Miláno pre začiatočníkov

Autor: Tatiana Balajková | 6.11.2017 o 6:31 | Karma článku: 11,46 | Prečítané:  4953x

Typický Milánčan pracuje 25 hodín denne a Rím je podľa neho sídlom flákačov, ktorí celé dni posedávajú v chládku, chľastajú víno a žijú z milánskych daní. Od Ríma dole sú to potom už len mafiózovia a sedliaci – ,,terroni''.    

Miláno je druhé najväčšie mesto Talianska a má za sebou aj nejakú históriu, ale nebojte sa, tou vás nebudem otravovať, aj tak po nej po druhej svetovej vojne zostalo len pár stôp.

Z Lombardie a okolia plynú do štátneho rozpočtu véééľké peniaze, pretože sa tu koncentrujú dve najziskovejšie odvetvia talianskeho priemyslu: automobily a móda.

A aj veľtrhy dizajnu, ktorých je tu každý týždeň ako maku. Hovorí sa totiž, že kto dobyje Miláno, dobyje celý svet. Hotel je potrebné rezervovať si poriadne vopred, inak izbu nezoženiete ani s pomocou dvanástich mesiačikov. Vystavuje sa nielen vnútri, ale aj v uliciach, často ich skrášľujú fotografie, gigantický nábytok alebo bizarné svietidlá. Neustále sa niečo deje, môžete natrafiť na módnu prehliadku, koncert známeho speváka alebo herečku, spovedanú novinárom priamo vo výklade.

V belasej košeli

Fabriky a dielne poskytujú množstvo pracovných príležitostí ľuďom z celej krajiny, takže stretnúť v Miláne pravého Milánčana je takmer zázrak. Napriek tomu medzi severom a juhom nepanujú práve najpriateľskejšie vzťahy.

Typický Milánčan sa oblieka len do značkovej bledomodrej košele (v niektorých obchodoch ani iné nemajú), je vysokoškolsky vzdelaný, pracuje dvadsaťpäť hodín denne, po ulici chodí rozprávajúc do mobilu, aby, preboha, nezmeškal biznis storočia, obed zhltne v cuku-letu a je k vám zdvorilý presne do chvíle, keď sa mu otočíte chrbtom. V tej chvíli zabudne na vaše meno i existenciu. Ľahšie ako nájsť priateľa v Miláne je nájsť diamantový náramok na ulici (našla som). Rím je podľa neho sídlom flákačov, ktorí celé dni posedávajú v chládku, chľastajú víno, predávajú pohľadnice a žijú z milánskych daní, od Ríma dole sú to potom už len mafiózovia a sedliaci – ,,terroni''.    

Palmy ako dar

Symbolom mesta je Duomo (Dóm), najväčšia gotická stavba krajiny. Pôsobí majestátne, akoby sa dotýkal samotného neba. Veže, vežičky a vežuliatka z bieleho mramoru sa rýchlo špinia, preto musia katedrálu neustále čistiť. Šťastnú firmu, ktorej sa ušla táto v podstate večná zákazka, nazývajú ,,fabrika na Duomo“. Svoje lešenie totiž len z roka na rok posúva, aby za 30 rokov obišla celú stavbu a začala ďalšie koliesko. Renováciu fasády  naposledy dokončili v roku 2008 a odvtedy žiari ako čerstvo napadaný sneh.

Priestor pred ňou bol dlhé storočia ,,holý“, krášlila ho iba jedna socha, no minulý rok Miláno dostalo od istého kávového reťazca dar – palmy a banánovníky. Vyvolali kontroverziu, niektorým sa páčili, niektorým nie a dokonca sa ich v noci pokúsili podpáliť. Ohňu padli za obeť našťastie iba tri, ostatné strapaté krásky prežili a dnes romanticky šumia pred Dómom.

Na námestí postávajú živé sochy, vyhrávajú peruánski Indiáni a tancujú bláznivé ,,kreatúry“ - napríklad chalan, čo vďaka palicami ovládaným panákom vystupuje ako trio. A dôkazom toho, že ste v mekke módy, je uprostred zimy v ľahučkých šatách odetá modelka, opretá o fotogenický stĺp, ktorú práve zvečňujú do Vogue.

Naše SND je krajšie!

