Keď v roku 1505 mor zdecimoval takmer polovičku obyvateľov, grófi zo zámku úpenlivo žiadali o pomoc svätého Sebastiána. Ak ich spasí, sľúbili mu každý rok obetovať sladký chlieb fogaçu. Choroba ustúpila, svätec sa stal patrónom mesta a keď bohatý rod vymrel, povinnosť organizovať oferu postupne prešla na ďalšie rodiny a napokon na mestskú radu. Vždy 20. januára sa tu preto koná sviatok Festa das Fogaçeiras, výnimkou boli len štyri roky v osemnástom storočí.
Na konci sveta: Do Santa Maria da Feria sa chodí spojom z Espinha pri Porte. Je to prastarý, dvojvagónový vláčik, ktorý šiel desať kilometrov vyše polhodiny. Rachotilo to, smrdelo a vonku bola taká tma, že som nevidela nič zo sprievodcom ospevovaných výhľadov. Občas sme zastali v poli, kde niekto nastúpil alebo vystúpil, nevidela som ani názov poľa, spoliehala som sa na sprievodcu, že ma niekam nasmeruje. Vysadil ma uprostred ničoty, pri koľajisku bol malý kamenný prístrešok a dole podo mnou svetlá. O ôsmej večer nikde ani nohy, nieto ešte autobus či taxík. Vybrala som sa dole kopcom a našťastie o chvíľu pri mne zastalo auto a domáci ma odviezol až k hotelu.
Hoci civilný sprievod sa začínal o pol jedenástej, krivolaké uličky žili už od rána. Kapely vyhrávali odušu, bubeníci do taktu trieskali do ozrutných nástrojov, ktoré si niesli na hrudi. Česť otvoriť procesiu dostali po príhovore starostu os bombeiros – hasiči. Vo vyblýskaných prilbách, s čakanmi na pleciach pompézne pochodovali, dvíhajúc nohy takmer ku brade. Potom už z radnice, vyzdobenej čipkovým ,,obrusom“, začalo vychádzať 270 dievčatiek vo veku od sedem rokov.
Voňavý had: Malé nosičky – fogaçeiras mali biele šaty, prepásané modrou alebo červenou šerpou, biele svetríky či kožúšky a rukavice. Na hlave niesli dar svätému Sebastiánovi, sladké koláče. Pridržiavali si ich oboma rukami alebo len jednou, kým druhú mali ladne založenú vbok. Niektoré sa tvárili seriózne, niektoré unudene a iné rozdávali úsmevy na všetky strany ako skúsené modelky. Popri nich nenápadne kráčali organizátorky, ktoré ich neustále napomínali, aby si neskladali koláč, nevybočovali z radu a kráčali v pravidelných rozstupoch. Viete si predstaviť, že udržať na uzde 270 malých detí nie je ľahké. Sotva sa sprievod na chvíľu zastavil, hneď zložili fogaçu a zvedavo vykukovali spoza susedkinho chrbta, kde to viazne. Posledné fogaçeiras boli trochu staršie a niesli kvety a maketu zámku, ktorý sa pnie nad mestečkom.
Dlhý rad dievčat sa ťahal z kopca na kopec ako biela húsenica a okolo neho sa šírila škoricová vôňa. Prešli mestom, prešli parkom, až vošli do kostola Matriz a úplne ho zaplnili, ostatní mohli slávnostnú omšu počúvať iba zvonku. Trvala hodinu a pol a ja som žasla, že tam portugalské detváky obsedeli bez toho, aby svätostánok prerobili na kôlničku na drevo. Keď kňaz požehnal koláče, rozložené okolo sochy svätého Sebastiána, konečne sa mohli rozbehnúť za rodičmi. Kostol osirel a upokojujúco voňal škoricou, ktorá prebila i obvyklú arómu kadidla.
Štyri vežičky: Dvadsiaty január je najviditeľnejším dňom sviatku, no jeho súčasťou sú ďalšie akcie, odohrávajúce sa počas predchádzajúcich dvoch týždňov. Výstava fotografií z minulých rokov, ochutnávka vín v reštauráciách za recitovania poézie, vychádzka na hrad so sprievodcom, trhy, koncerty i divadelné predstavenia. Školáci sa mohli zapojiť do súťaže o najzaujímavejšie prerobenie šiat bývalých účastníčok sprievodu a návštevníci hlasovali, či sa im najviac páčia tie pošité plastovými pohárikmi, pomaľované kvetmi alebo potlačené miestnymi pamätihodnosťami.
Združenie výrobcov fogaçe zase pravidelne organizuje kurzy, kde si možno upiecť vlastný koláč. Predvádzajú celý výrobný proces a vysvetľujú malé tajomstvá, ako správne spracovať cesto, ako ho vyformovať do požadovaného tvaru i koľko ho nechať v trúbe. Múka, cukor, vajcia, kvasnice, maslo, soľ, citrón a škorica sa dobre vymiešajú, vyvaľká sa z nich dlhý had, ktorý sa stočí do pyramídovitého slimáka. Keď vykysne, potrie sa vajíčkom a šup s ním do pece. Po pätnástich minútach pekár cesto vyberie a hornú časť nakrojením rozdelí na štyri vežičky, ktoré majú pripomínať miestny hrad. Nesmú sa zlepiť, inak by teplo nepreniklo do celého koláča a nebol by rovnomerne prepečený. Tie, čo niesli dievčatá, boli navyše ozdobené dvoma zástavkami.
