Krajina, kde vzniká počasie IV

Autor: Tatiana Balajková | 31.8.2016 o 8:00 | Karma článku: 4.17 | Prečítané  329-krát

Správne stredisko Azorov, ospalé mestečko Ponta Delgada na ostrove Sao Miguel, prebudila svojim finančným bozkom k životu Európska Únia.

Z jej peňazí bolo vybudované mólo, pri ktorom môžu priamo v centre kotviť aj veľké lode. Pasažieri sa ocitnú na prechádzkovej zóne na vode, plnej barov a reštaurácii, kde je večer príjemný chládok. Umelý výbežok zároveň chráni pobrežie pred veľkými vlnami, a tak ohradená časť slúži ako kúpalisko.

Podniky popri promenáde ponúkajú ryby na akýkoľvek spôsob – vždy čerstvé, chutné, na tanieri sú pastvou pre oči. Len ma spočiatku udivovalo šetrenie paradajkami. Z šalátovej prílohy na mňa zazeralo jedno malé, zelenkavé koliesko... A to, čo pod názvom „rajčiny“ predávali v obchodoch, by si u nás v zelovoci nedovolili ani vyložiť na pult, fuj! Vlhkosť totiž svedčí kvetom; ovociu a zelenine nie, väčšina sa dováža z pevniny.

Perlou Ponta Delgady sú nádherné parky s exotickými drevinami a rastlinami, kde to vonia chladom a mokrotou.

Brána do pekla             

Na ostrove sa nachádza množstvo tzv. caldeiras, miest, kde zo zeme vyvierajú horúce sírne pramene a tvoria malé jazierka. Kúpanie v tropickej záhrade Terra Nostra či pod obrovskými papraďovými stromami v Caldeira Velha je zážitok, neustále vytekajúca tekutina vás vymasíruje lepšie ako jacuzzi.

V údolí Furnas cez fumaroly (''prieduchy'' v zemskom povrchu) unikajú do okolia sírne plyny s teplotou 200 až 800 stupňov Celzia. Smrad ako v pekle, všetko to vrie, zem vám buble pod nohami a syčí na vás gejzírmi pary. Žiadny div, že ostrovania získavajú z geotermálnej činnosti takmer 50 percent energie.

Tie malé hrobčeky, ktoré som občas zazrela medzi kúdolmi, bol náš obed. Jedinečný, certifikovaný spôsob varenia miestnej špeciality – cozida využíva podzemné teplo: do hrnca sa naloží naspodok mäso, naň zemiaky a zelenina. Nádoba sa na 6-8 hodín zasunie do betónovej rúry, zasadenej do rozžeravenej zeme a zakryje sa hlinou. Okolo dvanástej sa koná ceremónia pre turistov – slávnostne vykopávanie, a potom sa už môžete pobrať do reštaurácie. (Rúry môže použiť ktokoľvek, len nezabudnite, že ak si chcete spraviť piknik, treba jedlo vložiť do zeme už zavčas rána).

Cozido bolo vynikajúce, šťavnaté, mňam, ešte teraz slintám. Ochutnala som batáty (sladké zemiaky) a inhame (vyzerá hnusne ako náš zeler, chutí ako fazuľa). Zlozenie čiernych - krvavničkových jelítok mi sprievodca najprv nechcel prezradiť, obávajúc sa zrejme, že odpadnem od hrôzy – netušiac, že my robíme také isté. Lenže tie azorské sú iné – pridávajú do nich ryžu, korenie a najmä škoricu, ktorá ich chuti dodá zvláštny podtón. Znie to asi čudne, ale boli skvelé, odporúčam vyskúšať. Ako dezert boli miestne ananásy a banány (tie vyzerajú mimoriadne odporne, ale sú sladučké ako med). A všetko sme to zapili ''zeleným'' vínom (vinho verde), ktoré je v skutočnosti žltkasté, plné jemných bubliniek a vyrába sa z hrozna tesne pred dozretím.

Mimochodom, skleníky s ananásmi Arruda sú jediným miestom v Európe, kde sa toto ovocie pestuje. Môžete ich aj navštíviť, ale nerobte to – vyzerajú naozaj len ako skleníky a v priľahlom suvenírovom obchode ponúkajú iba značne predražené plody. Ďalšou zvláštnosťou sú čajové plantáže Gorreana a Porto Formoso. V továrničkách si na vlastné oči môžete pozrieť, ako sa spracúvajú lístky – triedenie usušených a balenie sa stále vykonáva ručne. Čaju nie je dosť na vývoz, dostanete ho len v Portugalsku.

Po cestách-necestách 

Sao Miguel je taký veľký, že ho za päť dní neobchodíte – existuje tu však autobusová sieť, možno stopovať a dobrodruhovia môžu skúsiť džíp. Tým zájdete aj tam, kam by nepovolaní nemali. Cez zelenú húštinu prenikalo len pár slnečných lúčov, trmácali sme sa pomedzi obrovské guče hortenzií, ktoré občas vystriedali o miesto bojujúce agapanty africké (meter vysoké kvety tiež modrej farby, nazývané i africká ľalia). Užívali sme si každú sekundu, až kým nás nezačala prenasledovať fila, psie plemeno vraj vyšľachtené na ostrove špeciálne na stráženie kráv. Bol nervózny ako medveď pri drobných malinách, divže nám neobhrýzol pneumatiky. Sotva sme sa ocitli na vozovke, prestal ako presne naprogramovaný robot a vrátil sa do lesa.

