Najlepšia španielska kuchyňa? V Baskicku! (Bilbao 2/2)

Autor: Tatiana Balajková | 21.8.2017 o 5:35 | (upravené 6.9.2017 o 16:08) Karma článku: 5,94 | Prečítané:  496x

Už v 19. storočí tu vznikli uzavreté pánske kluby, tzv. txokos, kde sa nediali žiadne nemravnosti, ale sa spoločne varilo. Ženy mali vstup zakázaný, txokos totiž pre Baskov znamenali to, čo pre Slovákov krčma: únik z domácnosti

 

(Dokončenie)  

Počas nasledujúcich deviatich dní sa v Bilbau oslavujú regionálne tradície, kultúrne i športové. Tak, ako predtým všetci participovali na stavbe stánkov, tak sa teraz všetci zúčastňovali na zábave, užívali si to ako malé deti. A program bol poriadne nabitý.   

Stratená v preklade: Baskovia radi súťažia v zvláštnych disciplínach - kto rýchlejšie presekne kmeň, pokosí kus lúky či unesie ťažšie bremeno. Na jednom námestí práve dvíhali čosi ako veľký, ťažký kľúč, ktorým museli tresnúť do železa nad hlavou, pričom na nich dozerali štyria prísni porotcovia  Útla dievčina k môjmu údivu do železa tresla 84-krát.

Konali sa turnaje v hraní kariet, šachu, v streľbe prakom i v hádzaní mincí do papule kovovej žaby (keď začiatok meškal, chvíľu ma naťahovali, že šli chytať žaby do rieky).

Špecifickým športom Baskov je pelota - na jednu ruku sa natiahne rukavica vo forme akéhosi kosáka, ktorý sa stane vašou predĺženou končatinou. Do neho sa potom chytajú loptičky, s ním sa aj hádžu o stenu. Aj som si to vyskúšala a veru nie je také jednoduché, ako to vyzerá...

Pred radnicou sa na poludnie konal koncert vážnej hudby, v uliciach som natrafila na skupinu priam maniackych bubeníkov, za každým rohom sa ukrývali muzikanti alebo pouličné divadlo, v stánkoch dunelo disko, super nálada.

Vypočula som si i bertsolaris, spevákov tradičných baskických improvizovaných piesní. Táto disciplína je veľmi obľúbená, námestie bolo plné, ľudia sedeli i na zemi. Lenže moderátor to celé uviedol v tamojšom záhadnom jazyku a ja som bola stratená v preklade, figu som rozumela. Akosi podvedome som čakala starších pánov, čo prišli publiku odovzdať svoju múdrosť- a prekvapili ma štyri ,,mláďatá“. Neviem posúdiť kvalitu ich vystúpenia, ale publikum sa smialo a tlieskalo. 

Tortilla so zvieratkami: Nemohol chýbať typický španielsky sprievod, passacalle. Tunajšie vysoké bábky, gigantes, boli menšie ako katalánske a cabezudos, veľké hlavy, boli ozbrojené. Mali v rukách čosi ako balóny z mechúra, ktorými mlátili deti (a cudzinky). Udreli, strašne to tresklo, ale nebolelo, ako som zistila na vlastnej koži. Deťúrence pri pohľade na blížiace sa obrovské hlaviská spustili rev akoby ich na nože brali, no starší už zrůdy poznali. Utekali za nimi a rýpali do nich, vyložene provokovali, až ich cabezudo začal naháňať. S výskotom sa rozpŕchli, no len čo dostali jednu po kokose, už aj utekali provokovať znovu.

V parku prebiehali kuchárske súťaže, každý deň sa pripravovalo iné jedlo. Teraz to bola tortilla, čo je vlastne omeleta z vajec a zemiakov, zvyšok závisí od fantázie kuchára. Družstvá, a bolo ich neúrekom, si priniesli vlastné stoly i variče a spoločne sa pustili do práce. Jeden šúpal zemiaky, druhy ich krájal, tretí čistil zeleninu; niekto pracoval na stojáka, iní sedeli pri hrncoch v tureckom sede. Občas bola panvica väčšia ako kuchár, to keď vajcia miešal malý chlapec. Bol pracovný deň, ale zdalo sa, že všetci si vzali dovolenku. Akoby sa Bilbao zmenilo na škôlku, je deň detí, jupííí, konajú sa súťaže a všetci sa môžu zapojiť a hrajkať.

Odbehla som si niečo ďobnúť do stánku a keď som sa vrátila, všetci už hotové výrobky odovzdali na dlhé stoly, na ktoré dozerali Marijaia, txupinera aj pregonero. Porotcovia postupne vaječné torty ochutnávali, jednotlivé hlty znalecky omieľali na podnebí ako sommelieri drahé víno, potom si dali glg vody na prečistenie chuťových pohárikov. Nezanedbateľná bola vizuálna stránka, niektoré omelety boli úžasne vyzdobené párkovým človiečikom, zeleninovými zvieratkami i postavičkou Marijaie.

