Sviatok jazmínu? Postrekovali nás ako mandelinku zemiakovú

Autor: Tatiana Balajková | 7.8.2017 o 6:03 | Karma článku: 5,23 | Prečítané:  318x

Vo francúzskom Grasse si môžete nájsť originálny parfum, zúčastniť sa zberu drobného bieleho kvietku i ochutnať zákusok, ktorý sa stal symbolom revolúcie

Na slnkom prehriatych poliach v okolí provensalskeho mestečka Grasse sa odjakživa pestovali ruže, jazmín, fialky, levanduľa, pomarančový kvet či mimóza. Aromatické byliny sa pridávali do vody na umývanie rúk.

V stredoveku sa tunajší garbiari preslávili kvalitnými koženými výrobkami, ktoré však nepekne zapáchali. Pri ich spracúvaní sa totiž používali aj psie exkrementy či konský moč. Azda najviac to vadilo šľachte, ktorej garderóba sa nezaobišla bez rukavíc. Keď jeden z kožiarov, pán Galimard, dostal nápad navoňať ich, netušil, že navždy zmení históriu. Parfumované rukavičky daroval francúzskej kráľovnej Kataríne Medicejskej, ktorá nimi očarila celý dvor. Chýr o garbiaroch z Grasse sa rozšíril po celej Európe, v sedemnástom storočí mesto prekvitalo.     

Po zavedení vysokých daní kožiarstvo začalo upadať, no význam parfumov naopak rástol. Voňať muselo oblečenie, vreckovky, spodná bielizeň i závesy, verilo sa, že parfumy zároveň dezinfikujú. Hľadali sa nové spôsoby, ako z kvetu dostať maximum, vznikali ďalšie spoločnosti. V roku 1747 bola otvorená tretia najstaršia parfuméria na svete - Galimard, potom pribudli Molinard a Fragonard. Koncom osemnásteho storočia sa Grasse stalo svetovým centrom parfumérskeho priemyslu - a je ním dodnes.    

Viac o histórii sa dozviete v tunajšom Múzeu parfumov, kde si možno nielen všeličo očuchať, ale i obzrieť si originálne fľaštičky z čias, keď sa voňavka nosila na krku ako šperk. Niektoré ma celkom pobavili - snehuliak, cikajúci chlapec, dievčatko, Budha či najrôznejšie zvieratá...

Konvalinka je umelá: Spomínané parfumérie produkujú suroviny na objednávku, no vyrábajú i svoje vlastné vône. Úplne najúžasnejšie je, že zadarmo umožňujú prehliadku, kde vám porozprávajú veľa zaujímavostí.

Keďže domácich pestovateľov ubudlo, primárne ingrediencie sa dovážajú z celého sveta. Esenciálne oleje sa z rastlín kedysi dostávali tzv. metódou ,,enflourage“ - na sklo, potreté sadlom, sa naukladali čerstvé kvety, ktoré sa menili každé tri dni. Po nejakom čase sa tuk, nasýtený vôňou, zotrel a premyl alkoholom. Takto sa získaval voňavý výťažok z ruže a jazmínu. No keďže spomínaná metóda bola nákladná, dnes sa koncentrované oleje získavajú najmä destiláciou.  

Z Grasse pochádzajú všetky parfumy. Ak módna spoločnosť zatúži po novom, objedná si ho u tunajšieho ,,nosa“. ,,Nosov“, teda ľudí, schopných namiešať ho, je vo svete asi tisíc, no len päťdesiat z nich mieša svetové vône. Podľa francúzskych zákonov musia obsahovať minimálne 50 percent prirodzených látok, ale sú určité arómy, ktoré sa dajú vyrobiť len synteticky. Dosť ma prekvapilo, že dve z nich sú konvalinka a čokoláda!

Mimochodom, ak v obchode skúšate voňavky a po chvíli medzi nimi necítite rozdiel, čuchnite si k vlastnej koži. Tá má pre nás neutrálnu vôňu, prečistí nám nos a môžeme oňuchávať ďalej. 

Drahší ako zlato: Kvetom číslo jedna v Grasse je jazmín, i keď jeho pestovateľov je už dnes len desiatka. Ide totiž o namáhavú a piplavú prácu, z ktorej nik nezbohatne.

Drobné kvietky sa trhajú ručne, od šiestej do poludnia, kým je vôňa najintenzívnejšia. Šikovný trhač naoberá denne asi dve kilá. Jazmín musí byť ihneď spracovaný. Prvý extrakt sa nazýva concrete, z neho sa potom vyrobí tzv. absolue - esencia, ktorá sa používa do parfumov. Keďže je veľmi drahá, len do tých luxusných, niektorí výrobcovia dávajú prednosť lacnej syntetickej verzii.           

