S košmi na hlave - slávnosť chleba a kvetov

Autor: Tatiana Balajková | 17.7.2017 o 6:27 | Karma článku: 6,09 | Prečítané:  177x

Jedinečný portugalský sviatok sa koná len raz za štyri roky, ľudia napriek úpeku čakajú na sprievod celé hodiny. Dievčatá s ťažkým nákladom musia prejsť 5 km    

Malé mestečko Tomar stoštyridsať kilometrov od Lisabonu bolo kedysi sídlom Rádu templárov. Monumentálny kláštor Convento do Cristo, ktorý po sebe zanechali, dnes patrí k najvýznamnejším európskym pamiatkam a je zapísaný i do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.  

No ešte väčšou atrakciou je tradičné vďakyvzdanie za dobrú úrodu, Festa dos tabuleiros, ktoré má pôvod v pohanských rituáloch a odohráva sa už vyše sedemsto rokov v takmer nezmenenej podobe. Obyvatelia sa naň pripravujú niekoľko mesiacov vopred, aby si to užili, ale aj aby ohromili toho pol milióna návštevníkov, čo sa sem v júli nahrnie.  

Papierová džungľa: Vedela som, že Tomar bude krásne vyzdobený, ale skutočnosť prekonala všetky moje očakávania. Každá jedna ulica historického centra bola ovinutá papierovými kvetmi. Stotisíckami kvetov. Tu sa okolo okien vlnili hortenzie, tam sa celou fasádou plazili nežné šípové ružičky. Nechýbali tulipány, pivonky, margarétky,  lekná, narcisy, ba ani muškáty. Kosatce boli na nerozoznanie od živých, vypracované do najmenších detailov. Tomarčania by sa pokojne mohli živiť výrobou kvetov a ich exportom, majú dostatok skúseností, veď jedna štvorčlenná rodina ich za päť mesiacov vyrobí až desaťtisíc kusov! To, čo im zostalo, ponúkali na priedomí turistom ako suvenír.       

Veľké listy nám nad hlavami vytvárali zelenú džungľu a príjemne tienili pred rozpáleným slnkom. Keď som si poobede šla na chvíľu oddýchnuť, šumeli mi priamo pod oknom ako uspávanka.     

Pochod komorníkov: Súčasťou sviatku je niekoľko procesií a sprievodov, prvý, O Cortejo das Coroas, sa koná už na Veľkonočnú nedeľu. Je venovaný siedmim korunám, ktoré symbolizujú sedem dní v týždni, siedmy deň, keď Boh oddychoval po stvorení sveta a sedem darov Ducha Svätého.

Potom je na rade O Cortejo dos Rapazes, detský sprievod, ktorý zaviedli v roku 1991, aby si dorast odmalička zvykal na tradície. Najmenšie deťúrence snáď ani netušia, čo sa okolo nich deje, ale už si nesú v ruke svoj košíček a tvária sa dôležito.

Nasleduje O Cortejo do Mordomo, Pochod komorníkov, ktorí, teraz už len symbolicky, vedú troch vyštafírovaných býkov. V minulosti ich na záver zabili a mäso rozdelili chudobným, dnes im nič nehrozí. Voly, s kvetinami na čele pripomínajúce cirkusové poníky, akoby to tušili, pokojne kráčali za svojimi pánmi a davy okolo ich vôbec nevzrušovali.

Po nich sa zjavili koče s miestnou honoráciou, kapela a jazdci na koňoch. Zvieratá sa plašili, ale Portugalci, známi svojím majstrovstvom, ich dokonale ovládali. Každý kôň šiel iným krokom - hopkali, skackali, klusali, jeden vyhadzoval nohy doboka, akoby tancoval charleston a posledný šiel vlnovkou sprava doľava a naopak.     

Ľudia sprievod vítali potleskom a zasypávali konfetami. Občas niekto vystrelil slávnostnú salvu, načo zo striech vzlietol obrovský kŕdeľ holubov, urobil tri oblety a zosadol, aby bol o pár minút opäť vypudený do vzduchu.  Zázrak, že som si na svetri našla iba jednu ,,značku''.    

