Zažila som Svätý týždeň v Seville (1/2)

Autor: Tatiana Balajková | 10.4.2017 o 7:00 | Karma článku: 4,19 | Prečítané:  559x

Viac ako tonu vážiace platformy so sochami svätých nosia na siedmom stavci trénovaní nosiči costaleros. Svätí celé dni a noci behajú hore-dole po meste s kvílivým sprievodom a blokujú ulice...

,,Quien no ha visto Sevilla, no ha visto maravilla” – ,,Kto nevidel Sevillu, nevidel zázrak”, hovorí sa o hlavnom meste Andalúzie. Veď kto by neostal očarený mohutnou gotickou katedrálou, palácom Alcázar a jeho záhradami, malebnou štvrťou Barrio de Santa Cruz či farebným námestím Plaza de Espaňa…

O tom však tento článok nebude. Pamiatky som si prešla pri svojich predchádzajúcich návštevách, teraz som chcela zažiť atmosféru Svätého týždňa – týždňa pred Veľkou nocou. Lebo Sevillania sú temperamentní, a tak, ako počas fiesty prejavujú chuť do života ohnivým tancom, spevom a jedlom, rovnako silno vraj prežívajú i smútok z ukrižovania Ježiša a radosť z jeho vzkriesenia.

Španielky sa chcú páčiť: Priletela som v piatok a sobotu mala pre seba. Túlala som sa krivolakými uličkami, obielenými vápnom a očarene vdychovala vôňu pomarančových kvetov. Prvýkrát som zažila pomarančovníky v kvete, ich ťažkým, omamným odérom voňalo celé mesto a keď zadul vietor, vzduchom sa niesli tisícky lupienkov akoby snežilo...

Sviatok už visel vo vzduchu – balkóny boli ozdobené palmovými listami, ulice v centre lemovali stoličky a z každého obchodu na mňa hľadela uplakaná madona.

Mimochodom, obchody... Malá odbočka pre ženy: Na základe mojich skúseností si dovolím tvrdiť, že Španielky sú najväčšie parádnice v Európe, nemusia však mať na sebe drahé značky ako Francúzky, ani posledný, často uniformný výkrik módy ako Talianky. Chcú byť hlavne ,,ženské“ a elegantné. A darí sa im to. Ešte vždy je tu množstvo predajní s látkami, kde nájdete žiarivý hodváb, jemnulinký mušelín, drahocenný brokát i prekrásne čipky a bavlny za slušné ceny (veď som aj v posledný deň mala poriadny problém zavrieť natrieskaný kufor!). Španielky šijú alebo si nechávajú šiť, každá je iná. Nosia kvalitné prírodné materiály, žiadne polyesterové šunty.  

A tie doplnky! Nehovorím o svetovo uznávaných topánkach či kabelkách, ale o šperkoch. Správna Južanka musí mať na sebe i pár kameňov, blýskavé náušnice, jagavú sponu. Nápaditý, no predsa vkusný a decentný náhrdelník. Všetko je to krásne naaranžované vo výklade a nasvietené tak, že napokon ako v tranze vojdete, vytiahnete peňaženku a zakúpite aspoň drobnosť. Sevilla je doslova nákupný raj, kde by som v priebehu hodiny dokázala oplieskať aj milión... keby mi ho niekto daroval J

Umelecké diela ako živé: Teraz trošku nutnej teórie. Svätý týždeň – Semana Santa sa oslavuje v celom Španielsku, no najpompéznejšie procesie sa konajú práve v Andalúzii. Začalo sa s nimi už v stredoveku, niekedy okolo roku 1350 a postupne na ich organizáciu vznikali bratstvá, tzv. cofrades alebo cofradías. Tieto náboženské združenia sa vo zvyšnom čase venujú charite, starajú sa o vozy - pasos a pripravujú sa na nasledujúcu Veľkú noc. Sú oddané tradíciám a svoju úlohu berú veľmi vážne.

