Veľká žranica na Sviatku kvitnúcich mandlí (1/2)

Autor: Tatiana Balajková | 13.3.2017 o 7:00 | Karma článku: 4,54 | Prečítané:  481x

Jarná Sicília, to sú stromy ozdobené bielou čipkou, krvavé mäso na hákoch i sexuálne ponuky od chlapov s medzerami namiesto očných zubov

Kde bolo, tam bolo, podľa gréckej mytológie sa do seba zamilovali Akamas, syn hrdinu Thésea a trácka princezná Phyllis. Akamas odišiel bojovať do trójskej vojny a Phyllis na neho čakala celých desať rokov. Po skončení bojov sa muži postupne vracali domov, no jej lásky medzi nimi nebolo. Zúfalá princezná plakala a plakala, až sa usúžila k smrti a bohyňa Aténa, dojatá jej bôľom, ju premenila na mandľový strom.

No Akamas, ktorého zdržali problémy s loďou, sa napokon vrátil. Keď sa dozvedel, že jeho milovaná sa zmenila na strom, utekal za ňou. So slzami v očiach sa pritúlil k pňu a Phyllis, akoby mu chcela vrátiť objatie, zrazu rozkvitla bielymi kvetmi, hoci nemala ani jeden list. A tento zázrak sa opakuje rok čo rok - hoci vo februári je vzduch ešte studený a na vŕškoch možno leží sneh, holé konáre mandlí v Agrigente sú obsypané bielou čipkou. Nečudo, že pre obyvateľov Sicílie symbolizujú prebúdzanie prírody, návrat života a farieb, ale i nehynúcu lásku a nádej... A preto tu kvitnúce mandle majú i svoj sviatok.

Krvavé mäso na háku: Keď som doletela do Palerma, bolo nádherne slnečno. No mesto ma nenadchlo. Pekná katedrála, otrasné obchodíky s tmavým oblečením a trh Ballaró uprostred ošarpaných domov. V tejto multikultúrnej štvrti sa cítite ako v Afrike: v jednej uličke ponúkali iba bicykle, druhá bola ovešaná záclonami a v tretej práve mäsiar pred mojimi neveriacimi očami vešal krvavé kusy mäsa na háky, trčiace z kovovej tyče. Špina, smrad, na zemi sa váľali artičoky a predavač vážil pomaranče na váhe, obkolesenej soškami svätých a portrétmi Ježiša.

Objavila som len jednu reštauráciu, no otvárala až večer, takže som napokon skončila na miestnej špecialite, ,,street foode“. Nepýtajte sa ma, prečo to Taliani, majúci problémy s cudzími jazykmi, nazývajú po anglicky (čítaj s ich prízvukom ,,strit fud“). Palermo je plné mini prevádzok a stánkov, kde si možno kúpiť niečo malé a rýchle pod zub: sendviče, pizzu, stigghiole (grilované ovčie vnútornosti), arancini (vysmážané ryžové gule, plnené mäsom, syrom či zeleninou)... Nuž, pouličná gastronómia patrí k sicílskym tradíciám, asi i preto, že jedenie vonku na lavičke je lacnejšie ako vysedávanie v podniku.

A samostatnou kapitolou sú miestni chlapi, neupravení, s chýbajúcimi zubami a odporne dotieraví. Aj inde v Taliansku ma ako blondínu oslovujú, no aspoň začnú vetou: ,,Ahoj, skade si?'' Tu to vyzeralo, že podľa ich kritérií je osamotená cudzinka štetkou. Už cestou zo stanice, nevyspatá, s kufrom a v dlhom kabáte som dostala prvú ponuku na sexuálne služby. Keď som čakala na zastávke autobusu, šoféri okolitých áut si ma obzreli, potom sa otočili, prišli ku mne, zastali a čakali. Bez akejkoľvek otázky, akoby si mysleli, že štetka rovno nastúpi. A pri prechádzke po pláži, za prítomnosti ďalších ľudí, kde sa vzal, tu sa vzal, mi jeden s medzerami namiesto očných zubov zašušľal do ucha: ,,Hai bisogno?'' (,,Potrebuješ?'')  Neveriacky som na neho zírala a uvažovala, či by konečné znenie vety malo byť ,,Potrebuješ niečo?'' alebo ,,Potrebuješ sex?” Odpálkovala som ho nespisovným výrazom, a bolo mi jasné, že to, čo tvrdia severania, je pravda: Sicília nie je Taliansko.

Duchovia v čipkách: Mesto Akragas bolo založené v roku 581 pred n.l. prišelcami z gréckych ostrovov Rodos a Kréta, v roku 210 pred n.l. ho prevzali Rimania a premenovali na Agrigento. Stalo sa dôležitým obchodným centrom, no v 7. storočí boli obyvatelia donútení opustiť staré mesto a presídliť na kopec, pravdepodobne kvôli útokom dobyvateľov zo severnej Afriky.

