Najkrajší na svete?

Autor: Tatiana Balajková | 11.10.2016 o 6:00 | Karma článku: 10,98 | Prečítané:  6818x

Hoci ostrov Lanzarote vyzerá ako dielo prírody, v skutočnosti ho stvoril génius – architekt César Manrique.

Pod Kanárskymi ostrovmi sa väčšine ľudí vybavia preplnené pláže a veľké hotely, no tu to vďaka nemu neplatí. Hoci v 60-tych rokoch dobyl Ameriku, rodný ostrov mu chýbal, a tak sa vrátil. Práve včas, aby Lanzarote zachránil pred masovou výstavbou. V pláne mu ochotne pomáhal vtedajší prezident ostrova, jeho dobrý priateľ. Vydali nariadenie, podľa ktorého žiadny dom nesmel byť vyšší ako palma, zakázali reklamné pútače, a napokon sa Manrique zadarmo pustil do práce na svojom životnom diele: tu niečo vybudoval, tam ohradil alebo prerobil, no dôležité bolo, aby všetko zapadalo do prírody. Podriadil jej svoju kreativitu a zvýraznil drsnú krásu krajiny. Takže promenádu popri mori lemujú čierne vulkanické kamene a lampami sú kužele zo skaliek, omotané svetlami. Všetko tvorí dokonalý, harmonický urbanistický celok, ladiaci oku i fotoaparátu. Najprv ho považovali za blázna, dnes fascinuje svet.

Kde sídli Lucifer: Ostrov je obľúbeným turistickým cieľom po celý rok, priemerná teplota sa pohybuje okolo 15-25° C. Z lietadla vyzerá ako pustatina. Bodaj by nie – keď sa v roku 1730 začala triasť zem, výbuchy bolo počuť až na susednom Tenerife. Následná nepretržitá šesťročná erupcia lávy zaplavila štvrtinu Lanzarote. Dielo skazy bolo dokonané o sto rokov neskôr, explózie zmenili úrodné polia na mesačnú krajinu. Tak presvedčivo, že sa tu na jej ozajstnú návštevu trénovali aj kozmonauti USA. Jedno je isté - ak peklo existuje, tak sa nachádza v tunajšom podzemí. Veď na neveľkú rozlohu ostrova 60 x 20 km pripadá viac než 300 sopiek!

Aj Manrique pochopil, že v útrobách zeme sídli Lucifer a ako znak národného parku Timanfaya navrhol čerta s vidlami. Blížite sa k nemu po rovine, no v diaľke sa už črtajú čierno-červené Ohňové hory. Po ich úpätí sa môžete prejsť na ťavách, a potom sa na vyhliadke najesť v presklenej reštaurácii El diablo, pripomínajúcej lietajúci tanier. Kuriatka tu pečú na rošte nad hlbokou ,,studňou'', z ktorej sála sopečné teplo. Dôkazom podzemnej aktivity sú tri skúšky. Sprievodca najprv lopatou nabral červenú hlinu a rozdal nám ju. Pálila tak, až som zjačala a prehadzovala si ju v rukách ako horúci zemiak. Druhým dôkazom bol suchý konár, ktorý strčil do trhliny v zemi – o chvíľu vzbĺkol. A nakoniec nalial vedro vody do hlbokého otvoru a kým narátal do troch, s ohlušujúcim treskom vyletela von ako gejzír pary. Veď už pár stupňov pod povrchom sa teplota blíži k 200° Celzia!

