Tri líšky ma naháňali (U Anny zo Zeleného domu 2/2)

Autor: Tatiana Balajková | 10.7.2017 o 6:55 | Karma článku: 10,93 | Prečítané:  880x

Školstvo na kanadskom Ostrove princa Eduarda nebude zlé, sotva som spomenula Slovensko, hneď vedeli: „Á, Bratislava! Dunaj!“

(Dokončenie)

L. M. Montgomeryová si v roku 1911 vzala reverenda E. Macdonalda, odsťahovala sa do Ontaria a na ostrov chodila už len na návštevy. Zomrela v roku 1942 a pochovaná je tam, kde si želala - na vŕšku v Cavendishi.

Okrem románov zanechala svetu listy, výstrižkové knihy a denníky, v ktorých citlivo i vtipne komentovala súdobé udalosti. Lepila do nich článočky z novín, pozvánky na svadby, sušené kvety i módne fotografie, netušiac, že jedného dňa tieto dielka prefotia a budú predávať ako knihy. Krásne, dojímavé knihy, čo majú dušu...

Anna prostitútka: Pôvodne zaznávaná autorka dievčenských románov sa preto dnes študuje aj ako cenená fotografka a sociálna komentátorka. A Anna je všade: na tričkách, riade, servítkach, čaji, džeme, čokoláde, tvarohu, na značkách auta, dostať ju ako bábiku, ba dokonca i ako sošku so zelenými vlasmi (kto čítal, vie o čom hovorím). A všetci, i muži, sa radi fotia v klobúkoch s ryšavými vrkočmi. Nečudo, že istý ostrovan pri pohľade na prehnaný marketing vyjadril obavu, že sa stáva prostitútkou.

V Summerside už od roku 1965 beží muzikál Anna zo Zeleného domu, úspech ma aj novší  Anna a Gilbert. Vedľa divadla sa nachádza rybárska dedinka na koloch - Spinnakers landing, prerobená na obchodíky. Zaujímavosťou je spievajúci piesok v Basin head – keď naň šliapnete, zrnká s vysokým obsahom kremeňa vydajú škrípavý zvuk. Za návštevu stojí Fľašový dom v Cap Egmont s úžasnou záhradou.

Pýchou domácich sú zemiaky, v O´Leary majú dokonca múzeum, veď ostrov pokrýva až tretinu kanadskej spotreby. I v obchode majú svoj špeciálny stojan, tie ,,najhoch“ predávajú po jednom, zabalené do striebornej či zlatej fólie. Niektoré boli veľké ako moje predlaktie.

V Greenwichi možno obdivovať duny, no s plávaním nerátajte, ak nechcete prísť o ľadviny a nebezpečné sú i spodné prúdy. Určite oceníte trasy pre chodcov, popri ktorých nájdete stoly na piknik i kreslá pod stromami. A ak budete tíško, zazriete veveričku, veľkú modrú volavku alebo líšku. Raz ma naháňali až tri naraz, našťastie som natrafila na pracovníka Národného parku, ktorý ich hulákaním odohnal. Kedysi ich chovali pre kožušiny, no keďže dopyt bol slabý, vypustili ich do prírody. Je ich tu dosť, drzo sa špacírujú aj po ceste a vedia, kde dostanú nažrať. No ale vysvetľujte to niekomu, kto na ne nie je zvyknutý! Vyzeralo to asi takto: cestou z pláže sa jedna prechádzala po chodníku, druhá sa nechala kŕmiť z auta, tretia mi prebehla za chrbtom, štvrtá bežala po ceste, piata, vypelichaná utekala po lúke a v papuli si niesla večeru. Šiesta ma predbehla pri hoteli a ešte mi aj zapózovala. A večer im v kríkoch očiská svietia ako Majke z Gurunu.

Votrelec na tanieri: Keďže v Charlottetowne sídli Kanadský kulinársky inštitút, viete si predstaviť úroveň tamojších reštaurácií. Kuchyňa je zdravá, chutná a zároveň diétna. Kvalitné suroviny dáva samotná príroda - svetoznáme Malpeque ustrice (zapekané s kúskom slaniny sú božské), spomínané zemiaky (posypané zmesou byliniek nezabudnuteľné), slávky jedlé či riasy írsky mach (v Miminegash z nich pečú koláčiky).