Pasos, hlavná atrakcia procesií, sú drevené platformy, na ktorých sú umiestnené sochy svätých, obkolesené množstvom kvetov a sviečok. Bratstvo má obvykle dva až tri pasos, reprezentujúce biblické výjavy, ktoré na seba nadväzujú. Prvým býva scéna z pašií alebo alegorická scéna, nazývaná misterio (tajomstvo). Druhý voz predstavuje udalosť zo života Ježiša, ktorá sa odohrala medzi jeho vstupom do Jeruzalema a pohrebom. Na treťom sa vezie za synom smútiaca Panna Mária, ,,Dolorosa“ alebo ju zastupuje niektorá z miestnych svätíc ako Virgin de la Macarena, Virgin de la Esperanza či Virgen de la Victoria, všetky so srdcervúcim výrazom a voskovými slzami.

Pasos sú umelecké diela, ktorých hodnota je nevyčísliteľná. Mnohé vytvorili známi španielski sochári a maliari, najstaršie pochádza zo šestnásteho storočia. Sú približne 2,40 m široké a 3,50 až 5,50 m dlhé. Sochy na nich, vyrezané z dreva a pomaľované, sú na nerozoznanie od živých ľudí a pri pohľade na dlhokánske, dokonale prepracované čipkové plášte svätíc mi padla sánka. Veď ich aj členovia bratstva vyšívali dlhé roky. Madony sú navyše od roku 2007 zakryté ornamentálnym baldachýnom, nazývaným palio.

Všetky tieto pýchy, počas roka vystavené na obdiv vo svojom domácom kostole, sú neoddeliteľnou súčasťou života veriacich, ktorí sa pri nich nikdy nezabudnú pristaviť či prežehnať cestou na omšu...

Miestne svätostánky sú obrazom silnej pobožnosti Andalúzanov. Stropy sú prekrásne pomaľované, steny sa jagajú sa zlatom. V jednom z nich sa práve konalo slávnostné Besamanos, Bozkávanie ruky. V bočnom výklenku stála Panna s vysokou korunou, zložená z platformy. Tvár mala skropenú slzami, tmavomodrý zamatový plášť zdobila bohatá výšivka, po hrudi sa vlnili volány z bielej čipky. Ľudia pomaly pristupovali bližšie a s úctou jej bozkávali ruku. Vedľa trpezlivo stáli dvaja mladí muži v oblekoch, po každom bozku jeden pristúpil k soche a nežným gestom utrel ruku bielou čipkovou vreckovkou...

Vstup i výstup sú udalosťou: Svätý týždeň sa začína Kvetnou nedeľou a končí Veľkou nocou. O čo vlastne ide? Väčšina bratstiev počas tohto obdobia vykoná so svojimi pasos púť z domáceho kostola do mohutnej katedrály a nazad. Znie to jednoducho, ale pozor! Nejde o to presunúť sa čo najrýchlejšie z jedného bodu do druhého. Každá cofradia má presne stanovenú trasu i časový rozvrh. Vie, kedy musí vyjsť von (salida), kadiaľ ísť, aby sa nezrazila s ostatnými i kedy musí doraziť na tzv. Oficiálnu cestu (Carrera oficial).

V praxi to vyzerá tak, že slávnostné salidas sa konajú takmer každú hodinu, pričom čím je kostol vzdialenejší, tým skôr bratstvo vyrazí. Mesto teda naraz križuje (a poriadne blokuje) množstvo sprievodov, k radosti turistov sa motajú štvrťami dlhé hodiny. Všetko je naplánované tak, aby na Oficiálnu cestu dochádzali plynulo jeden za druhým.