Na pravej strane vás upúta Pasáž Vittoria Emanuela druhého, čo je obrovský, krásne zdobený krytý priestor s obchodíkmi a kaviarničkami. V lete je v ňom príjemný chládok, v zime teplo, takže je to ideálne miesto na malé koncerty. Mozaiková dlažba je tvorená obrázkami, na jednom z nich je býk - ak sa chcete vrátiť do Milána, musíte mu šliapnuť na to najintímnejšie miesto a trikrát sa na ňom zatočiť. Dlaždicu  museli už párkrát meniť, takú jamu do nej vydolovali päty návratu chtivých turistov.

Cez pasáž Vittoria Emanuela druhého sa dostanete k nenápadnej budove, ktorá vyzerá ako čosi medzi železničnou staničkou vo Veľkých Ripňanoch a daňovým úradom, no v skutočnosti ide o svätostánok operných spevákov z celého sveta La Scalu (naše SND je rozhodne krajšie). Zaujímavé, že tunajšia železničná stanica zase pripomína antický chrám.

Napravo od nej, na námestí Duca d′Aosta sa týči 31-poschodový mrakodrap Pirelli, dlhé roky najvyššia budova mesta. V roku 2002 bol ťažko poškodený, keď doň narazil malým lietadlom taliansko-švajčiarsky pilot Luigi Fasulo. Škaredá ohorená rana na 26. poschodí bola zacelená až v roku 2005. Horné poschodie je v niektorých dňoch prístupné, v budove sa konajú aj súťaže v behu po schodoch.   

Kúsok od katedrály sa nachádza zámok Castello Sforzesco z pätnásteho storočia, dnes múzeum s veľkým parkom Sempione. Ak sa vopred objednáte, v kláštore Santa Maria delle Grazie si môžete pozrieť Leonardovu Poslednú večeru – ale to je všetko, celé historické centrum zvládnete za víkend.

Vertikálny les:

No mesto, ktoré mnohí posmešne nazývali škaredou sestrou Ríma, Benátok a Florencie, pred pár rokmi konečne dostalo modernú tvár. Na nevyužitej, za druhej svetovej vojny vybombardovanej ploche vybudovali od základu úplne novú, hypermodernú štvrť Porta Nuova, ktorá by sa mala stať druhým centrom.

Milánsky Manhattan tvorí niekoľko pozoruhodných budov. Najvýraznejšia je Unicredit, z ktorej vyrastá dlhá ,,raketa“, akoby pripravená vyštartovať do vesmíru. Palazzo della Regione, Palác regiónu, každú nedeľu ponúka zadarmo vyhliadku z 39. poschodia. Diamantone zaujme tvarom, pripomínajúcim drahokam. No a veže Bosco verticale, Vertikálny les, oficiálne patria medzi najkrajšie na svete. Z výklenkov a balkónov vyrastá osemsto stromov, ktoré absorbujú smog a produkujú kyslík.

Námestie Gae Aulenti je v máji úchvatne prevoňané jazmínom, hrajúca fontána príjemne osvieži, detváky sa naháňajú medzi prúdmi vody alebo sa snažia vydať zvuk na jednej z pozlátených trubiek.

V blízkosti je množstvo butikov (ten svoj tu nedávno otvorila slávna bloggerka Chiara Ferragni), lokálov i diskotéka Hollywood, kde možno stretnúť modelky a futbalistov. Hlavná trieda vyúsťuje na populárne Corso Como. Na popisnom čísle 10, tiež husto ovinutom jazmínom, sa nachádza slávny multifunkčný priestor, ukrývajúci reštauráciu a exkluzívny obchod so šatstvom (aj keď v ňom nehodláte oplieskať majlant, oplatí sa ho ísť pozrieť kvôli originálnym a bláznivým nápadom). Potom vyjdite vyššie, kde je predajňa kníh (tiež nie obyčajných), galéria – a  pozor, nezabudnite vyjsť po nenápadných schodoch až celkom hore, na strešnú terasu a posedieť si na slnku. Ten výhľad stojí za to!    

 Na Corso Como 2 sídli značka Gabs - ich rozkladacie kabelky, z ktorých možno vytvoriť tri rôzne kusy, vďaka dômyselnému systému laniek rotujú okolo celej predajne.   

