Červená vojna

Autor: Tatiana Balajková | 28.8.2017 o 5:00 | Karma článku: 6,95 | Prečítané:  360x

Paradajková bitka v španielskom mestečku Buñol má presné pravidlá: účastníci by si mali chrániť oči plaveckými či potápačskými okuliarmi, obliecť sa do starého šatstva a rajčiny pred hodom najprv rozpučiť, aby nikoho nezranili

 

Dnes sa už nik nepamätá, ako sa to všetko začalo. Podľa jedného prameňa sa tu v roku 1944 alebo 1945 pobili deti o jedlo, podľa iného šlo o žart, náhodne vysypaný nákladiak či o pomstu mládencov, ktorým bola odmietnutá účasť na tradičnej procesii Gigantes y cabezudos. Nahnevaní sa vrhli na stánky so zeleninou a toľko ostreľovali jej účastníkov, až musela zasiahnuť polícia. 

Isté je, že sa im to zapáčilo a ďalší rok si už muníciu priniesli so sebou všetci. A hoci ozbrojené zložky opäť dav rozohnali, nepomohlo to. Každú poslednú stredu v auguste sa ľudia zhromaždili na námestí a začali sa ohadzovať plodmi, až to napokon autority v roku 1959 vzdali a Tomatina, paradajková vojna, bola zaradená medzi oficiálne sviatky ako deň, keď má každý možnosť vyblázniť sa, zbaviť sa stresu a zažiť niečo nevšedné.

V nočnej košeli: My sme si neboli celkom isti, či nájdeme odvahu zúčastniť sa. Buñol má deväťtisíc obyvateľov, no v tento deň sa do jeho úzkych uličiek natlačí ešte aj okolo 45 000 turistov. Viete si predstaviť tú masu? Keby niekoho zachvátila panika, tak vás ušliapu na placku. Keď som navyše v tržnici vo Valencii uvidela miestne rajčiny veľkosti tekvice a predstavila si, že nimi dostanem medzi oči, celkom ma prešla chuť zažívať niečo nevšedné.

Lenže byť tak blízko a nevidieť to? Nakoniec sme predsa len zavčasu ráno mašírovali na vlak. Tí najsmelší sa vraj na námestíčku v Buñole schádzajú už od večera, obsadia si fleky a prespia priamo tam, ale i tak nás na úsvite šlo hojne. Keď sme vyšli z metra, rovno sme sa zaradili do dlhokánskeho radu, smerujúceho na stanicu. Bolo zaujímavé pozorovať ostatných nadšencov. Niektorí boli polonahí, iní v starých, vyblednutých tričkách. Ďalší mali telá pomaľované bojovými farbami a niesli nafukovacie člny, akoby sa chystali v paradajkovej šťave plávať. Okolo nás krúžili ako osy okolo medu predavači potápačských okuliarov a jednorazových podvodných fotoaparátov a darilo sa im. Ja, vymódená v lacnej nočnej košeli, obstaranej špeciálne na tento účel, som si pravdepodobne pod vplyvom davovej psychózy zakúpila aj spomínané okuliare, v ktorých som vyzerala ako mucha Puk na dovolenke.

Rad sa rýchlo posúval, klobúk dole pred organizátormi, ktorí vypravovali jeden vlak za druhým. Nikto sa netlačil, všetci mlčky posedávali, akoby rozjímali nad poslednou vôľou. Cesta z Valencie trvala štyridsať minút.

Jeden vedľa na druhom: Po vystúpení sme všetci svorne ako prvomájový sprievod schádzali dole kopcom do mesta, zatiaľ čo po oboch stranách postávali obyvatelia Buñolu a ponúkali tričká, klobásy a alkohol. Ten ma dosť prekvapil, chľastať v horúčave hneď ráno uprostred takéhoto davu mi nepripadalo ako dobrý nápad. Najmä Nemci a Angličania už boli statočne podgurážení a zjavne sa tešili, ako si po niekom hodia.