Tabuleiros prichádzajú: V sobotu sa konali tzv. Čiastočné sprievody, Cortejos Parciais, pri ktorých jednotlivé obce regiónu konečne predviedli svoje tabuleiros, teda chlebovo-kvetinové koše. Ich základom je košík, do neho sa zapichne päť alebo šesť prútov, na ktoré sa navlečie tridsať bochníkov polkilového chleba. Hore sa upevní koruna a kríž alebo holubica. Chlieb sa ešte poprepája ďalšími prútikmi a na záver sa ozdobí papierovým lístím, klasmi a kvetmi podľa fantázie majiteľky. Spodný košík sa zakryje obrúskom. Hotové dielo je vysoké ako dievča, ktoré ho ponesie a váži pätnásť až dvadsať kíl.

Ráno všetkých účinkujúcich i s tabuleiros poprivážali na korbách nákladných áut, za potlesku a výkrikov prefičali mestečkom a presne o desiatej vyrazili na krátku prechádzku. Tým ma Portugalci milo prekvapili, človek akosi podvedome čaká, že to bude ako všade na juhu, minimálne s hodinovým meškaním.

Dievčatá v panensky bielych šatách boli prepásané hodvábnou stuhou rovnakej farby ako mal ich mužský pomocník kravatu. Páni pomáhajú pri nakladaní na hlavu, pri udržiavaní rovnováhy, a keď treba, hoci aj poškrabkajú na nose či napoja vodou.

Tentokrát bola trasa krátka, len po hlavnej triede a stade hore do parku Mata Nacional dos Sete Montes, kde koše zložili. Každý si ich mohol ísť obzrieť, pochváliť svojich rodákov a kritizovať konkurenciu. Síce nešlo o súťaž, ale predsa len, treba sa uistiť, že ,,tie naše sú najkrajšie''.

Večer sa ulice zahustili, teplota prudko klesla a mesto ožilo. Z reproduktorov zneli chytľavé portugalské melódie. Pred reštauráciami opekali miestnu špecialitu leitão, mladé prasiatka, ľudia popíjali vínko a keď sa im zachcelo, veru si na ulici aj zatancovali. Napriek tomu som nevidela ani jedného opitého a i v tlačenici k sebe boli všetci veľmi ohľaduplní. Naučila som sa nové, frekventované portugalské slovíčko disculpe, prepáčte.

Po polnoci sa nad riekou Nabão konal ohňostroj, či skôr hudobno-svetelné predstavenie. Hrali Aleluja, Labutie jazero i Minútový valčík, strieľali do rytmu, k oblohe lietali zlaté hady, krútivé kométy i dážď iskier. Neviem, či som mala zimomriavky od zimy alebo od zážitku...

Šesť hodín na chodníku: V nedeľu ráno ma zaskočilo, že už o desiatej sedeli ľudia okolo cesty a čakali na hlavný sprievod, ktorý sa mal začať o štvrtej. Portugalci sú zjavne aj poriadne trpezlivý národ. V tridsaťpäťstupňovej horúčave pospávali, piknikovali, čítali, vyšívali alebo sa len tak rozprávali, mladí i starí, medzi nimi sa prepletali predavači klobúkov, vody a rozkladacích stoličiek. Šesťhodinové čakanie žiadny problém! Nuž, sviatok sa koná len raz za štyri roky, a tak im asi za to stojí odsedieť si to a za odmenu mať prvotriedny výhľad.

Presne o štvrtej sa brány parku otvorili a sedemsto dievčat začalo vychádzať. Na celej päť a pol kilometrovej trase ich sprevádzal frenetický potlesk. Niektoré sa usmievali, priam pózovali, niektoré viditeľne trpeli, zatínajúc zuby a iné kráčali ladne ako labuť s jednou rukou frajersky založenou vbok.

