reklama

Madeira - krajina večnej jari a kvetov

Na prútených saniach sa rútite dole kopcom ako formula, revete ako tur a v tom najlepšom vybehne z krovia ako zajac chlap s foťákom a zveční vás na pamiatku

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Madeira by si vďaka priaznivým cenám a skvelým službám zaslúžila aj prívlastok ,,luxus pre chudobných'' .Nachádza sa uprostred Atlantiku asi 1000 km juhozápadne od Lisabonu. Po objavení v roku 1419 slúžila portugalským moreplavcom ako prekladisko tovaru. Chvíľu jej vládli i Španieli a Briti, dnes je samostatnou autonómnou oblasťou. Hlavným zdrojom príjmov je turizmus, najmä odkedy v roku 2000 zväčšili letisko. Predtým sa piloti museli trafiť na úzky prúžok, dnes sa pristávacia dráha na impozantných pilieroch klenie ponad more ako most. Podnebie je príjemné, preto sa sem oddávna chodili zotavovať rôzne korunované hlavy, dokonca i rakúska cisárovná Sissy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takmer 2000 m vysoké hory však zachytávajú i dostatok vlahy, vďaka pravidelným dažďom je to tu ako v skleníku. Pôvodná flóra takmer vymizla, namiesto nej Portugalci doviezli z celého sveta to najkrajšie: žiarivo ružové buganvílie, voňavé frangipani, elegantné strelície. Ohňové a tulipánové stromy, fialové žakarandy s kvetmi ako strapce hrozna. Tyčinkovec, pripomínajúci kefu na čistenie fliaš, albíziu posiatu ružovým páperím. Solandru, ktorej žlté puky vykúkajú spoza plotov ako Adela, čo ešte nevečerala. Choriziu s vetvami obsypanými ružovými lupeňmi, vraj najkrajší strom na svete. Mohla by som ešte dlho menovať, ale nič by vám to nepovedalo - aj ja tu machrujem len preto, že som si kúpila knihu o tuzemskej kvetene. Cítite sa ako v tropickej záhrade, všetko žiari farbami a rozvoniava. Nečudo, že Madeiru prezývajú Krajina večnej jari, Zelená perla či Kvetináč Atlantiku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Horúce víno: Hlavné mesto Funchal sa ťahá okolo zálivu i hore do kopcov. Ospalé uličky skrývajú katedrálu, kostolíky a pevnosť, no turistov viac lákajú pivnice The Old Blandy, kde sa dozvedia niečo o tunajšom víne – madeire. Keď tu moreplavci naberali zásoby na plavbu do diaľok, nikdy nezabudli na pár sudov zlatého moku. Aby počas horúčav nedošlo k jeho znehodnoteniu, začal sa doň pridávať vínny destilát. Keď sa raz nepredaný náklad vrátil späť, vinári si všimli zmenu chute a nový výrobný proces bol na svete. Dnes už, samozrejme, neposielajú sudy na okružnú cestu, víno ohrievajú kúrením. Dva až šesť mesiacov sa skladuje pri 50ºC, potom sa opatrne schladí a 1,5 roka zreje v sudoch. Vďaka unikátnemu procesu je veľmi silné a fľaša po otvorení vydrží aj 6 mesiacov. Najstaršie tu majú z roku 1908 a stojí tisícky eur.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak vás ochutnávka zmôže, poseďte si v Cafe Teatro na hlavnej triede Avenida Arriaga. Z jednej strany budete hľadieť do výkladov, z druhej do džungle. Priľahlý park plný exotických rastlín akoby totiž naťahoval konáre až ku kaviarni. Najesť sa môžete v bývalej vykričanej prístavnej štvrti Zona Velha, ktorú dnes geniálnym spôsobom prerábajú na reštauračnú. Dali ju k dispozícii umelcom, ktorí pomaľovali dvere, do vyschnutého potoka nainštalovali kovových vtákov a na starý dom s vybitými oknami navliekli strieborný náhrdelník.

