Miláno - jedlo a nočný život

Autor: Tatiana Balajková | 20.11.2017 o 6:33 | (upravené 20.11.2017 o 14:03) Karma článku: 8,80 | Prečítané:  2893x

Taliani majú nacvičené dlhé, nudné a zbytočné monológy na tému á la Cimrman „Naša kuchyňa je najlepšia na svete a môžete o tom viesť spory, môžete s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo sa proti tomu dá robiť.“

(dokončenie)

Azda najtypickejším milánskym jedlom je risotto allo zafferano (rizoto so šafránom). V ponuke miestnej kuchyne ďalej nájdete cotoletta alla milanese (milánsku kotletu), trippa (držky) a l′ossobuco (doslova teľacie mäso s kosťou s dierou – tá totiž obsahuje kostnú dreň, ktorá sa počas prípravy rozpustí a zjemní chuť omáčky. Dreň sa podľa milánskej tradície vyškrabuje malou lyžičkou, nazývanou „daňový výberca“). Od hladu určite nezomriete, v každej reštaurácii majú, samozrejme, aj široký výber cestovín.

Kečup a čierna voda

Na kulinársku tému sa ale radšej s domácimi nebavte! Majú nacvičené dlhé, nudné a zbytočné monológy na tému á la Cimrman „Talianska kuchyňa je najlepšia na svete a môžete o tom viesť spory, môžete s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo sa proti tomu dá robiť.“ Potom nasleduje „Kečup je odporný americký vynález“ a „Varenie špagiet je posvätný obrad.“ (Cestoviny nesmú byť príliš tvrdé, ani príliš mäkké, ale al dente, teda na zub. Ako zistíte, že už také sú? Jednoducho! Buď hodíte pár špagiet o stenu a čakáte, či sa prilepia alebo vezmete uhlomer a keď visia z varechy v 90-stupňovom uhle, je to!)

Taliani až na výnimky aj v zahraničí chodia iba do talianskych podnikov, nemajú chuť ani odvahu ochutnať kuchyňu iného štátu. Ak to náhodou urobia, aj v slovenskej reštaurácii požadujú špagety, a potom sú zhnusení, že nemajú navlas rovnakú chuť ako v ich domovine. Smejú sa z našej kávy, že je to čierna voda a do čínskej reštaurácie by nevstúpili ani pod hrozbou smrti hladom. Iste mojej známej sa v Londýne chcelo zvracať už len pri pohľade na anglické jedlo: „Musela som chodiť do talianskej taverny, lebo ja anglickú stravu jesť nebudem – a keby tam nebola tá taverna, tak by som bola zgegla od hladu!“

Mäsiar z Prahy

 Na čerstvé morské potvory sa chodí do Pescherie Spadari, na čo ukážete, to vám hneď odchytia a na mieste usmažia. No a delikatesy u Pecka, to sú umelecké diela – choďte sa pozrieť na jeho lososa v aspiku či kaviárové jednohubky. Mimochodom, založil ju v roku 1883 František Peck, pražský lahôdkar, ktorého cieľom bolo vytvoriť najlepšiu predajňu mäsa a údenín v Miláne - a podarilo sa mu to, stal sa dokonca oficiálnym dodávateľom kráľovského dvora. 

Najlepšiu pizzu robia v Da Willy, no ak si neobjednáte stôl, budete si musieť vystáť rad. Nečakajte žiadnu romantiku, sem sa domáci chodia iba chutne a rýchlo najesť, potom zdvihnú kotvy a presunú sa do útulného baru. Ponuka je bohatá a ak si dáte boom, na polovičku pizze vám vyklopia aj cestoviny. Len si, preboha, nikdy nežiadajte kečup, tým sa v očiach domácich navždy znemožníte.

Naopak, romantiku nájdete v bistre/bare Martini na Corso Venezia, ktorý je výsledkom spolupráce známej značky alkoholu a návrhárov Dolce a Gabbanu. Síce sa nachádza kúsok od rušnej cesty, no sedíte v tichom dvore plnom zelene, servírky predvádzajú čipkové sexi modely DαG a ešte aj tie záchody sú zážitkom - na dverách je zrkadlo, takže sa na seba môžete pozerať, keď cikáte :)  

A ak si chcete odskočiť len na niečo rýchle, odporúčam jednu z prevádzok pekárne Princi - ich šaláty, pizze i koláče sú ako domáce, čerstvulinké, jednoducho božské!

Torta, čo smrdí ako nohy

Takmer na konci korza Venezia sa nachádza známa sicílska cukráreň bratov Freniovcov (Pasticceria Fratelli Freni) s viac ako storočnou tradíciou. Môžete tu okúsiť cannolo (rúrku z chrumkavého cesta, plnenú tvarohovým krémom), virgolu (ľahučké cesto s vanilkovým krémom a kúskami čokolády), minnu di vergine (v preklade „panenské ňadro“) s jemným, nepresladeným tvarohom a cassatinu (okrúhlu tortičku, obtočenú zeleným pásikom marcipánu).

Hlavnou špecialitou cukrárne je však marcipán (dodávajú ho aj do londýnskeho obchodného domu Harrods). Je neuveriteľné, čo z tejto suroviny dokážu vytvoriť ruky majstrov cukrárov - ovocie ako naozajstné, zubné protézy, obložené žemle i dubáky. Veď aj je drahý ako šľak!

Kedysi dávno výklad vysielal do sveta klamnú správu o tom, že ide o zelovoc, pretože košíky pretekali čerešňami a dekoratívne naaranžované misy jabĺk, hrušiek, mandarínok a fíg, čerstvých i akože nahnitých, boli také presvedčivé, že tam turisti chodili žiadať kilo banánov. Lenže majitelia sa najprv rozhodli prejsť na prírodné potravinárske farbivá, takže ovocie je teraz ako vyblednuté a po kríze (a vynútenom presťahovaní) sa zmenšil i výber. Zato však cez obed ponúkajú aj šaláty a slané torty (odporúčam červenú, so syrmi a orechmi, ktorú si jeden zákazník objednával ako ,,tú tortu, čo smrdí ako nohy.“       

No a na zmrzlinu treba zájsť do Cioccolati italiani. Do kornútku najprv nalejú horúcu čokoládu, a potom doň vrstvia zmrzlinu, tvarujúc ju ako lupienky rozvíjajúcej sa ruže. Darmo je, Taliani majú umenie v krvi.

Aperitivo:

Čo s načatým večerom, keď butiky zavrú a v nočných podnikoch ešte len krájajú zeleninu? Takmer všetky bary majú o určitej hodine „hluché“ miesta a práve na tento časový úsek kreatívni južania vymysleli „aperitivo“. Aby lokály nezívali prázdnotou, aby si ľudia mali kde dať pohárik po práci. Niekde sa začína o siedmej, inde neskôr, podľa toho, akej klientele je určený a trvá 2-3 hodiny.

Nie je to happy hour, nápoj vás nevyjde lacnejšie, skôr naopak, trochu si priplatíte. V cene je však voľná konzumácia chuťoviek, rozložených na pulte: cestovinových šalátov, rizota, pizze, salám, parmskej šunky, najjemnejšej mozzarelly, zapekaných palaciniek, nakladaných artičokov či ovocia od výmyslu sveta. V tom je práve tajomstvo dobrého aperitívu – prilákať ľudí, získať si meno, aby nabudúce prišli aj s priateľmi. Výhodou je, že kvôli lahôdkam cirkulujete po lokáli a pri tlačení sa okolo mís sa zoznámite s polkou mesta. Takže, kam sa naň vybrať v Miláne?

Najkrajší zažijete v hoteli Sheraton Diana Majestic (Viale Piave 42),  kde sa za nevábnou fasádou ukrýva rozľahlá záhrada, plná rozkošných zákutí, kvetov a fontánok. Najpriateľskejší zase v Yguana bare (Via Papa Gregorio XIV) alebo Milano Cafe (Via Procaccini 37). A najexkluzívnejší v Ceresio 7 - na streche s bazénom. Ak sa doň dostanete, lebo, priznám sa, mne sa to ešte nepodarilo. Raz sme si v hale odsedeli polhodinu, a potom sme to vzdali.

A čo tak kokteil v kostole?

V Gattopardo (Via Piero della Francesca 47)  si miesto rezervujte vopred, inak vás nevpustia ani ak máte blond vlasy a modré oči, a to je už čo povedať. Tento znesvätený kostol sa neskôr mení na diskotéku, kde kazateľnica slúži ako pult, no rátajte s cenou sto eur za fľašu sektu.

Aj rozkošná La Chiesetta (Via Paolo Lomazzo 12) je bývalý gotický kostolík, sedíte v ponurom prítmí, že ledva vidíte na fresky, čo vás obklopujú (mníšky, sŕkajúcej drink) a popíjate Svätú vodu, Judášovu krv, Spoveď a iné kokteily.

Populárne bary sú obvykle narvaté, lebo Milánčania sa chovajú stádovito. Pred podnikom, ktorý práve frčí, to vyzerá ako prvomájová demonštrácia, kým iné, i útulné, z neznámych dôvodov zívajú prázdnotou. Trend je tu nadovšetko. Za tie roky som neprišla na to, kto o ňom rozhoduje, jednoducho, jedného večera prídete na ešte včera nabité miesto a zrazu je prázdne... Takže to, čo tu píšem, berte s rezervou, možno už zajtra to nebude platiť!

Ako v háreme:

Nočný život sa odohráva najmä na korze Como a na Brere. Nezľaknite sa prázdnych priestorov, mnohé podniky sa začínajú plniť až po polnoci.

Či je teplo a či leje, všetko jedno, Taliani sú pudení ísť von a komunikovať. Nemusia byť dnu, postávajú s kokteilmi na uliciach, posedávajú na obrubníkoch a bavia sa.

V Executive Lounge (Via Toqueville) si budete si pripadať ako v háreme, záhrada je plná divánov s množstvom podušiek, všade blikajú sviečky. Na diskotéke Hollywood Corso Como 15 zaručene stretnete krásnu modelku alebo známeho futbalistu. Just Cavalli Caffé (Viale al Parco Luigi Camoens ) sa nachádza rovno pod 108 metrov vysokou vežou Torre Branca.  

Obľúbené sú i súkromné párty v historickej električke, ktorá fičí mestom, kým vy v nej hodujete a tancujete. Len sa nevykláňajte a nevyrevujte urážky na policajtov, je za to mastná pokuta.    

Malý tip na zaver:

Ak v dobrej nálade obídete pár barov a cestou domov dostanete chuť na niečo mňam, zastavte sa v pekárni Pattini na rohu ulíc Solferino a Ancona. Je otvorená do druhej, aj v noci je tu rušno ako za bieleho dňa, málokto totiž po nočnom záťahu odolá vôni čerstvo upečenej jablkovej, orechovej či broskyňovej crostaty. Posedieť si na lavičke a vychutnávať si ešte teplý koláčik proste patrí k milánskemu hýreniu! 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?