Ako som po Seville behala v čiernych šatách a čipkovom závoji

Autor: Tatiana Balajková | 17.4.2017 o 7:00 | Karma článku: 5,03 | Prečítané:  726x

Večerné procesie počas Svätého týždňa súešte impozanentnejšie a strašidelnejšie ako denné.V Zelený štvrtok o polnoci ako prvá vyšla na púť zbožňovaná Macarena, Panna nádeje,v dlhokánskom zelenom plášti so zlatými ornamentmi

(Dokončenie z minulého týždňa)

Nato z brány vyšla platforma s Bohorodičkou, ktorú pre dymiace a smradiace kadidlá takmer nebolo vidno. No keď sa za kvílivých tónov vynorila z oparu, musela som obdivovať prekrásne, sofistikované svietniky a strieborné vázy, plné kvetov, ktoré ju obklopovali. Jej bledá, uplakaná tvár sa takmer strácala za množstvom obrovských sviec. Baldachýn sa prehojdal okolo mňa a o chvíľu jej dlhý modrý plášť zmizol za zákrutou. Ale zo svätostánku vychádzali ďalší a ďalší nazarenos – pri najdhších procesiách ich prechod trvá aj hodinu a pol!      

Svätci namiesto futbalistov: Kolosy pokračovali v rytme hudby do centra a nemohli sa pritom vyhnúť ani typickým úzkym uličkám. Bolo zaujímavé sledovať, ako vyberajú zatáčku. Paso sa rútilo rovno na nás, divákov, potom cúvlo, zacupitalo doboku, zase postúpilo, vrátilo sa... asi ako keď sa prvýkrát snažíte zaparkovať medzi dvomi autami. Napokon zákrutu vybralo a víťazne pochodovalo v nastúpenom smere.

O kúsok ďalej sa naň z balkóna zniesla saeta, hrdelná, srdcervúca pieseň, podobná flamencu. Zdá sa síce, že saeta je spontánna, no v skutočnosti spevák či speváčka presne vie, kedy musí začať, všetko je vopred dohodnuté. Procesia sa zastaví a načúva náreku k svätej matke, mnohí so slzami v očiach... Nikto nevie smutné piesne podať tak ako Španieli, máte pocit, že spievajú srdcom a chce sa vám plakať, i keď nerozumiete ani slovu... Na záver speváčka zasypala dav lupienkami kvetov a sprievod sa pohol, ku katedrále bolo ešte ďaleko.

A ja som sa vybrala na kávu. Kým v niektorých baroch sú steny olepené futbalistami, tu boli obložené obrázkami svätých a polmetrové sošky svätcov stáli i uprostred fľašiek s alkoholom. K pochmúrnej atmosfére prispelo aj ,,dymítko“ v tvare slovnaftského komína, z ktorého síce vychádzal iba jemný prúžok dymu, no zasmradil celú miestnosť. Takéto domáce kadidlá sú zjavne veľmi populárne, ponúkali ich na ulici a v televízii dokonca robili reklamu na ne i na zmesi do nich! No a samozrejme, v baroch, reštauráciách i obchodoch majú rádio po celý deň naladené na stanicu, ktorá vysiela priamy prenos, takže je to ako byť 24 hodín na pohrebe, darmo sa snažíte vychutnať si večeru, keď vám k tomu kvília...

Púť ako športový prenos: Záverečný úsek Oficiálnej cesty možno za poplatok sledovať z vyhradených miest na ulici i z balkóna oproti katedrále.

Večer sú procesie ešte impozanentnejšie a strašidelnejšie, pretože nazarenos teraz nesú tie meter vysoké sviečky zapálené. Do omamnej vône pomarančovníkov sa miešal odér kadidla a taviaceho sa vosku. Zhora bolo vidno nekonečný, pomaly postupujúci súvislý rad svetielok a kdesi uprostred sa knísalo paso. I sviečky, obkolesujúce Madonu, horeli, paso žiarilo, blikalo a jej slzy, lesknúce sa vo svite ohňa, pôsobili ešte realistickejšie. Ak niečo zhaslo, jeden z pútnikov si hneď pri najbližšej prestávke rozložil rebrík a znova všetko pozažínal. Pasos boli v tme ako obrovské svietiace pávy, prešľapujúce z nohy na nohu a diváci príchod každého vítali potleskom. Približne každú polhodinu s kvílením a nárekom dorazila nová skupina, len tej jednej trval prechod okolo nás 80 minút, šli a šli a šli.