Lahôdkou sú i morské raky. Na začiatky sezóny ich výlovu kedysi komunity organizovali v kostole tzv. „lobster večeru“. Každý priniesol, čo dom dal: polievku, zemiaky, kapustový šalát, koláč. Dnes ich (ako naše kačacie hody) ponúka takmer každá reštaurácia. Pri pohľade na tanier som si spomenula na Votrelca, našťastie nám vysvetlili, ako ho „rozmontovať“. Lobster sa rozláme na jednotlivé kusy, potom sa mäso vyberá špeciálnou vidlicou, ktorá vyzerá ako háčik na háčkovanie. Moje spoluhodujúce Japonky už morského raka jedli, takže ,,štrikovali“ ako žeravé. Kým som sa dostala k mäsu ja, aj som vyhladla a ešte som sa aj oškrela na klepete.

Ako dezert odporúčam palacinky s čučoriedkami, poliate javorovým sirupom - majú asi tisíc kalórií, ale stoja za to!

A samozrejme, ako zvedavá baba som prešmejdila aj potraviny. Fascinovali ma práve obrovské balenia veľkých, šťavnatých čučoriedok, konečne som sa ich mohla najesť úplne dosýta, a to za pár drobných. Tých ,,berries“, bobúľ, tu majú neúrekom, na niektoré asi ani nemáme slovenský názov. Chutil mi aj kozí syr s čučoriedkami a škoricou, s brusnicami a portským, zakúpila som niekoľko balení ovsených kaší s lákavými príchuťami. Pobavila ma múka s názvom Robin Hood.

No najviac ma dostal obchod so všetkým na pečenie. Asi milión foriem, hoci aj v tvare Trabantu či korčule. Len nádob so semienkami a rôznymi zmesmi orechov bolo asi tisíc, med si človek mohol načapovať sám, aký len chcel, cukríky a čokolády navážiť. Mali všetko na polievanie, posýpanie, ozdobenie (napríklad figúrky futbalistov) i krájanie, sviečky v tvare robota i fľaše šampanského, čo vás len napadne.        

Ako doma: Ešte nikdy som nestretla takých príjemných a ochotných ľudí. Na ulici ma zdravili ako starú známu a spytovali sa, skade som. Kanadské školstvo nebude zlé, sotva som spomenula Slovensko, hneď vedeli: „Á, Bratislava! Dunaj!“ V jednom obchode som sa ako vzácny hosť z diaľok  musela zapísať do knihy návštev.

Ich úsmevy ale nie sú len divadielkom. Domáca sa o mňa starala ako o vlastnú dcéru. Ak som si v bare vypýtala malú kávu, nenechali ma zaplatiť, vraj: „Za tú trochu?“ Keď som čašníčke povedala, že sa kvôli muzikálu ponáhľam, obratom mi priniesla jedlo i účet, na ktorý dopísala: „Krásny zážitok!“ No a taxikár, s ktorým sme boli dohodnutí na určitej sume, si nakoniec vzal iba polovicu: „Som už v penzii, toto robím len pre zábavu. Cítim sa zle, že za to ešte aj poberám peniaze!“ Kde inde sa vám toto stane?!

Možno sú takí milí preto, že najdôležitejšie pre nich nie sú peniaze, ale kvalita života. Užívajú si každú minútu, za ničím sa nenaháňajú – keď spomínaný šofér videl, že nás dobieha rýchloidúce auto, zašiel nabok a pustil ho. A vo voľnom čase sa venujú svojim koníčkom. Umelci sa rodia ako huby po daždi, ako suvenír si môžete odniesť vkusnú a originálnu keramiku, výšivky, veterníky či úchvatné gule z farebného skla. Ja som si kúpila sklenené ťažidlo, ktoré vyzerá, akoby doň zaliali tamojšie lúčne kvety.

Využívajú i červený prach, čo sa tak vytrvalo drží nôh (ešte tri dni po návrate za mnou ostávali červené stopy). Než to čistiť, radšej to celé umažme, povedali si a „špinavý biznis“ s tričkami Red dirt bol na svete. Organizujú množstvo festivalov – hudobný, ustricový, morských rakov, divokých čučoriedok, kvitnúcich zemiakov, rias, ale i lodné preteky a výstavy domácich prác - žiadna nuda.

Odlietala som veľmi skoro ráno, ale moja domáca si dala tú námahu, vstala a pripravila mi raňajky. Lúčili sme sa ako staré známe. Vlastne aj ona je taká postavička z románov Lucy M.M., pomyslela som si, keď mi s rozžiarenými očami oznámila, že sa chystá založiť susedský krúžok – a keď prídem nabudúce, mám sa tešiť na ich vystúpenie. Anna by bola rada - akoby sa na Ostrove princa Eduarda zastavil čas...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesťsto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.


Už ste čítali?