Najdrahšie zemiaky sveta? Z ostrova Noirmoutier (2/2)

Autor: Tatiana Balajková | 30.10.2017 o 6:41 | Karma článku: 10,98 | Prečítané:  11198x

Ich cena môže dosiahnuť až 500 eur za kilo! Prezývajú ich Rolls Royce medzi zemiakmi, Veľvyslanci ostrova, Kaviár medzi zemiakmi alebo Žlté diamanty. Bola som ochutnať, či sú lepšie ako naše krumple...

(Dokončenie)

Z posledných síl svojich i vybíjajúceho sa motora som odpedálovala spiatočných 15 kilometrov a náhodou si všimla, že v najlepšej reštaurácii mesta Le P´tit Noirmout sa svieti. Je výlučne na rezerváciu, a tak som zaklopala a objednala sa.

Otvorili o siedmej, hneď za mnou vošli ďalší a o chvíľu boli obsadené všetky stoly. Mali iba trojzložkové menu, predjedlo, jedlo i dezert sa vyberali z piatich ponúk. K vínu som dostala amuse-bouche (doslova ,,pobav ústa“), jednohubku na povzbudenie chuti – väčší makarón, naplnený zmesou z mušlí svätého Jakuba, vysvetlila mi dievčina, ktorej úlohou bolo okrem toho stáť v pozore pri okienku, z ktorého kuchár vydával jedlo. Treska bola servírovaná ako umelecké dielo, extravagantne načrtnuté  na čiernom tanieri. Potešilo ma, že chuť nezaostávala za vizuálnou stránkou. A krásna a vynikajúca bola aj hruška v červenom víne.   

Motýle modré aj zelené

Hlavnou atrakciou La Guérinière je L'île aux Papillons, Ostrov motýľov, v skutočnosti skleník s tropickým rastlinstvom a motýľmi, ktoré pochádzajú z Kene, Madagaskaru, Kostariky, Guyany, Filipín... Každý týždeň privezú niekoľko stoviek kukiel, prilepia ich na konáre do ,,pôrodnice“ , a čakajú, kým príde ich čas. V prírode by žili jeden deň až niekoľko mesiacov, tu nemajú žiadnych nepriateľov, a tak sa dožívajú v priemere dva týždne. Mimochodom, vo svete existuje 170 tisíc druhov motýľov, z toho 17 tisíc denných...  Živia sa nektárom, ktorý sosajú z kvetov alebo sladkou šťavou z ovocia. Niektoré nemajú tráviaci systém, žijú len krátku dobu z larválnych zásob, potom zahynú. 

Bolo zvláštne vidieť také veľké, farebné motýle lietať okolo seba, prekrásne boli zelené a najkrajšie modré, aj najnepokojnejšie, furt lietali, neposedeli ani sekundu. Lietali zvláštne, akoby viseli na šnúrke a niekto ich zhora ovládal, nie hladko, ale trepotali sa ako kusy papiera. Keď sa dva krúživo naháňali vo vzduchu, ani čo by okolo nás poletovali modré kvety. Jeden čierny si sadol na žlto-ružový kvet, akoby tušil, že tam najlepšie vynikne, ďalší fotogenicky pózoval na lekne uprostred jazierka. Krása!

Naj naj naj

No to, čím sa Noirmoutier preslávil na celej planéte, sú zemiaky La Bonnotte. Najdrahšie na svete, cena môže dosiahnuť až 500 eur za kilo! A aj najúžasnejšie na svete, prezývajú ich Rolls Royce medzi zemiakmi, Veľvyslanci ostrova, Kaviár medzi zemiakmi alebo Žlté diamanty.

Hovorí sa, že začiatkom 20. storočia ich sem z Dolnej Normandie priniesol istý poľnohospodár. Klíma ostrova im sadla – mierne zimy, mierne letá, veľa slnka a slabé zrážky. No najmä pôda, zúrodnená nánosmi chalúh a rias. Výsledkom bola hutná hľuza s výnimočnou chuťou, v roku 1938 oficiálne zaradená medzi najvyššiu kvalitu.   