Autor najlepšej tortilly si odniesol zaujímavú cenu i bozk od txupinery.        

Členovia komparsas potom spokojne posedávali pod stromami, pojedali svoje omelety a popíjali víno. A namiesto televízie sledovali brazílske tanečnice, ktoré kde sa vzali, tu sa vzali, zrazu sa len roztancovali na nábreží...

Nobelovka za pintxos: Celé mesto voňalo tortillou, slintala som ako doga a musela sa odobrať do najbližšieho baru po niečo dobré pod zub. Ako som spomenula, baskická kuchyňa je najlepšia z celého Španielska. Už v devätnástom storočí v San Sebastiane vznikli prvé uzavreté pánske kluby, tzv. txokos, kde sa nediali žiadne nemravnosti, ale sa spoločne hrali stolové hry, varilo a jedlo. Ženy mali vstup prísne zakázaný, txokos totiž pre Baskov znamenali to, čo pre Slovákov krčma: únik z domácnosti.

Gastronomické spolky sa postupne sa rozšírili po celom regióne, a i dnes je otázkou prestíže byť členom jedného z nich. Muži tu preberajú recepty, chvália sa svojim kulinárskym umením a donekonečna diskutujú o príprave jedla, ako to vedia len južania. Stretávajú sa v lokáloch s vybavenou kuchyňou, každý niečo prinesie a o zvyšné náklady sa podelia. Niekde sú členkami už i ženy, inde si zachovávajú prísne patriarchálny charakter. Cudzinec sa do klubu dostane len na pozvanie.

Hlavnou špecialitou baskických podnikov sú pintxos - po slovensky by som ich nazvala obložené chlebíky. Ale pozor, nie také s kúskom starej salámy a uhorkou, ani oblvaj chleby (ako kedysi v istom bufete ponúkali osušené sendviče - Obl.vaj.chleby) 

Toto sú aj niekoľkoposchodové umelecké diela, kde sa ničím nešetrilo: na bagete je mohutná kopa božského majonézového šalátu, na ňom nastrúhané vajce, ešte prizdobené niekoľkými krevetami. Páročky, obalené v kuse do chrumkava vypraženej slaniny a obliate kečupom, to je úplná poézia. Šunku a syr dopĺňa farebne ladiace membrillo, kocka tuhej marmelády z duly alebo červená paprika, plnená rybacou nátierkou. Chuť kozieho syra sa úžasne prelína s paradajkovým džemom. Volské oko z prepeličieho vajíčka sa vyvaľuje v miske na sivých slížoch - maličkých úhoroch, nazývaných gulas. A úplne ma dostala na špajli napichnutá kombinácia olív, ančovičiek a zelenej papričky Guindilla de Ibarra.    

Predstavte si, že v každom bare, do ktorého vojdete, majú aj pár desiatok mís a z každej sa na vás usmieva iná kombinácia. Vy si vezmete tanier a sami si nakladáte, na čo vám tečú slinky. Za pintxos by Baskovia mali dostať Nobelovu cenu! Natlačíte sa po uši, a potom v ďalšom bare zbadáte zase celkom iné chlebíky a garantujem vám, že neodoláte. Mňam!

Jedlo sa zapíja buď bielym vínom txakoli (to vraj, ak chcete dobre spať, povedali mi miestni) alebo cidrou, nápojom z kvasenej jablkovej šťavy (ak sa ide piť, má totiž menej alkoholu a neuspáva). Do fľaše s cidrou sa dáva špeciálne vyrezaný štupeľ, tekutina sa nalieva cez škáru, z výšky, a to len toľko, koľko človek vypije na jeden hlt. Ja som uprednostnila víno, cidra je bŕŕ, chutí ako šťava z kyslých uhoriek.

Kôň v záclone: O piatej sa na Plaza Nueva tancovali baskické tance. Tých ľudových je vraj okolo štyristo, kroky a kroje sa menia podľa oblasti a každý ma svoju históriu a význam. Nebojte sa, nejdem sa o nich rozpisovať, až taký expert nie som.

Videla som tanec z malej provincie Zuberoa, vraj jeden z najkomplikovanejších a najkrajších. Má päť hlavných postáv. Txerrero pripravuje cestu pre ostatných zametaním konským chvostom, akýmsi ometlom. Katusaina, mačací muž, cvaká dreveným nástrojom, ktoré predstavuje pazúry. Kantiniersa v červenej sukničke a modro-bielom saku bol inšpirovaný napoleonským obdobím, entsenaria je vlajkonosič. No a zamalzaina predstavuje žrebca, muži sú okolo pása navlečení do čohosi, čo vyzerá ako stolík so záclonovým obrusom. Hudba znela trochu írsky a tanec mi pripomínal balet, všetci len tak ladne hopkali a skackali, no vo finále vyskakovali do riadnej výšky, ba aj strihali nohami.

Vrcholom bolo cifrovanie okolo hrubostenného pohára s vínom, drobčili čoraz bližšie a bližšie, až napokon v záchvate tanca vyskočili naň. Len jeden ho rozdrvil, ostatní správne rozložili váhu a sklo ostalo neporušené. 