A čo ochutnať? Miestnou špecialitou je uhliarka čierna, ryba podobná úhoru. Podáva sa s banánom alebo marakujou. Skvelé sú i polievky a meter dlhé hovädzie špízy, prešpikované cesnakom a opekané na vavrínovom dreve. K jedlu často servírujú i bolo do caco, okrúhlu chlebovú žemľu. Ešte teplá, natretá cesnakovým maslom je božská. A o koláčikoch s mangovou penou či marakujou sa dajú písať básne. Ani jedenkrát som neprešla okolo cukrárne pri mojom hoteli bez toho, aby som si niečo dala!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pasci: Pestuje sa tu i cukrová trstina, z ktorej sa robí koláč bolo do mel a kedysi aj 80-percentný rum. Dnes je povolený len 50-percentný a keď sa doň pridá med a citrónová šťava, vznikne nápoj, zvaný poncha. Priniesli mi ju v pohári ako na moč a keďže aj farbou pripomínala moč pacienta, ktorému zlyhávajú ľadviny, chvíľu som váhala. Chutí ako džús so slivovicou a silná je ako šľak. Veď mi aj čašník šepol, že ak si dám ešte jednu, začnem hovoriť po portugalsky. Najlepšia je domáca, z jahôd, mandarínok či marakuje. Oj, mňam! Aspoň som zabudla, ako mi v Múzeu čipiek ofrflali šaty – to, čo sa u nás predáva ako madeira, s ňou vraj nemá nič spoločné. Tá pravá musí mať certifikát a jej cena sa šplhá do astronomických výšok. 

Zážitkom je návšteva tržnice Mercado dos Lavradores. V jednej časti si môžete pozrieť spomínané uhliarky, ktoré tam visia ako také dlhé, zubaté kravaty. Kvetinárky v krojoch vám ochotne zapózujú v nádeji, že si potom kúpite niečo z ich naozaj širokého sortimentu - niektoré čudá som si ani nevedela predstaviť vo váze.

Na druhom poschodí čaká pasca na turistov. Baba v čepci sa po mne vrhla a kým som sa spamätala, donútila ma ochutnať všetko, čo ležalo na pulte. Mala to pripravené ako choreografiu, operovala čisto ako chirurg: z rozkrojených vzoriek mi postupne po lyžičke kládla na dlaň, chrbát ruky a predlaktie a ja som poslušne olizovala. Vedeli ste, že existuje viac ako 400 druhov mučenky? Jej plody sa volajú marakuja a tu ich bolo neúrekom – banánová, citrónová, jablková. Zrazu som mala v taške nákup za 14 eur, čo je pri tamojších cenách asi ako keby som si u nás len tak z fleku kúpila ovocie za tisícku. Napadlo by vás, že kilo tam vypestovanej marakuje stojí 19,80?! No ale čo už, ochutnávať treba, žijeme len raz. Najlepšia bola fialová, ostatné sú kyslasté a plné zrniek.

V ďalšom stánku sa špecializovali na banány. Najlahodnejší bol ten najhnusnejší, hnedastý, zato žltučký chutil ako papier. Pitangu som rovno vypľula. Anona vyzerala ako futbalová lopta a chutila ako hruška. Dlhý plod filodendronu je zrelý, keď sa ho dotknete a šupa sama opadá. Skladá sa z malých viacuholníkov a po potrasení sa rozpadla na prvočinitele, s ktorými sa dalo hrať puzzle. No chuť starého banánu ma neoslnila.

Chudnutie po portugalsky: Pastvou pre oči je romantická Tropická záhrada, v Botanickej si všimnite nesympatické kvety v tvare pisoára a v Orchideovej aristolochiu giganteu, ktorá sa v rebríčku najškaredších rastlín sveta umiestnila v prvej desiatke. 

Pútnický kostol Nossa senhora do Monte zdola vyzerá ako biela bodka, strácajúca sa v oblakoch. Vezmite si sveter – na vrcholkoch je celkom iné počasie, neustále na nich sedí guča mrakov, akoby sa tam čerti ženili. Hore sa vyveziete lanovkou a dole, ak máte odvahu, v prútených saniach. ,,Šoféri“ vo frajerských klobúkoch postávajú okolo a čakajú na obete. Chvíľu som sa pozerala, ako dvaja rozbehli ,,babosu“ s turistami a naskočili na ňu. Nik nejačal, kniha zase raz preháňala. To som ešte netušila, že malý kopček pod kostolom je len čosi ako reklamná ukážka, ktorá vás má nalákať, vrieska sa až za rohom, kde to rozbehnú na plné pecky. Muži sane kormidlujú bez problémov, no 2 km dlhá cesta je taká strmá, že sa rútite ako Formula 1. Aby sa vám nemálilo, odrážajú sa ako na kolobežke. Asfalt je vyhladený, až sa blýska ako zrkadlo. Fičali sme opreteky s vetrom, držala som sa ako kliešť, aby ma niekde nevysypali. Aj keď bola ,,babosa“ pod kontrolou, raz bol pri odrážaní sa rýchlejší jeden, potom druhý a sane ťahalo do strán. Keď sme svišťali okolo nejakého baru, ľudia už čakali na ,,divadlo“. A dočkali sa, s vytreštenými očami som jačala, div som si hlasivky nevyrevala. V tom najlepšom vybehol z krovia ako zajac chlap s fotoaparátom a zvečnil nás v plnej rýchlosti. (Výsledok nie je publikovateľný).

