Tyranosaurus v uliciach Barcelony!

Autor: Tatiana Balajková | 20.9.2016 o 7:00 | Karma článku: 3,73 | Prečítané:  562x

Ku katalánskym sviatkom patria giganti, veľké hlavy, draky, no najmä ohnivá naháňačka, keď diabli, diablice a diablíčatá behajú s iskriacimi dáždnikmi a chytajú turistov. Ale aj dobré jedlo a pivo, ,,studené ako tučniakova prdel“.

Ak chcete dobre spoznať nejakú krajinu, nestačí len prefičať okolo najznámejších pamiatok. Treba si zájsť aj do menších mestečiek, potúlať sa opustenými ulicami, kde sa na zemi rozvaľujú ospalí psi a porozprávať sa s domácimi, ktorí bafkajúc vysedávajú na priedomí. Vybrať sa skoro ráno do prístavu a pozorovať rybárov, ako vyťahujú siete s čerstvým úlovkom. Alebo, ak ste v Španielsku – zažiť aspoň jednu typickú fiestu.

Fiesta mayor je najdôležitejší sviatok každej štvrte, dediny alebo mesta. Obvykle pripomína dôležitú udalosť alebo tradíciu, často je venovaný patrónovi daného územia.

V Katalánsku sa oslavuje od trinásteho storočia. Okrem cirkevných obradov má aj svetskú časť, na príprave ktorej sa podieľajú všetci obyvatelia. A berú to smrteľne vážne – všetci túžia získať cenu za najlepšie vyzdobenú ulicu alebo balkón. Už niekoľko mesiacov vopred sa začnú schádzať, aby vymysleli, ako skrášlia svoj úsek. Potom sa dlhé, predlhé hodiny spoločne vyrába, obvykle z toho, čo je po ruke – z papiera i starých harabúrd z domácností. Téma je až do otvorenia tajomstvom.

Skupiny nadšencov nacvičujú kultúrny program a šijú nové kostýmy, každý priloží ruku k dielu. Celkom im závidím tú súdržnosť, ktorá sa medzi nimi zákonite vyvinie, musí byť fajn mať susedov za najlepších kamošov, nie? Síce to všetko organizujú pre seba, ale obdiv cudzincov ich teší. To, čo sa začalo ako akcia pár oduševnených jedincov, je zrazu známe po celom svete a turisti zo všetkých kútov sa hrnú práve k nim, aby videli, čo zase vymysleli a svojpomocne zhotovili doma na kolene...  Píšem toto v nádeji, že niekoho inšpirujem a zorganizuje niečo podobné u nás :)

Jednou z najkrajších je Festa Major de Gràcia. Gràcia bola do roku 1897 samostatnou obcou neďaleko Barcelony, spájala ich iba promenáda, no postupne s ňou splynula. Nachádza sa neďaleko najväčších architektonických pokladov mesta – Gaudího domov a luxusných obchodov, ale zachovala si svoj starobylý šarm. Úzke uličky ukrývajú množstvo umeleckých obchodíkov so šperkmi či vintážou, usídlili sa tu exotické reštaurácie i útulné bary, kde ponúkajú, citujem: ,,Pivo studené ako tučniakova prdel“.

Videla som nejaké fotky z predchádzajúcich ročníkov Festy, no i tak mi spadla sánka, ako obyvatelia vtipne využili staré riady, topánky, kolesá, hadice, lyžice, termofory, bandasky, debničky, škatule a panvice. Prešla som sa začarovanou baňou, kde mi nad hlavou lietali netopiere z plastových fliaš. Vesmírnou triedou, zjavne inšpirovanou komédiou Mars útočí. V dáždnikovej aleji panoval príjemný chládok. Farma bola vypracovaná do najmenších detailov, aj s rojmi múch a strašiakom, zvieratá dokonca vydávali zvuky – kvíkali a mékali. Vtipné boli lietajúce stroje a medzi nimi vtáky z krabíc, s očami z konzerv a nohami z vidličiek. Veľmi sa mi páčilo more, strieborné sardinky sa jagali na slnku, medúzy z fialových igelitových tašiek a sépie z ružových tancovali v modrých vlnách a všetko sa to vo vánku vlnilo a šušotalo ako ozajstné more. V inej ulici na mňa zazerali rybiská z košíkov, ceriac desivé zuby z klincov. Nad roztomilými sasankami z rozstrihaných plastových pohárov sa vznášalo niekoľko extravagantných morských panien z bábik, ktoré zrejme doslúžili, i stará trúbka, zmenená na podmorskú príšeru. A v California dreams sme sa ocitli rovno pod hladinou, nad nami sa vlnila voda a zazreli sme i nohy surfistov... a mechanického žraloka, ktorý sa práve chystal do jedného zahryznúť!