Tunajšie kravy majú idylický život. Celý deň spokojne prežúvajú, postávajúc na svahoch („Keby ste ich dali na rovinu, spadli by,“ smejú sa domáci, „na jednej strane majú z tých kopcov určite kratšie nohy“). Dávajú skvelé mlieko (v obchode som narátala takmer 30 druhov), ale aj maslo a syr. Farmári ich jazdia dojiť dvakrát denne. Za rekordnú dojivosť ich ale Únia pokutuje, kvóty nepustia. ''Keby vymysleli auto na mlieko, konečne by sme zbohatli!'' vzdychajú ostrovania.

Stratená Atlantída? 

Čo ešte navštíviť? Vysoko nad mestečkom Vila Franca do Campo sa belie úžasná kaplnka Nossa Senhora da Paz. Vedie k nej aspoň sto schodov, jednotlivé „poschodia“ sú oddelené múrikmi s biblickými výjavmi z kachličiek azulejos. Späť do centra som si to odšliapala peši, skoro som dušu vypľula, ale aspoň som mala zámienku na doplnenie kalórií v miestnej cukrárni (sladké queijadas rozhodne stoja za hriech!)

V továrničke Mulher de Capote pri Ribeira Grande vyrábajú zaujímavé ovocné likéry – maracujový získal i medzinárodné ocenenie. Kúsok odtiaľ, pri Capelas, pije z mora obrovský slon – jeden z útesov tak naozaj vyzerá.

Jazerá Empadadas, čiastočne zahalené oparom, pôsobili strašidelne – prečo tu ešte vlastne nenatočili žiadny horor? Našťastie v nižších polohách bola viditeľnosť dobrá, mali sme čas pribrzdiť, keď sme na ceste zazreli stádo kráv. Okoloidúce autá ich vôbec nevzrušovali, kráčali pomaly a dôstojne, koniec-koncov, na presuny medzi pasienkami sú zvyknuté. „Pastier“ ich usmerňoval zozadu, sediac pri tom pohodlne v červenej Fabii...

Aj „Ohňové jazero“ – Lagoa do Fogo sa pred nami skrylo do chuchvalcov hmly. Okolie je najnedotknutejšou rezerváciou, môže sa tam tuším iba dýchať. Stáli sme vysoko nad ňou, mrzli uprostred rýchlo sa ženúcich mrakov. Keď ich na chvíľu vietor odvial, jazero nám na pár okamžikov odhalilo svoju mysterióznu krásu, aby sa potom zase zakuklilo do bieleho plášťa. Pri pohľade na takúto scenériu nemáte problém uveriť domácim, že Azory sú stratenou Atlantídou...

Na posledný deň som si nechala jazerá Sete Cidades. Viaže sa k nim romantická povesť: kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a ten mal krásnu dcéru. Keď sa zamilovala do chudobného pastiera, otec sa rozzúril a lásku jej zakázal. Vyprosila si aspoň posledné stretnutie. Zaľúbenci plakali tak veľmi, až z ich sĺz vznikli jazerá – zelené z očí dievčiny, modré z mládencových. A tak, hoci boli navždy odlúčení, ich slzy ostali spolu naveky...

Najkrajší výhľad na jazerá je z Kráľovskej vyhliadky Vista do Rei. Samozrejme, keď som vystúpila z autobusu, nebolo vidno nič, len kotol plný pary. Spolu s ostatnými turistami sme do nej polhodinu čumeli, uvažujúc, či jazerá vôbec existujú alebo je to len finta na cudzincov – a dúfali v zázrak. A ten prišiel. Z ničoho nič sa hmla rozostúpila a my sme ich mohli obdivovať v plnej kráse.

Turistický chodník (ktorý možno absolvovať i na koni) vedie vrcholkami okolitých hôr. Hortenzie a iné kvety zase šaleli, ako popisujem kdesi vyššie. Hlboko v údolí podo mnou bučali kravy, bola tam super akustika, veď som ich ani nevidela, len počula. Pripadala som si ako v Jurskom parku - a potom som si spomenula, že trúbenie dinosaurov bolo vo filme zmixované z hlasov terajších zvierat –  nebola tam náhodou aj krava?! Tie azorské vôbec nerobia múúú ako naše, ale doslova trúbia a hučia.

A čo si priniesť ako suvenír? Azda najlepšie vystihujú kúzlo Azorov kvety – tí maniaci vyrábajú ich plastické, do detailov vymakané miniatúry z papiera, lyka, látky, cesnakovej šupy či rybích šupín.

(Nabudúce: O originálnej londýnskej olympiáde, na ktorej je najdôležitejšie nepokrčiť si puky na nohaviciach a nerozstrapatiť účes)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nový premiér? Ako sa Danko Slotovi aj Ficovi vymkol z rúk

V popularite predbehol aj trojnásobného premiéra Roberta Fica a SNS, ktorej šéfuje, ako jediná z koaličných strán preferenčne rastie.

ŠPORT

Tatar posunul Tím Európy do finále Svetového pohára

O góly európskeho výberu sa postarali výlučne Slováci.

KOMENTÁRE

Dankov vzostup nemá iba jednu príčinu. Je ich viac

Predsedovia Smeru a Mosta prekročili zenity svojich možností.


Už ste čítali?