Stále pod kontrolou: Samotná sopečná cesta Ruta de volcanos je dlhá 14 km a z bezpečnostných dôvodov ju možno absolvovať len autobusom. Zem tu nie je jednoliatou masou stuhnutej lávy, vyzerá skôr ako čerstvo pokopaná oráčina, no v skutočnosti je tvrdá ako železo. Trvalo roky, kým v nej prekopali úzku cestu. Autobus sa kľukato štverá hore-dole po kopcoch okolo upokojených vulkánov. Sú v lepšom i horšom stave, napoly rozsypané i také, ktorých mĺkvy kráter stále vzbudzuje rešpekt. Hnedé, čierne, bordové. Rozoklané, skamenené, tajomné. Matka príroda sa tu naozaj vyzúrila. A hoci oficiálne sú Ohňové hory vyhasnuté, stále ich kontrolujú, upozornil nás sprievodca na nenápadné tyče v pôde. Veď čo ak by...? Cestou nám púšťali sugestívne rozprávanie o tom, ako to v roku 1730 prebiehalo, doplnené majestátnym Mozartovým Requiem. Mali to presne vyrátané - keď sme vyšli na vrchol, zaburácali akordy, až nám naskočili zimomriavky. Viete, aké to je, keď pozeráte dokumentárny film, podfarbený melódiou, potom sa vám priamo v teréne zdá, že k zážitku niečo chýba – ale tu to nechýbalo.

Vo vnútrozemí vás upúta zvláštna hra farieb. Čo je u nás zelené, tu je čierne. Čierne polia sa striedajú so strapatými palmami, pod ktorými sú učupené úhľadné biele domčeky so zelenými okenicami. Všetky mestečká ako Teguise, Haria či Jaiza sú si podobné ako vajce vajcu. Na čiernej pôde sa úchvatne vyníma ružové aloe. Ešte aj nádrže na odsoľovanie morskej vody sú fotogenické, lebo vďaka baktériám hrajú doružova. Celá krajina je ako umelecké dielo.

Hra s vetrom: Keď po výbuchu sopiek roľníci prišli o pôdu, biskup ich nútil prekopať sa k nej. Pri hĺbení jám do lávy zistili, že sopečný popol sa rýchlo zohreje, ale rýchlo aj vychladne, takže sa na ňom zráža para a tvorí vodu. Tá je tu vzácna, preto objav zmenil ich život. Ak potrebujú pole, navozia na kopec popol a môžu sadiť. V okolí Gerie takto unikátne pestujú vinič a každú rastlinku ešte aj chránia ohrádkou pred vetrom. Vyzerá to utešene, dekoratívny pôvab lievikov na kopcoch zvláštnou cenou ocenilo dokonca aj newyorské múzeum! No je to drina, všetko sa robí ručne. Nečudo, že Manrique roľníkom venoval Monumento al campesino - sochu z bandasiek. Tunajšie vína majú vďaka sopečnej hornine jemnú, nezameniteľnú príchuť.

Využil aj silné pasáty – pre potechu oka inštaloval popri cestách vetrohry, mobilné konštrukcie z oceľových rúrok, lievikov a lopatiek. Každá časť je nastavená inak, vždy sa točia aspoň nejaké a vytvárajú pohyblivé obrazce.

Na severe postavil vyhliadkovú reštauráciu Mirador del Rio. Musíte vojsť do skaly –  keby v nej nebolo guľaté okienko, prehliadli by ste ju. Dominantou bielych priestorov s množstvom výklenkov je originálny luster. Panoramatické okno a balkón poskytujú úžasný výhľad na ,,ôsmy kanársky ostrov'' – maličkú Graciosu.

Bývalý výkop pri Guatize, kde sa ťažila sopečná zemina, prerobil na amfiteáter - záhradu Jardin de cactus. Na schodoch nesedia diváci, ale kaktusy neuveriteľných farieb a tvarov: obrovské pichľavé taburetky, chĺpkami pokryté ,,mozgy'' či fialové srdiečka. Z mlyna je výhľad na opunciové polia tiahnuce sa k obzoru. Chovajú na nich červca nopálového, hmyz, z ktorého sa po usušení vyrába červené farbivo karmín.

