navyše bola za exota, každý mi tvrdil, že som tam prvá svojho druhu a chcel sa so mnou rozprávať.

Azorské zdravotné služby

Posledný deň lialo a lialo, nedalo sa nič robiť, a tak som sa rozhodla vybrať k očnému lekárovi. Tri dni ma pri žmurkaní rezalo viečko, bol najvyšší čas niečo s tým urobiť. Dážď ma netrápil, nie som z cukru, tvrdohlavo som pokračovala v ceste, aj keď zosilnel, ale napokon som sa predsa len musela ukryť pod bránou. I keď sa zdalo, že viac pršať nemôže, ešte to zosilnelo, liali sa doslova špagáty vody, nevidela som ani protiľahlý dom.

V nemocnici bol milión ľudí a na dverách zvláštne ordinačné hodiny:  EKG: 14.-15. november, gastroenteorológ: september – november. Nuž, ak žijete na konci sveta, musíte s tým rátať a žalúdočné problémy si naplánovať na jeseň!

Začala som tušiť, že ani očiar nemusí byť prítomný a pani, ktorá vyhľadávala karty, mi tento fakt potvrdila. Bola však zlatučká, uľútilo sa jej môjho nahnisaného oka (alebo výzoru premoknutej sliepky) a vybavila mi prednostné prijatie. Alebo len nechcela, aby im zo mňa stekajúce prúdy vody zaplavili ordinácie.

Lekár bol impozantný starší bradatý pán ako z hollywoodskeho filmu. Tvrdil, že anglicky vie málo, a tak som mu problém musela popísať svojou slovnou zásobou z desiatich lekcií portugalčiny, no dohodli sme sa. Zdalo sa, že viac ako moje oko ho zaujímajú moje dojmy z Azorov, ale napokon mi kázal ľahnúť si. Sestrička vytiahla obrovskú striekačku – keď videla zdesenie v mojom zdravom oku, vysvetlila, že mi to len vypláchnu. Dostala som recept na kvapky a srdečne sme sa rozlúčili. Bola som rada, že mi nedali k náhrade aj premočené lôžko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?