Lady Mrkva

Naposledy som sa bola najesť kúsok odtiaľ v EATALY, kde si vždy spomeniem na výstavu Poklad Talianska v ich pavilóne na EXPO. Pripravil ju Vittorio Sgarbi, uznávaný umelecký kritik, politik a obľúbený hosť televíznych diskusií, najmä pre svoju schopnosť okamžite sa vytočiť na najvyššie obrátky. Nesklamal ani tu.

Najprv ho naštvalo, že od neho pri vstupe požadovali občiansky, hoci ho poznali, a potom aj nepriaznivé prijatie výstavy, ktorú on sám vyhlásil za bezkonkurenčne najlepšiu v celom areáli. Nevôľu verejnosti vzbudila socha Lady carota, Lady mrkva, nahá žena, ktorá je od pása dole zeleninou. Trochu umazaná leží na hline, na dlaniach jej zdvihnutých rúk stoja mrkvy a okolo posedávajú slintajúce králiky.

Málokto vie, že v tejto krajine vládne mimoriadne silný feminizmus. Talianky považujú za urážku, ak im muž otvorí dvere či naleje víno a sú alergické na ,,vallettky“, ani oblečené, ani vyzlečené dievčatá - predmety, vyskytujúce sa takmer v každom televíznom programe. A tak nečudo, že sa na chudáka Sgarbiho na sociálnych sieťach zosypala vlna kritiky. Luigi Serafini, autor, to asi celé myslel ako žart, no feministky videli v Lady C odpad, sexistickú urážku, ortopornonekrofíliu a mrkvy vrazené do dlaní im dokonca pripomínali ukrižovanie! (I tak však Mrkvová pani dopadla lepšie ako Exhibicionista od Athosa Ongara. Socha muža v typickej póze, s roztvoreným kabátom a vystaveným ,,tovarom“ musela byť po prvom dni otočená k múru. Ľudia požadovali jej odstránenie, no majiteľ priestoru vyhlásil, že niet dôvodu, veď exhibicionisti sú aj na EXPO a basta).  

Futbalový chrám:

V Miláne sa nachádza najväčší a najmodernejší taliansky štadión San Siro. Lístky je možné kúpiť vopred cez internet, no impozantný kolos stojí za obhliadku, i keby sa práve nehralo. Má kapacitu 90-tisíc miest a hrajú na ňom oba miestne kluby - AC Miláno a Inter Miláno. K majstrovstvám sveta v roku 1990 k nemu dostavali akési „kukurice“, ktorými sa po točitých cestičkách dostanete až na hornú tribúnu. Tá je tak vysoko, že som si pripadala ako sliepka na bidielku a ľutovala, že nemám ďalekohľad, pretože hráči hlboko dole sa mi javili ako skupinky bielych a červených mravcov. Odporúčam preto skôr nižšie položené miesta!

V roku 1996 otvorili na štadióne múzeum, kde môžete obdivovať nielen tričká, do ktorých sa osobne potili D. Maradona, Z. Zidane či Pelé, ale i 24 sôch v životnej veľkosti takých hráčov, ako Van Basten, Rummenigge, Gullit, Vieri, Matthäus a Maldini.

Svoje futbalové mužstvo majú aj speváci a občas si zahrajú dobročinný zápas. Videla som to len raz na vlastné oči a stačilo, nemohla som sa pozerať, ako sa všetci tí slávikovia so zlatom v hrdle okopávajú a kaličia. Eros Ramazzotti zúril, lebo síce bol jednoznačne najlepším hráčom a stále strieľal, no nie a nie trafiť. Dával do toho všetko, fauloval, kľučkoval, uhýbal a vždy, keď netrafil, vyčítala som mu v detailnom zábere z pier „Vaffanculo!“ (Radšej neprekladám). Všetci brali zápas smrteľne vážne, skopávali sa, žiadne srandičky ako sa pri takýchto príležitostiach robia u nás...

(Nabudúce: Miláno – kde a ako nakupovať)

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Príbehy, ktoré odlíšia pravdu od klamstva, môžu stáť život

Prejav šéfredaktorky SME Beaty Balogovej na odovzdávaní medzinárodnej Ceny Alfreda Frieda pre fotografiu roka na tému mier.

SVET

Komika Billa Cosbyho odsúdili za sexuálny útok

Cosby strávi za mrežami tri až desať rokov.


Už ste čítali?