Takže keď som vystúpila z vlaku, musela som sa zo stanice vyviezť hore do centra výťahom. Prešla som sa sympaticky živou hlavnou triedou Via Atenea, ochutnala cassatu, malú tvarohovú tortičku s kúskami čokolády a marcipánovým opaskom. Z môjho penziónu bol úžasný výhľad na pár kilometrov vzdialené more i na to, kvôli čomu sa sem chodí - Údolie chrámov.

Archeologická oblasť Valle dei templi sa nachádza na vŕškoch za mestom. Ako prvé som z autobusu zazrela k nebu sa vzpínajúce antické stĺpy uprostred bujnej zelene. Viac z pôvodnej stavby neostalo, no i tak pôsobili majestátne.

Bola som tam takmer sama, turistická sezóna sa ešte nezačala. Všade naokolo sladko rozvoniavali kvitnúce mandle. Náhorná plošina je otvorená vetrom od mora, neustále fučalo a hučalo, akoby sa bohovia hnevali, že niekto chodí po teritóriu, ktoré kedysi patrilo im. K tajomnej atmosfére prispeli i stromy, ktorých konáre sa občas rozhojdali, akoby sa za nimi skrývala postava v bielom. Kabát som si musela zapnúť až po krk, mala som zimomriavky po celom tele – neviem, či z víchra alebo z pocitu, že ma niekto sleduje...

Tu i tam sa zrazu z čipkovej záclony vynoril fotogenický pilier. Chrámy majú 2500 rokov, dva sú veľmi pekne zachované, z ostatných sú dnes rozvaliny, ohlodané zubom času. Najkrajší je Tempio della Concordia, Chrám svornosti. Je to zvláštny pocit stáť pri niečom takom starobylom, predstavovať si, ako tu za čias Rimanov prebiehali náboženské obrady – a pritom mať výhľad na moderné vežiaky Agrigenta, črtajúce sa na kopcoch v diaľke...

Sicílska sľubotechna: Podvečer som sa vrátila do civilizácie, pripravená oddať sa pôžitkom Sviatku kvitnúcich mandlí. V roku 1934 ho v mestečku Naro začal organizovať gróf Alfonso Gaetani, ktorého snom bolo predstaviť svetu sicílske výrobky. Mal taký úspech, že ho v roku 1937 presunuli do Agrigenta a v roku 1954 k nemu pripojili i Medzinárodný festival folklóru. Dnes trvá takmer mesiac, končí sa v polovici marca.

Sviatok sa začína pochodňovým sprievodom účinkujúcich mestom, pri západe slnka prejdú údolím a pred Chrámom svornosti zapália tradičnú vatru priateľstva.

Potom sa, najmä cez víkendy, konajú rôzne akcie. Program sľuboval množstvo zážitkov: koncerty, tanečné vystúpenia skupín dospelých i detí z celého sveta, prehliadky sicílskych vozíkov, degustácie lokálnych výrobkov aj vína, bábkové divadlo, maratón, neodmysliteľné stánky so ,,street food“, antikvárny trh, voľbu Miss jari, súťaž o najkrajší balkón na Via Atenea, prednášky o jedle, súťaž reštaurácií o najlepší pokrm z mandlí i výstavu fotografií, krojov v obchodoch a vôbec všetkého, čo súvisí s oslavovanou plodinou. Aby som citovala z informačného letáku: ,,Náš festival má čoraz väčší význam, radostne vysiela do sveta správu o mieri všetkým národom, ulice sú v tomto období preplnené turistami z celej galaxie.“ (alebo tak nejako).

Toľko sľuby. A teraz o tom, ako to prebiehalo naozaj.

Hladovať v Taliansku?!: Po návrate z Údolia chrámov som sa vyhladnutá ako Čenkovej deti rovno chcela vrhnúť na ,,street food“, ktorého stánky už mali lemovať námestie pred stanicou.

Nelemovali. Nikde ani nohy. Neveriacky som otvorila program a overovala, či som si nepomýlila čas alebo miesto, ale všetko sedelo. I požiadala som o informáciu hlúčik dedkov, klebetiacich na lavičke. Vysvitlo, že ,,street food“ sa dnes nekoná – vraj ho nestihli pripraviť.

Čo nestihli za dva týždne? Rozložiť stánky?! Napiecť?! Uvariť?! A nikde ani žiadne mandle, ešte že som videla aspoň tie kvitnúce stromy!

Reštaurácie otvárali až o ôsmej, blúdila som ulicami a nevedela, kde sa najesť, chodila som po Taliansku a hladovala! Až som konečne našla bar, kde mali zase len arancino so syrom a šunkou.

Na druhý deň som sa vybrala pozrieť Turecké schody, Scala dei Turchi. Je to neskutočne biely útes ako zo šľahačky, kde sa kedysi zvykli ukrývať tureckí piráti. Tam i nazad to boli dva kilometre popri mori, už v autobuse mi škvŕkalo v žalúdku a myslela som len na jedlo.

Stánky opäť nestáli. Dedkovia mi veselo oznámili, že ich nestihli postaviť a celý ,,street food“ bol preložený o týždeň.