Besnenie živlov: Na pohľadniciach ohurujúca morská lagúna Lago verde vyzerá v skutočnosti skôr ako malá zelená mláčka, no pohľad na bizarne zvrásnené pohorie stojí za to. Ak budete mať šťastie, možno nájdete olivín, zelenkavý polodrahokam, spolu so stuhnutou lávou základ miestnych šperkov. Kúsok odtiaľ more vyhlodalo pod skalami jaskyne Los Hervideros. V zime vlny s hukotom narážajú do útesov a biela pena cez diery v strope strieka von ako vodotrysk. Vďaka Manriquemu možno tento úkaz pozorovať úplne zblízka, čierne skaly sú prevŕtané ako ementál sústavou uličiek a vyhliadkové balkóniky sú do kameňa zapracované tak nerušivo, ako by ich stvorila samotná príroda. 

Jaskyňa Cueva de los Verdes je súčasťou najdlhšieho vulkanického tunela na svete a o jej zatraktívnenie sa postaral ďalší miestny architekt Jesus Soto. Sprievodca nám najprv ukázal podzemnú koncertnú sálu, a potom nám sľúbil prekvapenie. (Prezradím vám ho, lebo je popísané i v knihe a aj tak som naletela). Pred nami zívala obrovská priepasť, nad ňou sa klenul oblúk skál ako v americkom národnom parku. ,,Predvediem vám, ako to vyzeralo pri výbuchu sopky. Je tu skvelá akustika, keď hodím kameň do priepasti, uvidíte, ako to tresne,'' povedal. S napätím sme čakali na výbuch. Sprievodca hodil skalu a jama zmizla! Šlo totiž o plytké jazierko, v ktorom sa odrážal geniálne nasvietený strop, vytvárajúci dojem, že ide o priepasť - keď sa voda rozvlnila, ilúzia sa rozplynula.

Dom za pesetu: Aj Jameos del agua bola pôvodne jaskyňa a keď sa jej časť prepadla, vzniklo čosi ako dve studne spojené tunelom. Zhora nevidíte nič, no keď zídete po schodoch do jamy, otvorí sa pred vami to, čo Rita Hayworth nazvala ôsmym divom sveta. Bar, kde hrá ezoterická hudba, zo stropu visia koše papradí, vzduch vonia mokrotou. Oáza pokoja, kde možno stráviť celý deň. Alebo zísť k tmavému tunelu, sadnúť si na kameň a hľadieť do jazierka, kde žijú endemické slepé kraby. Pozorovať na hladine hru slnečných lúčov, ktoré sem občas dopadnú cez škáry. Prejsť tunelom na druhú stranu a kľukatou cestičkou hore, k múzeu vulkánov a úžasnému tyrkysovému bazénu. Posedieť na lavičkách, dômyselne ukrytých v kvetinových zakutiach... 

Vrcholným dielom Manriqueho sa stal jeho vlastný dom v Taro de Tahiche, dnes výstavná sieň Fundacion de C. Manrique. Za jednu pesetu kúpil v roku ´68 od začudovaného roľníka pozemok v nehostinnej pustatine a premenil ho na výnimočné obydlie. Stalo sa senzáciou, davy ľudí sa k nemu len tak hrnuli, až ho znechutený v roku ´87 daroval ostrovu a odsťahoval sa do hlavného mesta Arecife. Zvonku dom zapadá do sopečného poľa, no vnútri je plný prekvapení. Päť podzemných lávových bublín – miestností sa prelína s prírodou, stromy rastú cez dve poschodia, skaly sú súčasťou nábytku, okno s výhľadom na stuhnutú zem pôsobí ako televízor. Modravý bazénik je neustále napájaný tenkým prúdom vody, ktorý upokojujúco zurčí ako potôčik. Radosť bývať!

Všestranný umelec v roku ´92 zahynul pri autonehode kúsok od domu. Miesto, kde sa tak stalo, každý deň označujú čerstvé kvety.

Obyvatelia Lanzarote sú presvedčení, že ich ostrov je najkrajší na svete – a ja sa im vôbec nečudujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?