Najkritickejšie miesta boli mosty - poryvy vetra ma skoro sfúkli, tak si predstavte, ako sa vietor zaprie do takého vysokého koša. Muži robili, čo mohli, pomáhali, pridŕžali, naprávali, občas dav až zjojkol, keď sa kôš už-už skoro zošuchol z mäkkého kolieska, ktoré si podeň dievčatá dávajú. Niektoré to nezvládli vybalancovať, napokon sa vzdali a tabuleiros potupne odovzdali do rúk svojich partnerov.

No, potupne.. . Keď som si to potom neskôr vyskúšala, hneď som zmenila názor. Sotva mi to dali na hlavu, mala som pocit, že mi krk vtlačilo až do hrudného koša, nebola som schopná ani len sa narovnať a vyzeralo to, akoby mi z temena vyrastala šikmá veža v Pise. Päť kilometrov by som takto neurobila, ani keby mi sľúbili milión. Portugalky si vraj nosenie nacvičovali od januára, no aj tak nechápem, ako to zvládli, klobúk dole!

Všetky farby sveta: Nosičky sa postupne zhromažďovali na čierno-bielom námestí Praça da República pred kostolom Svätého Jana Krstiteľa. Nastal najkrajší okamih, hmýrenie farieb, keď sa jednotlivé skupinky stavali na presne určené miesta, aby sa pomestili všetci. Skupinka žltých tabuleiros žiarila doďaleka, krásne boli červené z divých makov, originálne so strelíciami a možno najkrajšie s korunami ovinutými bielymi kvietkami. Prichádzali stále ďalšie a ďalšie, modré, zelené, ružové, ako sviece sa niesli vysoko nad hlavami divákov, až sa celé priestranstvo zaplnilo. Dievčatá si konečne mohli s úľavou zložiť na pol hodinu ťažké bremeno a započúvať sa do kázne, ktorá sa konala pod holým nebom.

Na túto parádu sa obvykle chodí pozrieť aj portugalský prezident alebo premiér, ten bol aj očakávaný, ale bohužiaľ, prednosť dostalo bruselské rokovanie o gréckej kríze. Nuž, smola.

Po tom, ako kňaz koše požehnal, všetky ženy si zase tabuleiros naraz nasadili na hlavu a pomaličky vo dvojiciach odchádzali na ďalšiu púť. Ako nekonečný had sa kľukatili námestím, prešli hlavnou triedou a vydali sa nazad k rieke. Dav opäť aplaudoval a zo striech, naplno obsadených obecenstvom, sa sypali priehršte pestrých vločiek a poletovali okolo nás.   

Chlieb pre chudobných: Poslednou súčasťou sviatku je O Bodo, pondelkové rozdávanie požehnaného chleba, mäsa a vína. Voly s kvetinami na čele, ťahajúc vyzdobené vozy, sa vydali na poslednú cestu po kostoloch, kde svoj náklad podarovali tým najchudobnejším, a nebolo ich málo. Dostali i pár bochníkov z rozobratých tabuleiros. Ostatné si ponechali dievčatá, aby ich po celý rok chránili pred chorobami.       

I ja som si na pamiatku kúpila jeden miniatúrny. Milým portugalským zvykom je, že na výrobe suvenírov sa podieľajú školáci, ich výrobky sa potom ponúkajú v obchodoch a keď si ich niekto kúpi, peniaze dostanú deti. Nuž, rada som ich podporila a verím, že budú pokračovať v tradíciách svojich predkov a sviatok Festa dos tabuleiros tak skoro nezanikne... Dovidenia v roku 2019!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová používa jednostranné stanoviská, súdy ju rešpektujú

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

KOMENTÁRE

Veď sú to iba deti

Zdá sa, akoby Tomanová nastúpila v čase, keď sa nepredpokladalo, že bude musieť niečo významné urobiť.

SVET

OSN zverejnila plán na zníženie počtu ľudí, je to hoax

Sedemnásť rokov stará správa a množstvo nepodložených komentárov zaujali aj stranu Borisa Kollára.


Už ste čítali?