Veľkonočný ostrov? Na konci sveta

Autor: Tatiana Balajková | 27.12.2016 o 7:00 | Karma článku: 7,80 | Prečítané:  2199x

Na toto vzdialené miesto sa síce chodí kvôli slávnym sochám moai, no tie sú v skutočnosti len čerešničkou na torte  

Celou cestou nami otriasali turbulencie, a akoby to nestačilo, čilské letušky sú neochotné ochechule vo vyčaptaných topánkach. Takže na vyľakaných pasažierov kašlali a iba čo nás podnietili k úvahám, že stará obuv asi nie je veľkou zárukou spoľahlivosti leteckej spoločnosti...

Veľkonočný ostrov je maličký, má rozlohu iba 160 km2 a leží celkom osamotený v juhovýchodnej časti Tichého oceánu. Od Chile, ktorému patrí, je vzdialený 3800 km a od Tahiti 4000, viete si to vôbec predstaviť? Letíte celé hodiny ponad nekonečné more a žasnete, ako pilot vôbec trafí na taký fliačik zeme.

Pristávacia dráha je však dostatočne dlhá, vybudovali ju Američania, a to tak, aby sa na nej v prípade potreby dalo pristáť aj s raketoplánom. Využíva ju len šesť lietadiel týždenne – domáci sa celkom správne rozhodli, že nemajú záujem o masovú turistiku. Chcú, aby ostrov ostal iba vysnívaným cieľom, držia sa hesla ,,Ak sem chceš prísť, zaplať si'' a ceny, už i tak astronomické, zvyšujú tuším trikrát denne. Dráhu využíva aj Kevin Costner, ktorý tu v roku 1994 nakrútil film Rapa Nui a odvtedy si občas zaletí len tak na víkend. Keď ľudia zazrú na obzore malé lietadielko, je to ako scénka z filmu Vesničko má středisková: ,,Aha, Kevin!'', radujú sa.

Vchod do pekla: Na letisku našu krajinu nemali v zozname. Colník nervózne listoval v papieroch, s nádejou sa spýtal, či nie som z ''Eslovenie'', až po malej geografickej prednáške vytiahol pero a dopísal nás do múdrej knihy. Buď som tam bola naozaj prvá Slovenka alebo v tom majú bordel. Na uvítanie nemohli chýbať tradičné kvetinové vence okolo krku, presne ako to poznáme z filmov a v penzióne nás čakal mangový kokteil.

Ostrov má tvar trojuholníka približne o rozmeroch 16 x 17 x 25 km, vo vrcholoch ktorého sa nachádzajú vyhasnuté sopky Poike, Terevaka a Rano Kau. Hlavná okružná cesta je asfaltová, no vo vnútrozemí sa jazdí po udupanej hline. Najlepšie si však toto miesto vychutnáte pri prechádzke. Výstup na Rano Kau nie je príliš namáhavý, vzduch vonia eukalyptami a popri chodníku sem-tam zazriete koralový strom s krikľavo oranžovými kvetmi, tulipánovec zvončekovitý.

Samotný kráter fascinuje 5-kilometrovým obvodom a 280 metrovou hĺbkou, v ktorej sa jagá vodná hladina – žiadny div, že ho kedysi považovali za vchod do pekla. Tam hore je takmer posvätné ticho, len občas zahvízda vietor či zacvrliká cikáda. Pred vami sa rozprestiera nekonečný priestor, dole šíro-šíre atramentové more, nad ním obrovské masy oblakov. Vzduch je taký čistý, že dovidíte niekoľko kilometrov ďaleko – tam, kde mraky sčerneli, práve prší a inde cez ne prenikol slnečný lúč a vykreslil na hladine belasé škvrny. Keď si uvedomíte, že ste na mini ostrovčeku a okolo vás tisícky kilometrov nie je nič, len voda, máte priam mystický zážitok. Toto je naozajstný koniec sveta...          