Neporazilo ma len preto, že som si celkom náhodou všimla na stĺpe plagátik, podľa  ktorého sa nečakane konala iná akcia, ktorá sa mala konať už pred týždňom. Zjavne je všetko posunuté minimálne o týždeň, plán neplatí, všetko sa posúva a presúva, proste odvolávám, co jsem slíbil a slibuji, co jsem odvolal. V tomto prípade to bola aspoň zmena k lepšiemu.

Veľká žranica: MandorlAra je súťaž reštaurácií o najlepšie menu z mandlí, vyrobené s využitím iných lokálnych produktov. Z participujúcich podnikov som si vybrala ten, čo otváral najskôr a presne o 19.30 som vošla dnu.

Majiteľka bola celá nadšená, že niekto prišiel, hneď sa ku mne vrhla, oprášila mi stoličku a podala jedálny lístok. Bodaj by nebola nadšená, bola som prvá, a napokon aj jediná. Z čoho tu žijú?

Vysvetlila mi, že večera bude pozostávať zo štyroch chodov, v cene je víno i voda. Tak neskoro jedávam už len niečo malé, no bola som odhodlaná obetovať sa – keď o tom chcem písať, musím to ochutnať.

Predjedlo bola tortička z baklažánov a chrumkavých mandlí, ozdobená syrovými kvetinkami, božská!

Nasledovali cestoviny s mäsom, hríbmi a mandľami – vynikajúce! Lenže už keď som dojedala, myslela som, že prasknem vo švíkoch a pani navyše doniesla krčiažtek s pol litrom vína. Zaliala som fettucine plným poháriskom a usúdila, že víno je asi riedené – ani trochu som na sebe nepocítila jeho účinky. Našťastie!

Potom prišlo čosi ako dva malé rybie závitky a mňa naplo. Milujem ryby, ale z nejakých dôvodov neznášam najrôznejšie cestíčka, plnené rybacou plnkou, nech sú akokoľvek čerstvé, voňavé a chrumkavé. No a toto bol ten prípad, závitky mi nechutili a navyše som už nevládala, ani keby mi k tomu dali tri diamanty.

Takže som zjedla ozdobnú rukolu a pomaly prežúvajúc uvažovala, ako sa závitkov nenápadne zbaviť. Jedla som sama jediná v celej veľkej reštaurácii, pod dohľadom majiteľky a čašníka. Obaja stáli pri pulte, a nemajúc nič na práci, pozorovali každý môj hlt. Pod ich upretými pohľadmi som sa bála na tanieri nechať čo len sústo, aby sa neurazili. Obrúsok nebol papierový, ale látkový, nemala som to kam vypľuť a nemala som to ani ako zakamuflovať. Sedela som tam, potila sa, predstierala oddychové popíjanie..  a napokon som sa rozhodla riskovať zlynčovanie a odložila príbor. Majiteľka okamžite zbystrila pozornosť a uprela vyčítavý, či skôr vyčítavo-vražedný pohľad do môjho taniera: ,,Nechutí? Je všetko v poriadku?”

Pevným hlasom som odvetila, že áno, všetko je vynikajúce, ale už nevládzem. Zahrala som scénku, že praskám (a vôbec som neklamala), no pani vyzerala mierne urazene a aj naďalej sa ma hypnoticky snažila prinútiť zdvihnúť vidličku a dotlačiť to do mňa: ,,Tak jedzte pomaly, pokojne si aj oddýchnite, veď máme čas!''

Zúfalo som pozrela do taniera, no bolo to márne. Nakoniec som si povedala, že kašlem na zdvorilosť i dobrú výchovu, proste NIE. Ignorovala som návrh, pripomínajúci rozkaz, drzo a odhodlane vybrala z kabelky pohľadnice a začala ich písať.

Čašník i majiteľka ma nemo sledovali, no súboj nervov som vyhrala. Po desiatich minútach to konečne vzdali, čašník sa rozhýbal a odniesol závitky. A ja v snahe odpútať pozornosť od môjho trapasu pustila som sa s pani do reči, vychválila jej mesto a vysvetlila, že u nás sa toľko večer neje a ja proste nevládzem. Chytila sa, príjemne sme pokecali a verím, že napokon pochopila.

Posledný chod bola mrkvovo-mandľová torta, našťastie miniatúrny rez na dva hlty, to som zvládla. Na záver sa ma majiteľka, vidiac prázdny tanier, priateľsky spýtala, či si dám citrónový likér limoncello. Pochopila som, že mi odpustila, nemohla som odmietnuť a vlastne som aj dúfala, že mi pretrávi. Len som netušila, že nedonesie klasický minipohárik, ale pohárisko, kde bolo limoncella aspoň deci... Vypila som, zaplatila, na oficiálnom formulári zahlasovala za tú prvú, originálnu tortičku a vykotúľala sa von...

(dokončenie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O 13. a 14. plate už nahlas hovorí aj Smer. Kto, kedy a ako ho dostane

Koaličné strany sa zrejme dohodnú na úľavách pre firmy, ktoré vyplácajú ľuďom trináste a štrnáste platy.

KULTÚRA

Rytmus bude nadávať, orchester hrať

Ľahší primitivizmus a ukáznenosť vraj idú dokopy.


Už ste čítali?