Sotva ma dole vyklopili, zbehli sa okolo mňa taxikári. Ako veľká turistka som sa však rozhodla do centra zísť peši, veď bolo na dohľad. Šliapala som 20 minút, ale bol to zostup v asi 90-stupňovom uhle, bola som zaklonená dozadu a namáhali sa mi úplne iné svaly ako inokedy. Ku koncu mi stehenné a predkolenné začali ,,odchádzať“, takmer som sa zvalila na chodník. V Portugalsku sa dá perfektne schudnúť. Pojedáte samé lahodné päťkalóriové rybky a keďže všetky mestá sú postavené na kopcoch, neustále chodíte hore-dole a po dovolenke máte nohy ako Heidi Klum.

Tunelové túry: Madeira je prevŕtaná tunelmi, ktoré nahradili úzke cesty nad priepasťou. Sú ako vchod do iného sveta: na jednej strane prší, na druhej vyjdete do prudkého slnka. V Camache môžte obdivovať prútikárske výrobky (žirafy, žaby, jelene), v Santane tradičné domčeky ako pre bábiky. Z Pico dos Barcelos je krásna vyhliadka na Funchal a narodil sa tu futbalista Ronaldo, nezabudne pripomenúť sprievodca. V Údolí mníšok ochutnajte gaštanové špeciality – koláč, likér či polievku. A keď vyjdete na Pico do Arieiro (1818m), budete sa cítiť ako v nebi – oblaky sa prevaľujú dole pod vami ako mlieko v hrnci tesne pred vykypením. 

Aby obyvatelia predišli záplavám, vodu z horských potokov rozviedli úzkymi kanálmi – levadami na terasovité políčka. Tie sú na takých strmých kopcoch, akoby ich obrábali horolezci. Zvieratá tu ani nechovajú, na také vrchy nemajú fyzičku. (Kravu i smiešnu kozu, ktorá vyzerala, akoby si nasadila blond parochňu s lokňami, nám sprievodkyňa pyšne ukázala ako rarity). Kedysi popri levadach šliapali miestni, dnes slúžia turistom. Chodníčky pretínajú celú krajinu, je ich až 2000 km, vedú i cez najhlbší les. Kanálmi prúdi voda, okolo nej rastú nezábudky. Sem tam natrafíte na bielu stužku vodopádu či na tunel - nič pre klaustrofobikov. Sprievodca nám rozdal baterky a 10 minút sme kráčali v absolútnej, vlhkej tme. Ešte že som sa neustále musela pozerať pod nohy a nemala čas báť sa. 

A viete, kam chodia na dovolenku obyvatelia Madeiry? No predsa na zlaté pláže ostrova Porto Santo, vzdialené dve hodiny loďou, kde takmer neprší...

Obrázok blogu
Funchal
Funchal 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Kvet mučenky
Kvet mučenky 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Babosas
Babosas 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
kvety v tvare pisoára
kvety v tvare pisoára  
Aristolochia gigantea sa v rebríčku najškaredších rastlín sveta umiestnila v prvej desiatke
Aristolochia gigantea sa v rebríčku najškaredších rastlín sveta umiestnila v prvej desiatke  
ostrov Porto Santo
ostrov Porto Santo 
Tatiana Balajková

Tatiana Balajková

Bloger 
  • Počet článkov:  110
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mám nacestovaných pekných pár tisíc kilometrov a za sebou množstvo zážitkov. Ohadzovala som sa paradajkami, potkanmi, múkou i vajcami. Vyváľala sa v tulipánoch. Videla som perlových kráľov, koláčovú procesiu a extravagantné klobúky v Ascote. V kostýme Pierota som pózovala na stĺpe v Benátkach. Navštívila sviatok ruží, fialiek i karafiátu. Pomáhala pri výrobe koberca z kvetinových lupienkov, súťažila v chytaní mužov do sieťky na motýle... a o tom všetkom a ešte aj všeličom inom je tento blog. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu