Cesta, čo dvakrát denne mizne pod morom (1/2)

Autor: Tatiana Balajková | 23.10.2017 o 6:42 | Karma článku: 11,78 | Prečítané:  4497x

Kedysi dávno, letiac z Portugalska, zazrela som dole ostrov, čo vyzeral ako kométa. Doma som ho našla na mape a zistila, že sa volá Noirmoutier. Chápete to?! Zo zemepisu som mala jednotku, napriek tomu som o ňom v živote nepočula.

 A keď som si o ešte prečítala, čím všetkým sa pýši, bolo mi jasné, že jedného dňa ho navštívim. 

Ostrov leží pri atlantickom pobreží Francúzska, hodinu od Nantes. Cesta po pevnine je samá rovina, pripomína Holandsko – kanály, mláky, lúky a množstvo pasúcich sa kráv. Nečudo, že oblasť je známa mliečnymi výrobkami, najmä maslom – v jeho konzumácii sú Francúzi prví na svete, ročne ho zjedia osem kíl na osobu. Náhodou som o tom zachytila dokument v televízii -  predstavte si, že firmy vymýšľajú neustále nové chute (s pomarančmi, brusnicami) a testujú ich na dobrovoľníkoch, ktorí sediac pred počítačom, dostanú natretý chlieb a hneď hodnotia chuť, farbu i konzistenciu masla...  

Čudný pes a schránky s mušľami

Noirmoutier má desaťtisíc obyvateľov, je dlhý dvadsať a široký sedem kilometrov. Od roku 1971 je so súšou spojený mostom, ktorí privítali najmä francúzski turisti – neviem, čím to je, ale na ostrovy v Atlantiku chodia najmä domáci. Najväčším sídlom je Noirmoutier-en-l'Île, milé mestečko s prevažne bielymi domami. K atmosfére prispievajú i poštové schránky, pomaľované čajkami či olepené mušľami a čísla ulíc na kvetinkových kachličkách. Haha, a zjavne tu majú aj zmysel pre humor, pomyslela som si, hľadiac na tabuľku na jedných dverách: ,,Attention, chien bizarre!“ (Pozor, čudný pes!)    

V hoteli som vyfasovala rozvrh prílivu a odlivu, ako je zvykom v týchto končinách (keď sa totiž more stiahne o pol kilometra, prístavy sú nepoužiteľné a výlet loďou sa nekoná.) A bez pýtania aj zoznam reštaurácií, lebo ostrov je i vyhlásenou destináciou gurmánov – chovajú tu ustrice a pestujú najdrahšie zemiaky sveta. (O nich neskôr – áno, ochutnala som!)     

Najprv som sa však ako typický suchozemec vybrala pozrieť oceán, šumiaci kdesi za lesom Bois du Chaize (nečíta sa šajze, ale šéz). Prekvapilo ma, že hustý borovicový porast ukrýva za plotmi a stromami vilky, vily a viliská, všetko v staršom štýle, no žiadne lacnoty, asi letné sídla pracháčov z Nantes. Každá má svoje meno hrdo vypísané na priečelí – Ermitage, Mimosa... Najkrajší bol starý dom s tyrkysovými okenicami, pred ktorým si mládež robila grilovačku.

Okolité pláže sú malé, no udržiavané. Kúpať sa tu začalo už v roku 1850, dozvedela som sa z krásnych informačných tabúľ, a v roku 1859 postavili prvých šesť kabínok na prezliekanie. Dnes sú ich desiatky a sú rozkošné, ako také búdky pre vtákov, všetky biele, s maličkým schodíkmi, stoja tam a čakajú...  

Krevety sa metali ako kapry

Hlavná ulica Noirmoutier-en-l'Île je plná obchodíkov so suvenírmi, lákajú najmä na námornícke tričká – ale ja som machrovala s mojím od Koláčovej (možno som udala trend a budúce leto budú predávať kópie).  

Tržnici dominovali morské plody - mušle, obrovské, poviazané homáre a krevety, ktoré predávali ako ,,veľmi živé” – a naozaj, mrvili sa, ako som ešte nevidela, nadskakovali a metali sa ako kapry, vytiahnuté z vane. Vedľa syrov trónili veľké hrudy masla. A tie šunky a salámy! Bola som spolu s ostatnými obzerajúcimi ponúknutá plátkom jaternice z Guémené. Vyhlásená pochúťka sa vyrába zrolovaním 20-25 kusov hrubých čriev prasiat, ktoré sa potom napchajú do hovädzieho obalu a vyúdia. V priereze vyzerá koliesko ako ornament, vyskladaný z mäsa rôznych farieb. Rada skúšam, ale...  toto mi nechutilo! Francúzi, odpusťte, mala som pocit, že to smrdí ako hovno a blízko k nemu mala i miestami trochu mazľavá konzistencia.. bŕŕŕ! Hneď som si šla napraviť chuť ,,čajkinými vajcami“, v skutočnosti cukríkmi zo škvrnitej čokolády.  

Biele zlato

História mesta sa začala písať v roku 674, keď tu  mních svätý Filibert založil kláštor. Koncom ôsmeho storočia ho vyplienili Vikingovia, a tak na jeho ochranu Karol Veľký vybudoval pevnosť, ktorá bola v dvanástom storočí prestavaná na hrad. Dnes je v ňom múzeum a jedna časť je venovaná filmu, dozviete sa, čo všetko sa tu nakrúcalo (okrem iného Mikulášove šibalstvá).

To najúžasnejšie je však nekonečný výhľad zhora: zeleň lúk a lesov, prerušovaná nádržami, v ktorých sa odráža belasé nebo, sem-tam pár trsov žltej repky olejnej, biele obdĺžniky salín, a do diaľky ,,odtiahnutý“ oceán, ktorý za sebou zanechal na piesku ležiace lode. Cez to krížom hrádza, obľúbená trasa chodcov i cyklistov.

Stred ostrova sa nachádza pod úrovňou morskej hladiny, čo umožnilo kedysi dávno vybudovať sústavu kanálov, cez ktoré sa voda dostane až do plytkých ,,bazénov“, kde dochádza k jej odpareniu a kryštalizovaniu soli. Práve vďaka ,,bielemu zlatu“ Noirmoutier zbohatol, chodili si poň rybári až zo severnej Európy, ktorí ju potrebovali na zakonzervovanie úlovkov. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia sa tu vyprodukovalo desaťtisíc ton ročne, dnes je to už len osemsto, väčšina pre turistov. Keď na vlastné oči vidíte, ako polonahý sexi mladý muž (no, niekedy aj starý dedko) hrabe soľ a zhŕňa ju na fotogenické hromádky, kde sa bude sušiť, hneď je vám jasné, čo si odnesiete ako suvenír. Jednoduchú či namiešanú s koreninami na ryby, mäso alebo do polievky. A možno si ju kúpiť hneď v búdke na mieste.          

Kôň s flatulenciou

Do prístavu l´Herbaudiére, vzdialeného šesť kilometrov, som sa vybrala peši. Cestičkami pre cyklistov, ktorých je tu neúrekom. Na malých nádržiach sa plavili husy, labute i kačky. Jedna vyliezla z kríkov i s piatimi potomkami, no zazrúc ma, k smrti sa vydesila, zakvákala a vbehla nazad do húštia. Volavky kontrolovali situáciu s pyšne zdvihnutou hlavou a keď som prešla okolo, znova sa začali ňúrať vo vode. Na lúkach sa pásli somáre i kone... a biely mal problémy, ako to napísať... s flatulenciou. Proste prdel, ako keby strieľal z guľometu! Keď som si ho odfotila, zdvihol chvost a sťa poďakovanie vyslal takú salvu, že som sa skoro pocikala od smiechu. Už som bola päťdesiat metrov od neho a stále som počula, ako mohutne trúbi...       

Sotva som došla do mestečka, šialene sa rozpršalo, takže som sa musela ukryť v reštaurácii. Dala som si jednu z miestnych špecialít - tmavé pohánkové palacinky, plnené syrom, šunkou a hubami. Palacinka bola i dezert, čašník ju servíroval efektne: tanier so sladkosťou položil predo mňa, zapálil pomarančový likér Grand Marnier, ktorý mal v nádobke s dlhou rúčkou a tekutý oheň vylial na ňu. Krehké cesto ešte chvíľu plápolalo...     

Vonku sa medzitým strašne zozimilo. Žiadny div, l´Herbaudiére leží na severe a je otvorený oceánu, duli vetry z Čukotky, skoro som vo svojej ľahkej bunde zamrzla. V obchode so suvenírmi som sa pokúsila zohnať taxík, ale bol mimo, a tak majiteľ zavolal na mamu, aby postrážila kšeft a odviezol ma on. Len tak: ,,Tu na ostrove je normálne, že si ľudia pomáhajú,“ povedal mi. Mám pocit, že ľudia sú tým milší, čím ďalej od Paríža žijú...   

Mrzelo ma, že sa mi nepodarilo vyplávať na Belle Île, ďalšie zaujímavé sídlo, v preklade Krásny ostrov. O jeho existencii som sa dozvedela, keď som kedysi objavila predajňu ich rybacích výrobkov. Pobočka La Belle Iloise sa dnes nachádza v každom väčšom francúzskom meste a ja som pravidelný klient. A bola aj na Noirmoutieri. Viete si predstaviť, že hlavným zdrojom obživy sú tu morské potvory, lenže nie všetko sa hneď zje. Zvyšok treba dáko upraviť a zakonzervovať - tak, aby potom konzervy chutili, lebo inak by to nemalo význam. A chutia!!! Mne najviac vynikajúce polievky riedke i husté, šaláty, makrely v rôznych nálevoch a nátierky z tých najfajnovejších obyvateľov oceánu – mňam, hneď teraz si idem opiecť toast a dám si naň homáriu paštétu!     

Cesta cez more

Na ostrov sa dá dostať cez spomínaný most - alebo cez more. Neveríte? Už v 18. storočí si ľudia všimli, že počas odlivu sa na juhu na pár hodín vody doslova rozostúpia. Ako prvý prešiel suchou (konskou) nohou na druhý breh v roku 1766 čižmár Auguste Gauvrit a po ňom nasledovali ďalší. V 19. storočí trasu spevnili a v rokoch 1935-39 vybetónovali, takže ju začali používať aj autá. Jedinečná cesta Passage du Gois meria niečo viac ako 4 kilometre a rýchlosť na nej je obmedzená na 50 km za hodinu. Organizujú sa na nej bežecké preteky a bola už aj dejiskom Tour de France.

Rozhodla som sa pre výlet na dvoch kolesách a v hoteli ma ukecali na elektrický bicykel. Bolo to super, šlo to samé, fičala som cez krásnu prírodu, zastavila sa na ustrice v La Guérinière, obišla rezerváciu, kde hniezdia vzácne vtáky. Len posledný úsek z pätnástich kilometrov bol nechránený, dulo šialené oceánske vetrisko, bez toho elektrického pohonu by to nedal ani Sagan!

Až som konečne uvidela originálnu značku ,,Pozor, nebezpečenstvo utopenia“ aj s názorným obrázkom autíčka pod vodou a veľkú tabuľu s informáciou o čase, kedy bude kulminovať odliv. Malo to byť onedlho.

Vozidlá už čakali. Passage du Gois je prejazdná len dvakrát denne na hodinku - dve a jej používanie sa vraj veľmi neodporúča. Príliv totiž prichádza rýchlo, dosahuje výšku jeden až štyri metre a cesta úplne zmizne pod vodou. Lenže vysvetľujte to milovníkom adrenalínu! Každý rok sa nájde niekoľko bláznov, ktorí kašlú na nebezpečenstvo alebo neodhadnú situáciu a uviaznu uprostred oceánu. Potom vylezú do košov popri vozovke a čakajú na záchranu, s autom sa však môžu rozlúčiť.      

Konečne sa to pohlo. Prvé vozy zišli opatrne na morské dno a pomaly postupovali, na trase bolo ešte dosť vody a keď do nej vošli, spod kolies im striekali gejzíry. No po pár minútach sa osmelili a šli jeden za druhým, z oboch strán. O chvíľu to vyzeralo ako na diaľnici!

Daktorí zišli z cesty, pokojne zaparkovali na mokrom piesku a vyzbrojení košíkmi, lopatkami a špeciálnymi sekáčikmi vybrali sa na zber mušlí. More sa odhalilo, urobilo striptíz a na obnaženom tele zanechalo množstvo tvorov. Skaly boli obrastené lastúrami, ustrice vrastali aj priamo do cesty.

Šla som sa prejsť takmer do polovice a bol to zvláštny zážitok. Kráčate cez oceán a paranoidne pozorujete vodu, či sa ešte nevracia. Tam uprostred fučal taký silný vietor, že ma takmer odhadzoval a mala som problém vrátiť sa nazad. Nechcela by som veru ostať v koši a vyzerať pomoc!   

Potom more naozaj začalo stúpať a zalievať betón, no príliv mal kulminovať až v noci, nemohla som čakať. Musí to byť vzrušujúce, keď sa nad Passage du Gois zavrie hladina a cesta sa kompletne stratí pod vodou...  

Dokončenie nabudúce

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Príbehy, ktoré odlíšia pravdu od klamstva, môžu stáť život

Prejav šéfredaktorky SME Beaty Balogovej na odovzdávaní medzinárodnej Ceny Alfreda Frieda pre fotografiu roka na tému mier.

SVET

Komika Billa Cosbyho odsúdili za sexuálny útok

Cosby strávi za mrežami tri až desať rokov.


Už ste čítali?