Ako Španieli prichádzajú o ušné bubienky

Autor: Tatiana Balajková | 1.5.2017 o 7:00 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1537x

Jeden rok rekonštrukcia historickej bitky v Alcoy nedopadla podľa očakávaní, Mauri sa opili a odmietli vrátiť hrad kresťanom, napokon ich museli vyhnať policajti   

(dokončenie)

Podvečer  mesto ožilo. Vzduchom sa linula vôňa klobások, na griloch sa opekali kusy mäsa a pojazdné bary na plné pecky vyhrávali hity, ktoré roztancovali každého. Najmä tých, čo už v sebe mali aspoň jeden pollitrový pohár alcoyského úsmevu... bŕŕŕ, aj som mala chuť, ale keď som videla, že je to plné ľadu, až ma v tej zime striaslo. Trsalo sa na uliciach i na balkónoch, trsali čašníci i starý dedko, ktorý si asi spomenul na mladosť – zuby zaťal do noža, ruky dal za chrbát a s doboka odvrátenou hlavou nám hrdo zadupkal pár taktov.

Petardy i pre kojencov: Vzduchom už duneli salvy. Pyrotechniku predávali na každom roku a kupovali ju mladí i starí. Je mi jasné, prečo sú Španieli takí ukričaní, veď z tých slávností musia mať poškodené bubienky!

Tuším už aj kojenci majú svoje delobuchy! Rachali to i deti v športových kočíkoch, normálne im to rodičia dávali namiesto cumlíka či hrkálky, tu máš búchacie guličky! Dostali vrecúško ako s cukríkmi, ale zjavne už mali svoje skúsenosti, lebo ,,cukríky” nepchali do úst, presne vedeli, čo s nimi. Vybrali zabalenú guľku a švác ju o zem! Šmarili ju tak ďaleko, ako im nevyvinutá motorika dovolila, padlo to, tresklo a ako papier roztrhlo, na zemi ostalo ležať čosi ako farebná kvetinka, bola ich plná zem.

Trošku väčšie deti mali aj väčšie delobuchy, samozrejme, nosili čosi ako motúzového hada, ktorý na konci horel. Nenašla som odvahu priblížiť sa, a tak som nezistila, či to búcha celé, no zdá sa, že nie, len tým čosi odpaľujú. Niekam to pohodia alebo nainštalujú, napríklad do plastového pohára, a utekajú preč, o pár sekúnd to treskne a zadymí.

Mala som pocit, že mi prasknú bubienky, no zaujímavé, že dospelí Španieli to ani nevnímajú, čo len potvrdzuje moju teóriu, že sú dávno od detstva nahluchlí. Matka kráčala so synom po ulici a on hádzal okolo seba petardy, zakaždým tresk jak sviňa a matkou to ani nehlo, hoci bola vedľa. Ja som nadskakovala ešte aj keď boli odo mňa sto metrov!

A  existuje i čosi, čo odpália na chodníku, ono to potom niekoľko minút hádže zlaté iskry a pritom trieska šupy, slabšie i silnejšie. No príšerné, mala som z toho nervy na dranc!

Bitka o hrad: Večerná procesia sa šla v opačnom smere, relikvia sa vracala do kostola sv. Juraja. A bola o to pôsobivejšia, že účastníci niesli v rukách sviečky, svetielka teplo blikali v tme ako svätojánske mušky. Na poslednom úseku pred vstupnou bránou sa hmýrili, akoby sa nevedeli rozhodnúť, kam si sadnú, napokon sa rozostúpili a vytvorili trblietavý koridor pre relikviu, navracajúcu sa domov.

Ešte jedna omša, potom tzv. bozkávanie ostatkov, ohňostroj a oficiálna časť bola odrobená, hurá do barov, hýriť až do rána! Tak to prebieha na španielskych sviatkoch...         

No v nedeľu boli všetci na svojich miestach, ponocovanie na nich nezanechalo žiadne stopy. Nastal rozhodujúci deň, deň rekonštrukcie historickej bitky.