Prešli sme popri hrade, zabočili na most a za ním sa to zadrhlo. Ulička bola taká zaplnená ľuďmi, že by medzi nich už neprepadol ani špendlík. Na moste sme zostať nemohli, musel byť voľný, policajti nás teda rozdelili doprava a doľava, no stále sme mali dobrú pozíciu. Keby sa niečo zomlelo, bolo by kam ustúpiť.

O desiatej sa na námestí Plaza del Pueblo začal ,,palo jabon'', čo je pokus vyliezť na namazaný stĺp so šunkou. Ľudia okolo zatiaľ spievali, tancovali a povzbudzovali tých, čo sa o to pokúšali. Keď sa konečne komusi podarilo vyliezť hore a šunku zhodiť, zaznel signál a Tomatina vypukla. Do centra vošlo päť vrchovato naložených nákladiakov a na vymedzenom území sa začali neľútostné boje, ktoré trvali presne hodinu. Bitka má stanovené pravidlá: účastníci by si mali chrániť oči plaveckými či potápačskými okuliarmi a prípadne použiť aj rukavice, odporúča sa obliecť do starého šatstva a doklady a cennosti odložiť v stánkoch pri stanici. Paradajky je pred hodom potrebné najprv rozpučiť v ruke, aby nikoho nezranili. Minie sa ich okolo 150 ton a pochádzajú z Moncofy, kde sú pestované špeciálne na tento sviatok – sú nižšej kvality, nemajú dobrú chuť a vďaka tenkej koži sa ľahko natrhnú.

Keď zaznel povel ukončiť bitku, námestím tiekla červená rieka. Ľudia sa po členky brodili v rajčinovej kaši a rozkokošení adrenalínovým zážitkom sa do nej vrhali a váľali sa v nej ako v najluxusnejšom kúpeli.         

Oblievačka ako na Veľkú noc: My, zbabelci a oneskorenci, sme zatiaľ postávali v uličkách a netrpezlivo čakali, kým autá postupne dorazia aj k nám. Domáci boli milí a zjavne zvyknutí na bláznov, ktorých to sem ťahá zo všetkých kútov sveta. Svoje domy dôkladne pozakrývali igelitmi, ale vykúkali z okien a kontrolovali situáciu. Stáli sme tam na úpeku vyše hodiny a keby nás štedro nepolievali vedrami vody, asi by sme poodpadávali ako nahnité hrušky zo stromu. Najväčší úspech mal dedko z druhého poschodia: v kútiku úst cigareta, v jednej ruke pivo a v druhej hadica, ktorou nás celý čas stoicky polieval ako vysušené záhony. Obetavé boli aj dievčatá, ktorých balkón sa týčil rovno nad prázdnym mostom: keď mal niekto krízu, nabehol naň, zareval ,,Agua'' a baby ho zliali ako sirotu. Aj ja som využila služby pána vysoko nado mnou. Naznačila som, že túžim po sprche a on sa úžasne trafil. Schytala som naplno celé vedro, tak ma nik neoblial ani na Veľkú noc. Chvíľku som ani nevidela, ako mi to tieklo po tvári, vyzerala som ako účastníčka súťaže Miss mokré tričko, ale úpal bol zažehnaný.

Raz nám ktosi hodil aj veľký farebný balón, ktorý sme si pár minút pinkali nad hlavami, až kým nezmizol v uličke smerom k radnici. Napokon nám to čakanie ušlo celkom príjemne.

Lietajúce paradajky: Potom sa konečne zjavil prvý voz. V dave to zašumelo ako keď otvoríte nevychladenú minerálku. Okamžite som fotoaparát schovala do puzdra pod pazuchu, založila si potápačské okuliare a bola pripravená. Nebolo mi jasné, ako auto prejde cez hustý dav, stáli sme tam jeden vedľa na druhom. Šlo pomalilinky, no i tak ľudí postupne vytlačilo až na most. Hoci sme stáli takmer na kraji, v jednej chvíli ma to poriadne zovrelo, mala som pocit, že pupok sa mi preliačil až na chrbticu. Byť niekde uprostred, myslím, že by som práve dostala panický záchvat.   