Pri katedrále museli costaleros opäť prekonať zákrutu i malý výstup, dnu dostali požehnanie a druhou bránou dóm opustili, aby sa vydali na cestu domov.

I ja som sa vybrala do hotela. Predtým mi to trvalo 15 minút, no počas Svätého týždňa o tretej, keď procesie začali dochádzať na hlavnú trasu, zavreli mnohé ulice, takže som musela chodiť okľukami. Pasos so zažatými sviečkami križovali mesto a boli všade, spolu s čakajúcimi či jasajúcimi masami. Snažiac sa vyhnúť jednému zľava, natrafila som na druhé  a o chvíľu mi cestu zablokovalo tretie. Obchádzala som, obchádzala a nie a nie sa dostať do hotela. Svätí celú noc behali hore-dole a ja som šliapala takmer dve hodiny. No nebála som sa, všade bolo množstvo ľudí. Síce sa akože smútilo, no fiesta musí byť: mesto žilo, bary a reštaurácie boli otvorené do neskorých hodín a sedeli v nich celé rodiny, i s batoľatami – nech si zvykajú na španielske hýrenie...

V hoteli som chvíľu pozerala priamy prenos z pútí a celkom som sa pobavila. Moderátor to komentoval ako športový prenos: ,,Títo costaleros majú veľmi pekný, sebavedomý krok. Teraz prichádza nebezpečná zákruta, ale paso ju elegantne vybralo a pokračuje vo svojej ceste...“

V čipkovom závoji a čiernych šatách: Vrcholom týždňa je noc Zeleného štvrtku, keď sa procesie vydávajú na cestu po polnoci, aby do katedrály dorazili za úsvitu v piatkové ráno, nazývané La Madrugá.

Ale už vo štvrtok ráno chodili ženy vyobliekané podľa dress codu, odrážajúceho úctu a smútok za  Ježišom. A bolo to ešte lepšie ako moje očakávania. Seňory mali dlhšie šaty a seňority minišaty čiernej farby, čierne pančuchy, topánky a niektoré aj rukavičky. Na hlave obrovské hrebenisko peineta a na ňom mantillu, prekrásny čierny čipkový závoj, zopnutý striebornou sponou. Outfit dopĺňali šperky zo starého striebra a každá dáma by vraj mala so sebou mať i ruženec. Páni mali v tento deň čierne obleky i čiernu kravatu.

Zdalo sa, že zvyk nosiť mantillu upadne do zabudnutia, no v osemdesiatych rokoch sa vrátila do módy. Myslela som, že ju budú mať na sebe len staršie ženy, no vôbec sa nečudujem, že sa tradície chytili aj mladé Španielky, je to veľmi sexi a ženské.

A tak keď som na jednom obchode zazrela nápis ,,Mantilly v zľave”, nezaváhala som. Aj preto, že tie najkrajšie, ručne vyšívané stoja stovky eur. Zakúpila som závoj, hrebeň i sponu, nechala si od ochotných predavačiek vysvetliť know-how, a potom sa utekala prezliecť do hotela.

Vyčesala som si vlasy do drdola, nad ten zapichla hrebeň, cezeň prehodila mantillu, vzadu ju zopla a vyrazila von. Jasne, že celé dielko sa mi po troch krokoch rozsypalo. Vrátila som sa do izby a čipku pripla dvomi sponkami, ktoré som náhodou mala, no pripadala som si ako podvodníčka. Ako to tie Španielky robia, že im to tak krásne drží?!

Na ulici sa mi závoj opäť zošuchol, a tak som vyparádené domorodky poprosila o pomoc, dokonca trikrát. Boli veľmi ochotné, hneď zo svojich minikabelôčiek vytiahli sponky a špendlíky - tak predsa ich používajú aj ony - a pustili sa do práce. Bolo to ako kurz, každá to má inak a všetky majú svoje finty. Drdol treba urobiť čo najvyššie, aby peineta trčala vysoko nad hlavou. Cez to sa preloží závoj, ktorého horný okraj sa buď zastrčí medzi hrebeň a hlavu (a pripne stovkou sponiek!) alebo sa nazberká na temene ako čepiec (a pripne stovkou sponiek!). Vzadu sa dva najdlhšie cípy mantilly zopnú sponou, jedna ,,pani učiteľka“ mi ju prišpendlila dokonca i na pleciach. Potom už všetko držalo, ako malo a zožala som úspech, všimla som si, že kým ja som si fotila pasos, Sevillania si fotili cudzokrajnú exotku.