Moai namiesto syra: Kúsok odtiaľ, na útese nad oceánom stojí kamenná dedina Orongo, kde sa každý rok až do 19. storočia odohrával rituál voľby Vtáčieho muža. Aby rody nemuseli bojovať o vládu, rozhodli sa nájsť toho najlepšieho v zvláštnej súťaži, kam každý vyslal jedného zástupcu. Odvážlivci na jar doplávali na neobývaný ostrovček Motu Nui, ukryli sa v jaskyniach a čakali na prílet morských lastovičiek, ktoré tu pravidelne hniezdili. Považovali ich za vyslancov boha Make-Make. Bojovník, ktorý ako prvý našiel vajce a dostal sa s ním nazad do dediny, bol oslavovaný ako hrdina a jeho náčelník sa stal na rok vládcom. Oholili mu hlavu a obočie, nazývali ho tangata manu - vtáčí muž a uctievali ako božstvo. Spomienkou na tento kult sú už len krásne vypracované strieborné prívesky s jeho podobou.            

Dnes je centrom života mestečko Hanga Roa, ktoré by sme podľa našich kritérií nazvali skôr osadou. Domy sa striedajú s útulnými penziónmi, malými obchodíkmi a skromnými reštauráciami. Ľudia sú prívetiví, dá sa s nimi dohovoriť po španielsky i ,,ručne''. Mimochodom, keď ich poprosíte, aby vás odfotili, nečakajte to známe: ,,Povedz sýýýr!'' Tu sa hovorí: ,,Povedz moaííí!''

Iná planéta: No čaro ostrova najlepšie pochopíte pri vychádzke po brehu, lemovanom čiernymi útesmi. Už tie samé osebe sú pri západe slnka dostatočne fotogenické, no keď sa pred vami nečakane zjaví gigantická socha, ostanete s otvorenými ústami. To, čo pozná a obdivuje celý svet, symbol starovekých civilizácií z tej istej kategórie ako pyramídy či čínsky múr, si tam len tak stojí a hľadí niekam do diaľky. Kamenní obri sú tu súčasťou života. Je ich okolo osemsto, roztrúsených kade-tade - jedného zazriete pri ceste, iný celé storočia postáva kúsok od mora a okolo ďalšieho sa naháňajú deti. Priam cítite tajomno okolo seba a zdá sa vám, že ste sa ocitli na inej planéte.

To si zrejme myslel aj holandský moreplavec Jacob Roggeveen, ktorý tu pristál na Veľkú noc v roku 1722. Pôvodne úrodný ostrov doplatil na enormnú spotrebu dreva, ktoré sa využívalo ako palivo, na stavbu domov i lodí. Stromy postupne mizli, s nimi aj pôda, ktorú nemalo čo zadržať. Ekologická katastrofa mala za následok hlad, vojny a dokonca i kanibalizmus. Keď prví Európania objavili vychudnutých úbožiakov, nijako si nevedeli predstaviť, že práve oni postavili obrovské sochy, a tak vznikla teória o mimozemšťanoch.

Cesnaková kotlina: Dnes už vieme, že všetky moai boli vytesané v kráteri Rano Raraku. Ľudia si vybrali vhodný kameň a začali ho opracovávať, čo trvalo aj rok. No dodnes sa nevie, ako niekoľkotonové hotové dielo premiestnili na miesto určenia. Podľa znalcov to mohla byť sústava lán a klád alebo zvláštny šmyk v tvare písmena ypsilon. Čech Pavel Pavel si tu osobne vyskúšal svoju hypotézu - sochu omotal povrazmi a rozhýbal otáčaním a nakláňaním na jednu a druhú stranu tak, že sa klátivo posúvala. Zdá sa, že toto je najpravdepodobnejšia verzia, lebo podľa obyvateľov sochy ,,chodili samé'', do pohybu ich vraj vedeli uviesť kňazi. Pri tomto spôsobe to naozaj vyzeralo, ako keby si kolos vyrazil z vlastnej vôle. Viacero teórií existuje i na to, koho moai predstavujú. Momentálne prevažuje tá, že sa do nich prevtelila duša staršinov a ich aura potom ochraňovala dedinu.