 Ale najúžasnejší bol Jurský park, kde číhal obrovský tyranosaurus, ako zapožičaný od Spielberga a pirátska loď, zapasovaná v úzkej ulici, vysoká ako okolité domy, aj s Jackom Sparowom na palube.

Zatiaľ čo my sme obzerali ulice, rezidenti postávali okolo a hrdo sledovali naše reakcie. Iste chceli vedieť, aké sú ich šance na výhru o najlepšiu výzdobu. Koná sa aj súťaž o najkrajší balkón – mojím osobným víťazom bol jeden premenený na cintorín.

Sviatok sa začína 15. augusta veľkým ranným sprievodom, nazývaným cercavila. Mimochodom, Katalánci nie sú veľmi English friendly a už vôbec nie Spanish friendly, a niekedy je celkom problém zohnať program v týchto jazykoch. Navštevujúc ich sviatky som sa ale celkom zdokonalila v katalánskej terminológii a budem teda používať ich výrazy.

Na čele šli gegants, štyri metre vysoké sochy. Tie tunajšie tvorí pár Pau a Llibertat, v šatách majetných ľudí z devätnásteho storočia. Spolu s nimi kráčali menšie El Torradet (slnko) a La Gresca (mesiac), reprezentujúci denné a nočné aktivity. Nasledovali caps grossos, veľké hlavy vyrobené z papier maché, papierovej hmoty. Tie sa nasadia na hornú časť tela a človek sa pozerá na svet cez ich otvorené ústa.

Potom sa zjavili trabucaires, strelci s krátkymi, hlučnými puškami, pripomínajúci vojakov, čo začiatkom 19. storočia bojovali za nezávislosť proti Francúzom. Čo výstrel, to infarkt, až mi srdce naskočilo, také desné šupy to boli. Trabucaires sa tvárili prísne, lenže mne vo svojej typickej  barretine, čiapke, pripadali úplne ako Šmolkovia.

Hluk narobili i bubeníci, starí, mladší a niektorí snáď ešte v plienkach - tu sa veru s účasťou začína odmalička. Bastoners, tanečníci s paličkami, predviedli jeden z tradičných tancov – poskakovali, cifrovali, pri tom prepletali rukami a v rýchlom tempe ťukali palicou o palicu suseda vpravo, vľavo či oproti. Castellers, stavitelia ľudských veží, len tak na ukážku postavili minivežičku.

A potom som začula taký treskot, že mi skoro uši odtrhlo. Blížili sa skupiny diablov, začínal sa correfoc, ohňová naháňačka. Nebolo vidno ani na krok, ulicu zahalil dym a z neho sa vynorili siluety s rohami. Diabli, diablice a diablíčatá, podľa vzoru Horolezci, horolezkyne, horolezčata.

Na sebe mali špeciálne obleky s kapucňami, rukavice a na tvári okuliare alebo masku. V ruke trojzubce a viaczubce. Jeden mal na starosti oheň a len čo si čert napichol na každý zub šúľok bengálskeho ohňa ako keby si šiel opekať klobásu, už aj bol pri ňom. Zapálené rakety sa roztočili a iskry z nich sršali tak husto, že to vyzeralo akoby mali nad hlavami krútiace sa zlaté dáždniky. Rohatí behali cikcakom a zasýpali dav dažďom iskier, pričom ,,cigary“ celý čas vydávali kvílivý zvuk ako za náletu počas druhej svetovej. Také to vysoké íííííííííííííííí. Rezalo to uši a nakoniec to šľahlo strašnú šupu a zhaslo. A diabol si rýchlo pripravil nové palivo a dal si ďalšie kolo... Už viem, prečo sú Španieli takí hluční – tieto sviatky musia zanechať stopy na ich ušných bubienkoch!