Žiadna atrakcia pre turistov: Cestou na salidu som trochu zablúdila a logicky sa spýtala na správny smer okoloidúceho nazarena v plnej paráde. Uf! Nemohla som vedieť, že sa chystá na tichú procesiu. Ukázal si prstom na ústa, pokrútil hlavou, že nehovorí a škaredo na mňa zagánil.

Čítala som, že ulice sú v tomto období mimoriadne preplnené, nič pre klaustrofobikov, no ak človek netúži stáť priamo pri kostole, v pohode si nájde dobré miesto i na širokej triede.

Paso okolo nás decentne prepochodovalo aj so svojím kvílivým sprievodom, zhora sa naň zniesla spŕška kvetinových lupienkov. Obrátila som sa, zisťujúc, či už ide aj druhé, no uplakaná dievčina vedľa mňa mi obrátila hlavu za prvým, hoci už bolo ďaleko: ,,Tam pozeraj, ešte neodišlo!“ Nuž, je pravda, že Semana Santa nie je atrakcia pre turistov. Ľudia stískali kríže, modlili sa a so slzami v očiach uprene sledovali každý krok zlatého kolosu, veriac, že svojou účasťou sa i oni očistia od hriechov za posledný rok...

Najzbožňovanejšia vyšla o polnoci: Najväčší dav sa začal už večer zhromažďovať pred Bazilikou de la Macarena, kde sa nachádza najzbožňovanejšia Virgen de la Esperanza, Panna nádeje, skrátene Macarena. Jej sa dostalo cti vyjsť vo Veľký piatok, deň ukrižovania Krista, ako prvej. Priznám sa, že som to napokon vzdala, pretože sa mi nechcelo nechať rozmačkať na kašu a viac miesta bolo len v uliciach, kam mala dotyčná dáma doraziť nadránom... a tak som si celú tú parádu pozrela v televízii. Tie priame prenosy majú niečo do seba.

O polnoci sa brána baziliky otvorila a začala sa najslávnostnejšia časť Svätého týždňa. Za potlesku mohutného davu vyšlo prvé paso... potom nekonečný, ale naozaj nekonečný prúd nazarenov... a po druhej v noci sa konečne v bráne zjavila toľko očakávaná kráľovná večera, Macarena v dlhokánskom zelenom plášti, s ornamentmi vyšitými zlatými niťami. Drevená soška má líce jemne poškodené fľašou, ktorú po nej hodil opitý protestant a už nikdy sa vraj nepodarilo vrátiť ho celkom do pôvodného stavu. Na šatách má pripnutých päť mariquillas, smaragdových brošní, dar od slávneho toreadora José Gómez Ortegu, ktorý vo svojich dvadsiatich piatich rokoch zahynul v aréne. Práve na jeho počesť mala Macarena v roku 1920 jedinýkrát v živote na sebe čierny odev, aby sa pridala k nesmiernemu smútku národa za jeho miláčikom...

O niečo neskôr opustila svoj domovský stánok i jej konkurentka, druhá najobľúbenejšia Esperanza de Triana, Panna nádeje z Triany. Obe sú veľmi populárne a ich melancholické tváre zdobia mnohé bary, obchody i autá.

Potom som hneď vypla telku a zaspala, kým obe svätice putovali so svojím kvíliacim sprievodom nočným mestom, sprevádzané pobožnými masami...

Svätý týždeň oficiálne uzaviera procesia v nedeľu, v deň zmŕtvychvstania Ježiša. Tradične ju vykonáva bratstvo ,,Hermandad de la Resurrección“ a je jedinou ,,veselou“, či skôr ,,nesmutnou“. Socha Panny Virgen de la Aurora nemá slzy, stelesňuje radosť matky z vzkriesenia syna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O 13. a 14. plate už nahlas hovorí aj Smer. Kto, kedy a ako ho dostane

Koaličné strany sa zrejme dohodnú na úľavách pre firmy, ktoré vyplácajú ľuďom trináste a štrnáste platy.

KULTÚRA

Rytmus bude nadávať, orchester hrať

Ľahší primitivizmus a ukáznenosť vraj idú dokopy.


Už ste čítali?