Šperky ako z pavučiny: Fogaça sa predáva po celý rok, teraz ju mali vo všetkých výkladoch aj v stánkoch kúsok od kostola. V jednom ju priamo piekli na dreve v starej peci. Chutila skvele, trochu ako naše sladké slimáky, len so škoricou.
Podvečerná náboženská procesia bola ešte slávnostnejšia ako ranná. Na jej čele kráčali muži v červených rúchach, nesúci religiózne symboly na počesť martýra. Nasledovali požiarnici, kapely, skauti a folklórne skupiny v krojoch. Tie nie sú také farebné ako naše, no ženy si parádu vynahrádzajú filigránovými šperkmi, ako utkanými z najjemnejšej pavučiny, ktoré sú typické pre sever Portugalska. Mnohé ich mali na sebe navešané také množstvo, že by ich neodvialo ani tornádo. Potom konečne vyšli z kostola i fogaçeiras, dievčatká s koláčmi. Odhodlane niesli svoj náklad hore i dole ulicami a nevzdali to ani keď sa na chvíľu rozpršalo. Sprievod uzavreli kvetmi bohato zdobené nosidlá so sochami svätého Sebastiána a panny Márie a tabernákulum.
Sladký chlieb kedysi na záver rozdeľovali ľudu, neskôr len chudobným a dnes sa z neho ujde náboženským autoritám, predstaviteľom radnice a samozrejme, aj dievčatám. Všetci dúfajú, že im zabezpečí pevné zdravie po celý rok.
Neslušné gondoly: V okolí však je čo pozerať, i keď sa práve nič neoslavuje. Napríklad portugalské Benátky, čo je značne nadnesená prezývka Aveira, mesta na brehu neveľkej lagúny. V šestnástom storočí ju hrozná búrka odrezala od sveta, piesok zasypal vchod do prístavu a mnohí obyvatelia prišli o obživu. Až ďalšia veľká víchrica v roku 1808 obnovila prístup Atlantického oceánu do jazera a opäť rozprúdila ekonomiku.
Aveiro je dnes popretkávané malebnými kanálmi, ktoré vedú okolo secesných palácov, belostných salín s kužeľmi navŕšenej soli, ale i cez moderné sídliská. Tunajšie gondoly sa nazývajú moliceiros, pôvodne slúžili na zber morských chalúh, používaných ako hnojivo. Ich špice, podobné šašovým topánkam, sú ručne pomaľované vtipnými, niekedy až takmer neslušnými obrázkami.
Špecialitou Aveira sú ovos moles - mäkké vajcia, sladkosť, ktorá vyzerá ako žĺtka, zabalené do baliaceho papiera. Traduje sa, že ich vymysleli maškrtné mníšky. Ak vám zachutia, môžete si krém vziať i domov v drevenom súdku.
Tak trochu utajeným pokladom je kaplnka Senhor da Pedra, Pán kameňa, na pláži v Miramare. Vlastne, na piesku sa nachádza iba za dobrého počasia. Keď sa more rozhnevá, je úplne nedostupná, schody zmiznú v bielej pene a vlny, divo búšiace do skál, ju zahalia do gejzírov slanej vody.
Malá Francúzka: No a nemožno vynechať Porto s jeho impozantným, dvojposchodovým mostom Ľudovíta I, ktorého stavbu viedol Théophile Seyrig, kolega Gustava Eiffela. Kovová konštrukcia ponad rieku Douro spája historické centrum s mestom Vila Nova de Gaia, ktoré je v súčasnosti považované za súčasť Porta. Tu sa na brehu nachádzajú pivnice svetoznámych značiek, ktoré ponúkajú návštevu i ochutnávku portského vína. U Sandemana hneď na úvod sprievodkyňa vysvetlí, že ich symbol, muž v čiernom plášti a plochom klobúku, naozaj nie je Zorro, ako si vraj myslia mnohí Američania. Logo malo symbolizovať zároveň podniky v Španielsku i Portugalsku, patriace zakladateľovi firmy. Široký plášť nosili portskí študenti, sombrero zase caballeros v Jereze.
Porto má aj svoj typický sendvič francesinha, ,,malú Francúzku´´, ktorý priniesol domov navrátivší sa emigrant z Francúzska a prispôsobil ho domácej chuti. Cudzincom však veľmi nešmakuje, tvrdil mi známy. Vzala som to ako výzvu. Predstavte si toast, na ňom kus mäsa, nasleduje zase toast, šunka, klobása, toast a napokon roztopený syr, prípadne aj krevety. To celé sa zaleje asi pol litrom horúcej, riedkej omáčky, ktorej základom je pivo, portské a červené korenie. Každá reštaurácia má svoj vlastný, tajný recept, líšiť sa môže aj samotná francesinha. Niekde do nej pridávajú morské potvory, vajcia alebo šampiňóny. Servíruje sa s hranolčekmi.
Nuž, neviem, komu to nechutilo, ale určite to nebol nik od nás. Veď je to splnený sen každého slovenského muža!