Nákladiak i ľudia na ňom boli totálne špinaví, červení, akoby sa vykúpali v krvi. Vyzerali unavene a nehodili po nás ani jednu paradajku! Prešlo druhé auto, tretie a nič! Kde je ta slávna bitka? Všetci sme boli sklamaní. Keď sa zjavilo štvrté, nespokojný dav začal skandovať: ,,Tomates! Tomates!''

Munície už na konci cesty veľa nemali, no keď sme si o to koledovali, zrazu z auta nečakane vyletelo niečo, čo vyzeralo ako dva litre nechutnej rajčinovej brečky, odporný červený blivajz a chúďa jedna malá Japonečka dostala plný zásah. Vyzerala ako smrteľne postrelená, ale namiesto toho, aby odkväcla, začala sa tešiť ako malé dieťa a pózovať kamarátkam.  

Zdalo sa, že zo slávnej paradajkovej bitky odídem čistá a nepoškvrnená, keď nám policajt povedal, že pôjde ešte jedno auto. To bolo najštedrejšie, konečne sme si zabojovali aj my. Chlapíci na korbe nás zľahka, len takým voľným oblúkom obhadzovali plodmi a my sme im to vracali. Zo párkrát som si hodila, trochu maglajzu pristálo aj na mne, konečne som bola špinavá a hrdá, že participujem.

Smrad ako v Carihrade: Keď auto prešlo, začali sa pomaly zjavovať tí, ktorým sa zrejme ušlo miesto priamo na námestí, kde prebehli tie najkrutejšie boje. Vyzerali ako po ťažkom masakri, ako keby sa vracali z druhej svetovej. Kúsky paradajok mali všade, aj vo vlasoch, boli nimi doslova olepení. Mnohí kráčali bosí. Niektorí v plavkách, iní polonahí a väčšina v ružovom – keď ich po bitke pooblievali, červená zružovela. Pôsobili vyčerpane a otrasene, na Plaza del Pueblo bola vraj strašná tlačenica, až sa starosta obával, aby k niečomu nedošlo.  

Chceli sme sa na hlavné námestie ísť aspoň pozrieť, no nedalo sa, v uliciach stále zúrili ľúte boje a povetrím lietali nielen rajčiny, ale aj ružové tričká, ktorých sa majitelia zbavili. Mnohé už dekoratívne viseli z lámp. Vzdali sme to a otočili sa, a nakoniec som aj bola rada, že ma v tom nevyváľali ako ostatných, pretože paradajky v tom teple začali dosť smrdieť, a to tak kyslasto, až sa mi z nich dvíhal žalúdok. Dúfam, že sa mi moja obľúbená zelenina navždy nezhnusila! (Ešte aj neskôr v metre vo Valencii som hneď podľa zápachu vedela, že vo vagóne je niekto z účastníkov, puch sa za nami ťahal ako odmotaná rolka toaletného papiera). 

Ľudia sa z centra valili všetkými mostmi, no napriek tomu boli uličky ešte dlho neprechodné. Obyvatelia Buñolu už na nás čakali s hadicami, postrekovali nás ako premnožené komáre a my sme si to slastne užívali a nastavovali prúdu každý kúsok tela. V stánkoch rozvoniavali klobásy, pivo tieklo prúdom a všade hrala hudba. Tí, čo zažili a prežili, mohli začať oslavovať. A prípadne si na pamiatku kúpiť tričko so smejúcimi sa paradajkami.   

Ulice a zasiahnuté múry spláchli neskôr požiarnici, dlažobným kockám vraj kyslosť plodov priam prospieva, lebo ich čistí a dezinfikuje. Španielske mestečko môže zase až do budúceho augusta v pokoji oddychovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Príbehy, ktoré odlíšia pravdu od klamstva, môžu stáť život

Prejav šéfredaktorky SME Beaty Balogovej na odovzdávaní medzinárodnej Ceny Alfreda Frieda pre fotografiu roka na tému mier.

SVET

Komika Billa Cosbyho odsúdili za sexuálny útok

Cosby strávi za mrežami tri až desať rokov.


Už ste čítali?