Na jej začiatku, na námestí Plaza de la Campana, jeden z členov cofradie žiada Radu bratstiev o povolenie na vstup – ak ide o tichú procesiu, môže tak urobiť písomne. Keď je harmonogram dodržaný, Rada povolí vstup na posledný úsek a dlhý had kajúcnikov vojde do centra. Prejdú ulicou Sierpes, námestím San Francisco a triedou de la Constitución, dvermi Svätého Michala vojdú do katedrály a bránou de Palos ju na druhej strane opustia. No ani cesta domov nie je priama, opäť sa musia vyhnúť ostatným. Tým, ktorí prišli z vzdialeného predmestia, trvá celá púť i štrnásť hodín! Vstup do kostola (entrada) je opäť udalosťou, davy čakajú na návrat svojich svätých i do ranných hodín.

Všetko závisí od počasia: V nedeľu som si hneď kúpila nepostrádateľnú brožúrku s programom, kde je okrem rozpisu trasy vysvetlená aj história všetkých skoro 70 bratstiev, farba ich oblečenia a význam výjavov na ich vozoch. Ba i počet členov a dĺžka ich prechodu, aby ste vedeli, koľko potrvá, kým okolo vás prejde 1800 pútnikov – toľko ich má najväčšia cofradia.

Na miesto salidy z kostola Svätého Salvadora som dorazila hodinu vopred, ako je odporúčané, a napriek tomu, že námestie už bolo preplnené, podarilo sa mi chytiť dobrý flek hneď oproti dverám. Ľudia boli slávnostne vyobliekaní, ženy v hodvábe, muži v oblekoch. I ja som si dala slušivé šaty, prísť v džínsoch a žabkách by sa vraj považovalo za neslušné.

Bolo nádherne slnečno. Čakali sme a ovievali sa vejármi. Muzikanti si medzitým pripravili nástroje a rozcvičovali sa, deti sa s krikom naháňali medzi davom. Všetci ostatní čumeli do mobilov, maniacky kontrolovali počasie a komentovali ho, čo mi prišlo divné. Brána kostola ostávala zavretá, hoci už bol čas vyjsť. Otrela som si pot a spýtala sa vedľa stojaceho Španiela, čo sa deje. Vysvitlo, že sa zisťuje, ktorým smerom sa poberie blížiaci sa mrak...

Nikto nereptal, i naďalej sa trpezlivo čakalo. Mrak sa dovalil, na chvíľu nás zatienil a zmizol v diaľke. Stále sa čakalo. I muzikanti sa dorozcvičovali a čakali. Slnko pieklo a my sme čakali a čakali. A čučali do telefónov.

Napokon vyšli z kostola predstavitelia bratstva a oznámili, že salida sa nekoná, dostali správu, že o piatej bude pršať a budú si teda pýtať povolenie vyjsť večer o ôsmej. Ľud sa sklamane rozišiel...

Zrušené procesie nie sú žiadnou raritou, stáva sa to, no organizátori sa väčšinou snažia púť len presunúť. Kajúcnikom by trochu dažďa nevadilo, no pasos, historicky cenné umelecké skvosty, by voda zničila. Preto všetci zúčastnení od rána pozorne sledujú predpoveď počasia v telke a rádiu, aby vedeli, či je vôbec nádej, a keď už vyjdú von, sú nalepení na mobiloch a priebežne kontrolujú trasu i najmenšieho obláčika. Procesia je pre nich udalosťou roka a ak je definitívne zrušená, mnohí sa od sklamania rozplačú...

Strašidelní nazarenos: Na ďalšiu salidu sme čakali hodinu a pol. Ľudia si priniesli malé skladacie stoličky, opaľovali sa a piknikovali, žiadny problém. Ako dobre, že som sa pred tým zastavila v cukrárni! K Svätému týždňu patria dva druhy koláčikov –  presladené, medovo-datľové pestiňostorrijas, pripomínajúce rozmočený toast: kusy chleba, namočené do vajíčka, osmažené, a potom ponorené do mlieka alebo vína a posypané cukrom a škoricou. No... nič moc, ale bolo to lepšie ako čakať s prázdnym žalúdkom.