Lenže keď v šesťdesiatych rokoch nastúpila mechanizácia, farmárom nepomohla. La Bonnotte je krehká rastlinka, zemiak sa musí zberať ručne, a okrem toho, ľudia začali uprednostňovať šťavnatejšie odrody. Produkcia prudko poklesla, viac sa oplatilo sadiť iné druhy. Budúci drahokam zmizol z trhu i ostrova.

V deväťdesiatych rokoch sa miestne družstvo rozhodlo obnoviť jeho pestovanie a s pomocou Francúzskeho národného inštitútu pre poľnohospodársky výskum, ktorý ešte vlastnil pár koreňov, sa mu to podarilo. Zemiaky sa znova objavili na trhu  a mali slušný úspech.

No medzinárodne sa preslávili až potom, čo sa päť kíl predalo na špičkovej burze v parížskej aukčnej spoločnosti Drouot za neuveriteľných 15 000 frankov (približne 500 eur za kilo)!

Normálne stoja 70 eur (priamo na ostrovnom trhu ich mali za osem), lenže ročne sa ich vyprodukuje iba 150 ton a predávajú sa len desať dní. Čudujete sa, že sa o ne bijú najexkluzívnejšie top reštaurácie? Najviac ich kupujú, samozrejme, Francúzi a ešte Holanďania.    

La Bonnotte je piata najdrahšia pochúťka sveta – po šafrane, makadamových orechoch, kaviári Beluga a bielej hľuzovke. Že prečo? Citujem z viacerých zdrojov:

  • v jeho komplexnej chuti cítiť náznak citrónu, zeme a mora
  • má jemne sladkú príchuť gaštanu  
  • prítomnosti rias v pôde vďačí za slaný, zemitý šmak
  • delikátny náznak jódu pripomína vplyv oceánu 

Nuž, vyberte si.  

Pri splne mesiaca, v negližé, stojac na ľavej nohe

Mala som neuveriteľné šťastie, že práve počas môjho pobytu sa konal Sviatok La Bonnotte – zemiaky sa tradične sadia 2. februára a zberajú v máji. Pri tejto príležitosti miestne družstvo organizuje akciu, ktorá každý rok okrem domácich priláka množstvo pestovateľov, šéfkuchárov a milovníkov dobrej kuchyne. A noviny sa pretekajú v tom, kto publikuje najoriginálnejší recept – zaujal ma sladký zemiakový koláč. Aby som nezabudla, La Bonnotte  má aj svoju vlastnú webovú stránku, kde nájdete rôzne ďalšie hoch návody, napríklad na šalát. Okrem ,,žltého drahokamu“ naň potrebujete makrelu, mätu, jogurt, fenikel, citrón, zázvor, 20 malých jahôd, lyžičku horčice, olivový olej a kvety nevädze. Dobrú chuť!    

Kto mal záujem, mohol sa ráno zúčastniť zberu. Alebo internetovej hry, ktorej cieľom bolo nájsť desať ukrytých zemiakov a vyhrať víkendový pobyt na Noirmoutieri. Popoludní sa konala cyklistická jazda, popri trase mali byť stánky s lokálnymi produktmi, ale pravdupovediac, žiadne som nezazrela. Na lodi v mestečku vyspevovali námorníci, ľudia posedávali okolo kanála a počúvali. 

No to hlavné bola spoločná večera o siedmej vo dvore družstva. Už polhodinu pred tým sa areálom kľukatila dlhokánska šóra. A dve malé – jedna na zemiaky v špeciálnej drevenej škatuli, čo vyzerala ako zakrytý košík – to viete, hoch zemiaky, hoch balenie, druhá na lístky na večeru, porcia päť eur. Až potom som sa mohla postaviť do tej hlavnej, lemovanej dvoma kamiónmi, pripravenými vyraziť s drahocenným nákladom, o ktorý sa onedlho budú biť drahé reštaurácie – hľuzy sa totiž musia expedovať okamžite po odtrhnutí.      