Toto bolo predstavenie pre divákov, no neskôr si mohol zatancovať každý. Kroj síce nebol podmienkou, ale mnohí prišli v ňom. Ich snaha udržať si tradície a oboznámiť s nimi i mladšie ročníky je obdivuhodná. Zvŕtali sa najprv všetci spolu, držiac sa za ruky, potom v pároch i sami. Rozkrútili mlynské kolo, bavili sa, keď museli v kľaku predvádzať remeslá. Hudba hrala čím ďalej tým rýchlejšie, až nikto nestíhal a všetci sa rozosmiali...       

Ohnivý býk v uliciach: Tých akcií bolo strašne veľa, všetko sa ani nedalo vidieť. Ochutnávka piva i vín, umelecký trh, škola varenia aj rybárčenia pre deti, súťaž o najlepší koláč, najlepšie pintxos, najsmiešnejšiu grimasu. O to, kto najskôr vylezie po mastnej tyči nad riekou a nespadne do nej. Tancovalo sa bolero, flamenco i karibské rytmy. Program je naozaj rozmanitý, každý rok niečo pribudne a odbudne, stačí si vybrať.   

O pol deviatej mestom behal toro de fuego, ohnivý býk. To si chlapík na seba nasadil kovovú konštrukciu s býčou hlavou, na ktorej mal napichané samoodpaľovacie rakety ako barcelonskí diabli (viď článok Diabli z Barcelony). Bolo to fascinujúce divadlo, zvieraťu strašidelne svietili očiská a oheň z neho sršal na všetky strany. No deti to neodradilo, zjavne to berú ako tréning na neďalekú Pamplonu, kde sa jedného dna zúčastnia behu s býkmi v uliciach. Keď toro de fuego hrabol kopytom a obrátil sa k nim, tí najodvážnejší si len čupli a iskriaci býk prebehol ponad ne.

A potom sa už len pilo, jedlo, spievalo a hýrilo do roztrhania tela. O polnoci na nebi zažiaril ohňostroj, a tak to bolo každý večer až do posledného, do rozlúčky s Marijaiou. Babka bola ako vždy umiestnená do rieky a stále s veselo zdvihnutými rukami upálená...    

A čo ešte vidieť v okolí Bilbaa? Metrom sa možno odviezť do Las Arenas, kde stojí originálny závesný most, spájajúci mesto s Portugalete. Jeho konštruktér Alberto Palacio, žiak slávneho Eiffela, zvolil netradičné riešenie, aby popod mostom mohli plávať i veľké nákladné lode. Otvorili ho v roku 1893. Impozantná, 164 metrov vysoká stavba sa týči vysoko na strechami. Na konštrukcii je zavesená kabína, ktorá neustále pendluje a preváža chodcov i autá.

Ospevovaný San Sebastian, vraj letovisko európskej aristokracie, je v skutočnosti, prepáčte, prdel sveta, žiadne pamiatky ani butiky, čo tu tá smotánka robí, kde míňa milióny? Vychýrená pláž La Concha je pekná, len vám nesmie vadiť, že pri prílive more odíde do diaľky a počasie v Biskajskom zálive tiež nič moc, samý dážď.

Z tej ospevovanej baskickej kuchyne som napokon ani vela neochutnala, dlho sa mi nedarilo prejsť cez mínové pole pintxos barov a krčmičiek - sotva som zazrela les špajlí, zapichnutých do chlebíčkov, bolo mi jasné, kde skončím...  Až tu som sa konečne dostala do reštaurácie. Dala som si kokotxas de merluza, líčka z tresky - v skutočnosti z ryby vyrezané trojuholníkové časti pod bradou (chutili ako kúsky mäsa v sopľovej omáčke). Nesťažujem sa, no nabudúce toho musím poskúšať viac.  

A na záver som zašla až na koniec pláže, kde sa nachádza Hrebeň vetra, kovová konštrukcia na skalách v mori. Vo veternom počasí mimoriadne fotogenická, vlny, narážajúce do kameňov, sa trieštili na milión kvapiek a voda striekala do obrovskej výšky. Narobila som krásne fotky, len som v pracovnom zápale jednu vlnu prehliadla a tak ma zlialo, že som z kabelky vyliala pol litra tekutiny a musela sa ísť prezliecť! 

Nabudúce: Paradajková bitka

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Most nepodporí návrh Smeru o odchodoch do dôchodku

Smer sa pri návrhu zákona o budúcich dôchodkoch obráti na opozíciu.

DOMOV

Žiadnu krízu necítim. Čo hovoria v koalícii na rozhodnutie Mosta

Bugár nebude rokovania s opozíciou považovať za porušenie zmluvy.

DOMOV

Meno Kaliňákovej asistentky sa objavuje pri kauzách

Priezvisko Zuzany Pisoňovej sa viackrát objavuje v kruhu kamarátov exministra.


Už ste čítali?