Zrejme v čase hladu sa v lome prestalo pracovať, no keď sa lepšie prizriete, v kamennom kopci ešte nájdete zárodky budúcich sôch - môžete si tu zahrať hru ,,nájdi svojho moai''. Niektoré už hotové sú po plecia zaborené do hliny, no stále odolávajú zubu času. Dá sa tu stráviť celý deň – ak vás však nevyženie hlad. Sprievodkyňa nám povedala, že v kráteri rastie tráva, ktorá vonia ako kari. Mýlila sa – nám to pripomínalo skôr cesnak. Predstavte si, ako vám vytrávi, keď beháte hore-dole po kopci – a zrazu zacítite niečo ako obrovský kotol čerstvej cesnakovej polievky... Neďaleká reštaurácia mala v tento deň veľmi dobrú tržbu.

Pokuta za ucho: Sochy kedysi stáli na kamenných plošinách, zvaných ahu. Niektoré zvalili nahnevaní domáci za to, že ich neochránili pred nešťastím, iné spadli pri zemetrasení. Dnes stojace boli zrekonštruované a vztýčené v 20. storočí. Najznámejšie je ahu Tongariki s pätnástimi moai. Nachádza sa pri mori pod lomom, okolo sa voľne pasú kone. V roku 1960 ho cunami posunula až o 150 metrov, no dnes je opäť na svojom mieste, obletované Japoncami. Tí fotia, div nezavaria fotoaparát, až máte pocit, že si treba objednať špeciálny fototermín. Ale radšej si odniesť takýto suvenír ako kamenný – domáci sprievodcovia svoj poklad strážia ako oko v hlave a ak sa moai čo len dotknete, už aj pískajú. Bláznivý Fín, ktorý si chcel vziať domov kus ucha, vraj vyfasoval pokutu 1200 eur a ešte bol rád, že neskončil vo väzení.

Ahu sú obrátené smerom do vnútrozemia, jedine sochy na ahu Akivi hľadia na oceán – boli postavené ako pocta moreplavcom a pozerajú smerom k ich domovine. Kedysi mali všetky tieto kolosy aj oči z obsidiánu, dnes ostali len jednému na ahu Tahai – ostatným ich vkladajú iba pri slávnostiach.

Pupok sveta: Hoci vody Tichého oceánu nie sú najteplejšie, i tu sú krásne pláže. Pôvab Anakeny s bielym pieskom a palmovým hájom dotvárajú moai s červenými pokrývkami hlavy, ktoré jedni považujú za klobúky, iní za uzol, do ktorého si obyvatelia vyväzovali vlasy. Ale Ovahe nás sklamala. Pri našom príchode nebola taká úžasne ružová, ako sľuboval sprievodca, lebo slnko práve zašlo za mraky. Navyše, hľadiac na okolité skalné steny, varoval nás: ,,Pozor na kamene, často tu padajú.'' Potom dodal: ,,A buďte len pri brehu, aby vás neodniesli silné podmorské prúdy.'' A ešte: ,,Alebo aby vás nezožral žralok, je ich tu veľa a chodia až k brehu.'' Po tomto si, samozrejme, nikto z nás neomočil ani malíček.

Aby tých záhad nebolo málo, nachádza sa tu aj zvláštny guľatý kameň o priemere asi 75 cm - Te Pito o te Henua, v preklade ,,pupok sveta'', čo je aj názov ostrova v polynézskom jazyku. Vyžaruje vraj elektromagnetickú silu. Keď som naň priložila ruky, nič som necítila, no niektorí tvrdili, že im brnia a ručička kompasu sa na ňom správala ako bláznivá, skákala hore-dole.

Na ďalší kameň sa zase dá zatrúbiť tak, že zvuk počuť do vzdialenosti 20 km. Nie je to však jednoduché, zatiaľ sa to podarilo iba dvom turistom. Sprievodca sľúbil tomu, kto uspeje, za ženu svoju kolegyňu a pol cestovnej kancelárie k tomu, no hoci si všetci muži šli pľúca vypľuť, skala ostala nemá.

V penzióne sme pred odchodom dostali náhrdelník z mušle a pierok, aký dávajú svojim deťom, keď odchádzajú do škôl na pevninu – aby sa vrátili. Kiežby...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák lákal na byty za symbolické ceny

Asi tretinovú zľavu na byt dostal aj bývalý policajný viceprezident. Jeho nástupca platí v hlavnom meste nájomné 30 eur mesačne.

DOMOV

Flašík chce RTVS premeniť na akciovku (Minúta po minúte)

O post šéfa RTVS zabojuje deväť kandidátov.


Už ste čítali?