O pol štvrtej sa mohutná brána kostola otvorila a všetko stíchlo, počuli by ste i špendlík padnúť.

Procesia má svoju presnú štruktúru. Ako prvý slávnostne vyšiel Cruz de Guía, pútnik s krížom, vedúci sprievod. Ďalší za ním niesli rôzne strieborné insígnie, bohato zdobenú Libro de reglas – Knihu pravidiel bratstva a bocinas, veľké trúby, ktoré majú iba symbolickú funkciu.

Potom začali vychádzať modro-bieli nazarenos, niektorí bosí, iní v ponožkách. Mali dlhé tuniky, plášte a hlavy celkom zakryté dlhou, špicatou ,,pokrývkou“ capirote s otvormi pre oči. Pripomínali členov Ku-Klux-Klanu, no ich účelom nie je strašiť. Kónický tvar capirote symbolizuje pokánie a túžbu byť čo najbližšie k nebesám, navyše zakrýva tvár, takže pútnici môžu trúchliť v anonymite. Kráčali v pároch a niesli dlhokánske sviečky. Nazarenom kedysi mohol byť len muž, no v posledných rokoch povolili stať sa ním i ženám.    

Svoju úlohu majú i deti, oblečené ako kňazi (monaguillos), z košíčkov rozdávali cukríky a kartičky s požehnaním.

Na siedmom stavci: A konečne sa v bráne zjavilo prvé paso. Najprv však musím vysvetliť, ako sa vlastne pohybuje.

Viac ako tonu vážiace platformy nesú na svojich pleciach a krku, konkrétne vraj na siedmom stavci, tzv. costaleros. Býva ich 24 až 48, sú ukrytí závesom, splývajúcim z podstavca, len občas zazriete ich nohy. Kedysi šlo o platenú prácu, no dnes byť nosičom je pocta. Pravidelne trénujú, veď natlačení jeden vedľa na druhom musia pochodovať dlhé hodiny dokonale synchronizovaní, aby paso nestratilo rovnováhu. Hlavu si chránia špeciálnym turbanom. Ich ,,šéf“, capataz, kráča pred platformou a dohovára sa s nimi cez nenápadný otvor a pomocou prekrásne zdobeného klopadla, zvaného llamador. Costaleros odkráčajú určitý úsek, potom zastanú, zložia štruktúru a oddychujú. Na povel vodcu sa opäť postavia a na úder klopadlom vyrazia vpred. Znie to jednoducho, no schopný capataz je vraj schopný vytvoriť si vlastný štýl a presláviť sa.

Dvere boli malé, paso veľké, no predsa sa muselo do nich trafiť. Šlo pomaly, krok vpred, krok vzad, ešte trochu doboka ... a konečne sa vykodrcalo z brány. Ľudia až tak vzdychli, keď zlato zažiarilo na slnku. Vtom sa námestím rozľahla smutná, kvílivá melódia skupiny, sprevádzajúcej sochy a paso vykročilo vpred. To, čo ma dostalo najviac, bolo to, ako sa pohybovalo: v rytme ľudských krokov sa nakláňalo tu doprava, tu doľava, knísalo sa na jednu stranu, na druhú, presne kopírovalo pohyb svojich nosičov, až som mala pocit, akoby svätí naozaj kráčali... Impozantne sa nieslo nad našimi hlavami a za ním plakala hudba...  Potom costaleros na chvíľu zastali, odpočinuli si a keď si nosítka zase vyhodili na plecia, dav sa roztlieskal.

Paso sa pomaly odkolísalo za roh a za ním nasledovala masa kajúcnikov – penitentes. Boli oblečení rovnako ako nazarenos, no kapucne im viseli na chrbte. Na znak pokánia mĺkvo niesli na pleciach veľké drevené kríže.

(Dokončenie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Orbán môže mať čoskoro v regióne nového spojenca. Andreja Babiša

Babiš má blízko k jeho politickej kultúre.


Už ste čítali?