Aby ste mali predstavu - na kilo jazmínu je potrebných 8000 kvetov a na jeden kilogram absolue až sedem miliónov kvetov!

Ešte v roku 1930 tu za sezónu nazbierali 1800 ton, dnes je to už len okolo dvadsať.

Najdôležitejším zákazníkom miestnych pestovateľov je značka Chanel, lebo svetoznámy parfum Chanel No. 5 by sa bez čistého koncentrátu neobišiel. Tú potrebnú delikátnu, vyváženú vôňu, ktorá je jeho základom, vraj vydáva jedine jazmín z Grasse.

A tak žiadny div, že nenápadný, ale omamne rozvoniavajúci kvietok tu má v auguste i svoj sviatok, ktorý je signálom, že zber sa začína....

Zákusok - symbol revolúcie: Grasse je malé, nie veľmi čisté mesto, no teraz bolo krásne vyzdobené. Plagátikmi i kvetmi na oknách. Zo šnúr, naťahaných nad ulicami, na nás rozprašovali jemnulinkú jazmínovú vodu, v tom vnútrozemskom hici príjemne osviežujúcu. Voňal vzduch a o chvíľu som voňala aj ja. Jazmínová voda tiekla i vo fontánkach na umytie rúk.

Úzke uličky chránili pred slnkom a poskytovali lahodný chládok. Tmolila som sa od jedného umeleckého obchodíka k druhému, poobdivovala obrazy lokálneho maliara a v butiku s trochu bláznivým tovarom zakúpila náušnice s Červenými Karkulkami.

V mestečku sa nachádza i niekoľko maličkých, súkromných parfumérií a vojsť stojí za to. Pripadáte si ako u lekárnika z historického filmu, zvláštne fľaštičky ukrývajú nové a nové vône, niektoré lepšie, niektoré horšie. Ale všetky originálne, aké nenájdete nikde inde. Pani majiteľka mi vysvetlila, ktoré sú pánske a ktoré dámske, a potom ma nechala oňuchávať, aby som si našla to svoje. Zelenkavý flakón, modravý, žltý, ružový... až ma očarila silná citrónová vôňa, bolo to ako čuchať k čerstvo vytlačenej šťave z kvalitného plodu, čo dozrel pod horúcim slnkom južnej Európy. Totálna sviežosť a čistota. Parfum bol inšpirovaný filmom Osobný strážca, dostal meno Whitney... a ja som odvtedy stálou zákazníčkou, ak mám cestu do Provensalska, vždy sa zastavím po novú fľaštičku.    

Mnohé podniky pri tejto príležitosti ponúkali jazmínové pochúťky - zmrzlinu, šľahačku, čaj, cukríky. Túžila som ochutnať koláčik Jasminade, stvorený k sviatku cukrárom z Au peche gourmande, Gurmánskeho hriechu, no, bohužiaľ, už ho nemali. Napokon som si z vábivej ponuky vybrala veľkú guľu, plnú krému - polonaise. A majiteľ mi porozprával, ako vznikla. Zákusok vymyslel istý cukrár špeciálne pre Mariu Antoinettu, ktorá sa privydala na francúzsky dvor. Na počesť jej príchodu sa konala slávnostná večera, posledným chodom bol dezert. Cukrár ho triumfálne predstavil a prezradil, že ho nazval podľa nej - Poľka.

Viete si predstaviť ten trapas! Maria Antoinetta nebola Poľka, ale Rakúšanka, cukrár bol okamžite vyhodený a koláč zakázaný. A preto ho po revolúcii just začali predávať všade a stal sa symbolom odporu proti moci šľachty.      

Ako na Veľkú noc: Keď slnko zašlo za obzor, mesto ožilo, na námestiach začali hrať kapely a vystupovať pouliční umelci. Sľubovaný sprievod sa začal o hodinu neskôr, to viete, Francúzi. Tvorili ho ľudia z okolitých dediniek v tradičných krojoch, nesúci so sebou typické regionálne výrobky. Krásky z Grasse sa viezli na koči a rozhadzovali kvety. Nasledovala skupinka na chodúľoch, šašovia, kaukliari, muzikanti...

Súčasťou sprievodu boli i miestni požiarnici. Na chrbte si niesli hranaté nádrže, v rukách držali striekacie tyče - a tými divákov postrekovali jazmínovou vodou ako vošky na listoch. Prvý nám hojne orosil iba nohy, no druhý to vzal seriózne a skropil nás od hlavy po päty, až sme zjačali. Ako na Veľkú noc.

Na tento milý sviatok som spomínala ešte pár dní, lebo z mojich plátenných baleríniek sa šírila vôňa drobného bieleho kvietku pri každom kroku...  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Orbán môže mať čoskoro v regióne nového spojenca. Andreja Babiša

Babiš má blízko k jeho politickej kultúre.


Už ste čítali?