Poviem vám, že keď sa diabli priblížili, strhla sa menšia panika. Niektorí len prebehli okolo nás s ohnivým dáždnikom nad hlavou, no iní dvojzubce nasmerovali k zemi, aby zmenšili rozptyl a polievali nás ,,prúdom“ iskier ako zeleninovú záhradu.

Hneď sa dalo dobre fotiť, dav sa s jačaním rozutekal. Iskry pálili ako šľak, sadze padali do očí a raz niečo vystrelilo z nábojnice a trafilo ma, až som nadskočila. Ale na rozdiel od mnohých iných som bola správne predpisovo oblečená (dlhé rukávy, čiapka, okuliare a štuple do uší), a tak som fotila v prvej línii ako vojnový spravodajca.

A na konci ešte chytali aj turistov a nútili ich pod ohňovým dáždnikom utekať s nimi! Najmä mladé baby jačali ako blázni, si predstavte to vysoké ííííííííí a do toho ešte krik nedobrovoľne z davu vyňatých turistiek. Fotila som s nasadením života, ale čo už človek neurobí pre článok!

Vtom sa ozval ešte väčší rachot, akokoľvek sa to zdá nemožné. Z bieleho oparu sa vynoril hrozivý tieň netvorov, z oboch strán papule i z chvosta im šľahali plamene.

El Drac je typickou figúrou katalánskych sviatkov, často spájanou s dákou miestnou legendou. Štruktúru s dreveným základom, obloženým nehorľavým materiálom, nesie jeden alebo dvaja ľudia. Tie z Grácie vážia 120 kíl a skôr ako draky pripomínajú jašteričky od Gaudího, viete, také tie mozaikové. Len čo boli rakety na ich hrozivých zuboch odpálené, vzopli sa na predné, na zadné, divoko sa krútili a ručali.

Sprievod sa končil na námestí pred radnicou, kde sa diabli predviedli ešte raz, všetky skupiny naraz. Zhrčili sa do kruhu, pochytali pod pazuchy a trojzubce vystrčili nad hlavu. Po zapálení sa mlynské kolo roztočilo, iskry (a sadze) lietali dovysoka, na pozadí nočnej oblohy sa odohrávalo fascinujúce divadlo. Až to zase jeden po druhom šľahlo a zhaslo, a nastalo ticho a tma. Námestie zahalila štipľavá para, nebolo vidno ani na krok.

A vtom prišlo prekvapenie – predstavenie novej príšery, ktorá bude odteraz súčasťou všetkých sviatkov, obludy najobludnejšej rovno z pekla. Dav sa poslušne rozostúpil a z radnice pomaly vyšiel diablisko s chvostom, krídlami a zakrútenými rohami. Zastal uprostred a čakal. Najprv opäť spustili oheň draky, potom to rozpeckoval on. Lietali z neho rachetle i iskry a na konci ešte aj hrôzostrašne svetielkoval. Bol jednoznačne víťazom celej šou, ostatné zvery, uznávajúc jeho nadradenosť (a modernejšie vybavenie) sa mu na záver hlboko uklonili.

Večerný sprievod sa namiesto o šiestej začal o siedmej, Španieli sú otrasní! Najprv šli koče, z ktorých deti i dospelí rozhadzovali cukríky, potom všetci tí, čo aj ráno. Predviedli sa i stavitelia veží, hoci ich hlavný deň ešte len mal prísť (no o tom viac niekedy inokedy). Každá skupina pripravila len malú ukážku.

Diabli a diablice behali ako posadnutí, večer boli ich ohnivé dáždniky ešte pôsobivejšie, napokon to spoločne rozfofrovali na námestí Plaça de la Vila de Gràcia...

V noci bol v uličkách nával. Mnohí vo svojich garážach či pivniciach otvorili improvizované bary a ponúkali tapas, sangriu, mojito a caipirinhu. Tu znel rock, tam karaoke. Cítila som sa ako u nás na hodoch. Domáci sedeli vonku za dlhokánskymi stolmi a spolu jedli, spolu pili, spolu sa smiali. Družne ako na dedine. Aj som zabudla, že som v Barcelone...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?