Šlo to rýchlo, mali to dobre zorganizované. Jeden ujo vyberal z chladiaceho voza debny sardiniek, posypal ich soľou, potriasajúc bedňou premiešal a odniesol ženám. Tie ich bleskovo založili do opekačov. Na stojany s dreveným uhlím dozerali ďalší muži, zahalení dymom obracali kovové mriežky s rybami a kontrolovali, či sú už hotové. Napokon ich odovzdali tým, ktorí rýchlo pripravovali porcie – zemiaky so sardinkami alebo s kuraťom.   

Odniesla som si vzácny poklad k jednému z drevených stolov v areáli a najprv ho nafotila zo všetkých strán, veď ktovie, či sa mi ešte niekedy v živote podarí ochutnať takýto skvost.

Potom som konečne do úst vložila prvý kúsok.

Omáľala som ho na podnebí ako profesionálny degustátor, no kýžený efekt sa nedostavil. Čakala som, že po zahryznutí sa rozoznejú zvony na katedrále alebo že omdliem od rozkoše, ale nič.

Asi nemám takú fajnovú hubu ako Francúzi. Či treba viac veriť tomu, čo sa o nich píše? Alebo som divná???      

Hľuzy - okrúhle, neveľké, žltkasté - mali tenkú kožku, boli chutné, krehké, ale nerozpadali sa. Kvapku slanšie, no ak pridám do vody viac soli, tak si také bez problémov urobím aj doma. Miestoprísažne si dovoľujem prehlásiť, že nevidím rozdiel medzi našimi zemiakmi, uvarenými v poriadne slanej vode a La Bonnotte . Žiadny, nada. rien. Obyvatelia krajiny galského kohúta sú rozhodne majstri reklamy. (Práve nedávno sa Taliani smutne v televízii sťažovali, že sa nevedia predať tak dobre ako Francúzi – a veru mali pravdu).

Alebo, ako mi neskôr povedal jeden známy, možno ich treba jesť pri splne mesiaca, v negližé, stojac na ľavej nohe a žujúc len na piatej stoličke hore...

A čo naše erteple?!

Ešte som si dala miestnu brioche, vyzerá ako naša vianočka, ale je o dóóósť väčšia a meter dlhá. V stánku so suvenírmi ma odfotili, tričkám som odolala. A keď na pódium nastúpila kapela, bolo jasné, že dedinská zábava potrvá do noci, tak ako má...

Cestou do hotela som si spomenula, ako nás počas gymnázia vždy na jeseň odviezli na východ a vyhnali na panské. Každé ráno nás nákladnými autami vozili vysoko-ďaleko na horské lúky a tam sme zbierali, čo traktor vyoral. Klasická zemiaková brigáda. Kurník šopa, nedalo by sa niečo vymyslieť aj o našich krumpliach?! Majitelia družstiev či polí, hláste sa, dáme dokopy dáku legendu, nech sa svet dozvie!

Už to aj mám: Naše bandurky budú drahé, lebo sú ,,zberané pannami z diaľav, z vysokých štítov hôr, za rannej hmly, keď sú ešte ich listy pokryté rosou. A keď do nich zahryznete, v ušiach vám zaznie anjelská hudba....“

Páni poľnohospodári, môžete túto definíciu používať, ako honorár mi postačí vrece zemiakov.

Ešte mi napadlo, ako pri tejto príležitosti traumatizovaná spolužiačka Irena, tragicky poznačená tvrdou prácou na poli, zložila báseň. Síce nič moc, ale dodnes si ju pamätám, a tak si po toľkých rokoch zaslúži byť zverejnená. Ponechám ju v pôvodnom znení, recitujeme pomaly, precítene a s pátosom:

Život je už taký, samé zemáky...

Ideš na raňajky, dostaneš hranolky.

A na obed, čo by né, zemáky hneď pečené.

A večera naša, zemáková kaša.

Život je už taký, samé zemáky...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?