O pol jedenástej sa na balkóne hradu zjavila stráž. Poručík nervózne chodil sem a tam, občas si zaclonil oči a vyzeral do diaľav. A veru o chvíľu sme začuli dupot koní, nepriatelia docválali na námestie a ich vodca v čiernom turbane roztiahol dôležito vyzerajúci pergamen s posolstvom. To už dobehol na balkón i kapitán kresťanov so svojou suitou.

Maur vyzval domácich, aby sa vzdali viery i sídla a pratali sa kadeľahšie, strašil a vyhrážal sa, bol to skvelý herec, hral to ako na kastingu do hollywoodskeho filmu. Kresťania odvetili, že trt makový, nikdy sa nepodrobia, čo obecenstvo odmenilo nadšeným potleskom. Nahnevaný posol zúrivo rozkmásal pergamen a vyhlásil Alcoyčanom vojnu.

Strelné rozkoše: Na pľac nabehli požiarnici a začali ho polievať akoby to bolo zeleninové pole, no neskôr mi došlo, že to kvôli tomu, aby sa nič nechytilo od iskier.

Vojaci sa zatiaľ pripravili na bitku, potom sa rozostúpili po oboch stranách námestia a vyrazili vpred. Mali hákovnice, z ktorých strieľali šialené salvy, ale fakt šialené! Ja som sa najprv tešila, aký úžasný flek hneď pri zábradlí som chytila a aké super fotky narobím. S týmito strelnými zbraňami už mám skúsenosti, preto som po prvej rane okamžite vytiahla štuple do uší ako stará profesionálka a vrazila si ich takmer do krku.               

Bolo mi to prd platné, strelci z oboch strán obtekali námestie, boli to šialené šupy, jedna nasledovala rýchlo za druhou, ako taký vláčik, obstrieľali dokola celú plochu, nabili a znova! Hneď mi bolo jasné, prečo mám toľko miesta, zjavne tieto strelné rozkoše nemajú radi všetci Španieli, lebo centrum sa vyprázdnilo a tí, čo ostali, sa tvárili zhnusene, pchali si ukazováky až do stredného ucha a trpeli.

Po desiatom výstrele som sa zdekovala celkom dozadu, no nepomohlo. Ten hluk bol príšerný, ohlušujúci, neznesiteľný! Po každej petarde so mnou hrozne myklo, raz mi čosi spadlo do oka a rezalo ma, no slzy to vyplavili... Vzduch smrdel pušným prachom, ktorý mi pripomínal zubné plomby, viete, ten kovový smrad, keď vám niečo vŕtajú...Vydržala som desať minút, potom ma rozbolela hlava a musela som odísť, stačilo, na toto nemám nervy! Neviem ani, koľko bolo strelcov, síce mizli v uličkách, no pri zámku sa grupovali ďalší a ďalší!

Bez polície to nešlo: Utekala som preč, a keď som bola na moste, vedúcom do modernej časti, vybrala som si štuple a obzrela sa dozadu. Zo starého mesta šiel rachot a dunenie, akoby tam nastalo zemetrasenie, k oblohe stúpali kúdoly dymu, Alcoy bol zahalený do oblakov pušného prachu.

Mauri, samozrejme vyhrali, keď som sa vrátila, na hrade sa už trepotala zelená vlajka s polmesiacom...

O piatej sa vojna opakovala, strieľalo sa, kým sa nestal zázrak. Na cimburí sa objavil svätý Juraj na koni. Za hlaholenia zvonov vystrelil pár šípov a vydesil Maurov tak, že zutekali. Bolo dobojované. Na veži opäť zaviala zástava s červeným krížom...

Mimochodom, čítala som, že jeden rok Mauri svoje víťazstvo statočne oslavovali jedlom i vínom. Najmä vínom. Takže keď si kresťania prišli vybojovať hrad, moslimom sa nechcelo len tak ľahko vzdať. Zamkli sa a odmietli odovzdať kľúče. Nahnevaní kresťania boli donútení zavolať policajtov, ktorí potrundžených Maurov deložovali, aby všetko prebehlo v súlade s históriou...  

A keď sa na nočnej oblohe zjavili farebné kvety ohňostroja, v očiach mnohých Alcoyčanov sa leskli slzy. Koniec milovaného sviatku, smutný deň... Jedinou útechou im bolo, že príprava na ďalší rok sa začne už zajtra!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesťsto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.


Už ste čítali?