Vianoce v Londýne, Paríži a Lisabone

Autor: Tatiana Balajková | 18.12.2017 o 6:42 | (upravené 18.12.2017 o 11:28) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1853x

Vo Veľkej Británii som si pochutila na trdelníku, v Lisabone sa pripila žinžíňou  a v Paríži si splnila obžerský sen v reštaurácii s michelinskou hviezdou

Londýn - Krajina zázrakov

Metropola Veľkej Británie je bombasticky vyzdobená už od októbra, obchodné domy súťažia o najzaujímavejší výklad, každý je doslova umeleckým dielom.

Na vianočné nákupy sa však vyberte inde. Londýn je preplnený vždy, ale v decembri máte pocit, že ste nedobrovoľnými účastníkmi nejakej manifestácie. Vonku mi bola zima, no sotva som vošla do obchodu, kde bolo asi 50 stupňov, spotila som sa až po korienky vlasov. Po polhodine som to vzdala, to by nevydržal ani nákupný maniak. Šla som si radšej vychutnať atmosféru v uliciach, tiež ovešaných všetkými možnými blikajúcimi svetielkami, stromček na Trafalgarskom námestí a trhy pri Temži, kúsok od modrého ,,žiarovkového lesa'' pri vyhliadkovom kolese London eye. Okrem skvelých klobások a šampiňónov s bylinkovou omáčkou som natešene objavila aj trdelník, vo svete predávaný pod názvom ,,chimney cake'' – komínový koláč.  

Posledných asi desať rokov máva Londýn v Hyde Parku aj svoju vianočnú dedinku Winter Wonderland - Zimnú krajinu zázrakov. V rozkošne pomaľovaných drevených domčekoch, inšpirovaných Bavorskom, možno zakúpiť darčeky, ozdoby na stromček, výborné žrádelko i varené víno a horúci jablkový mušt. K ďalším atrakciám patrí najväčšie externé klzisko Veľkej Británie, vyhliadkové ruské kolo, húsenková dráha a množstvo barov, ktoré sú najmä večer obsypané zábavychtivou mládežou.   

Lisabon - Ako sa pije ,,žinžíňa''

Lisabon sa pýši jedným z najvyšších umelých stromčekov v Európe, v roku 2005 bol zapísaný do Guinessovej knihy rekordov. Jeho základ tvorí kovová konštrukcia, obsypaná svetlami, ktorej výška sa mení - v roku 2007 dosiahla až 76 metrov.

V meste vládne príjemná, neuponáhľaná nálada a umelci na trhoch sa priam pretekajú v ponuke originálneho skla a kožených výrobkov (kamarátka odchádzala s troma pármi čižiem!). Nezabudnite ochutnať tradičný vianočný ,,kráľovský koláč'' Bolo Rei. Má tvar menšieho či väčšieho kolesa a je plný orieškov a kandizovaného ovocia. Kedysi obsahoval aj jeden bôb (kto ho našiel, platil koláč ďalší rok) a drobné prekvapenia. No aby si na nich niekto neznalý tradícií nevylomil zub, Európska únia ich zakázala. Ak vás však pozvú Portugalci k sebe na doma pečený, určite v ňom niečo nájdete.

Keby vám náhodou bola zima, zahreje vás ginjinha (,,žinžíňa''). Tento silný višňový likér najlepšie chutí popíjaný na ulici. V miestnôstke meter krát meter stojí za pultom pán vo flanelovej košeli, ktorý opatrne baštrnguje fľašou a vrchnákom tak, aby vám do pohára nadelil aj jednu višňu. (Zdá sa to ľahké, ale keď som to skúšala doma, ovocie mi padalo kade-tade a lepkavou tekutinou som obabrala všetko v okolí pol metra). S ginjinhou vyjdete pred ,,nalievareň'', popíjate a diskutujete s ostatnými. Proste pohoda. Pri jednej určite nezostanete, už len preto, aby ste znovu videli, ako ujo priam virtuózne odmeriava každú dávku. 

Paríž - jednoducho romantika         

Napísať o vianočnom Paríži niečo, čo ste ešte nepočuli, je nemožné – všetci poznáme ten klasický pohľad na vysvietené Elyzejské polia či blikajúcu Eiffelovku. Nenaháňajte sa, najlepšie si ho užijete pri prechádzke. Zájdite na koncert do Notre Dame, pristavte sa pri klzisku pred vysvietenou radnicou, poobdivujte nablýskaný interiér obchodného domu Lafayette. Tento rok z jeho kupoly visí obrovský strom, obkolesený balónmi v tvare sladkostí. Každú chvíľu sa rozoznejú vianočné motívy, stromček sa roztočí a ,,koláčiky“ veselo tancujú okolo neho...   

Žiaľ, najslávnejšie trhy na Elyzejských poliach sa nekonajú, nie kvôli teroristickej hrozbe, ale vraj preto, že starosta nebol posledné roky spokojný s kvalitou ponúkaných produktov a rozhodol sa akciu dočasne zrušiť. Mimochodom, najmä Paríž zaznamenal po útoku v Batacclane nevídaný pokles turistov, a preto teraz pre bezpečnosť robia všetko, čo sa dá. Cítila som sa ako za druhej svetovej, na stanici stáli vojaci doslova pri každom stĺpe a samopal zvierali v pohotovostnej polohe, pripravení páliť. Bála som sa čo len siahnuť po vreckovku, aby si nemysleli, že vytiahnem pištoľ. (Ja si musím dávať obzvlášť veľký pozor, pravdepodobne mám podozrivý ksicht, lebo kedysi dávno ma pri vystúpení z vlaku odchytili na osobnú a kabelkovú prehliadku v Londýne a o týždeň nato si ma z davu vybrali v Paríži).  Skenovali pohľadom všetkých okoloidúcich a malým prístrojom len tak za pochodu aj kufre. Videla som policajtov peších, v autách, na koňoch i na kolieskových korčuliach. Človek sa cíti zastrašene i bezpečne zároveň.

Obed o šiestich chodoch

K Vianociam som sa rozhodla splniť si svoj obžerský sen a najesť sa v reštaurácii s michelinskou hviezdou. Vybrať si ju nie je problém, na internete je zoznam, kde si možno rovno objednať stôl, závisí len od vás, či si dáte menu za 30 alebo 300 eur.

Podnik Au Bon Accueil sa nachádza v zastrčenej uličke, nad ktorou sa efektne vypína Eiffelovka. Chúďa, v sivom počasí, chránená otrasným dočasným múrom, obkolesená unimobunkami robotníkov, čo na ňom pracujú a množstvom vojakov v kaki uniformách pôsobila ako ranený zver, ktorý melie z posledného...

,,Moja“ reštaurácia vyzerala nenápadne, keby som len tak šla okolo, určite by som si ju nevybrala. Ale obsluha bola milá, sotva mi odniesli kabát a prisunuli stoličku, už aj som mala na stole pohár vína a jedálny lístok. Keď už, tak už, povedala som si a rozhodla sa pre Degustačné menu za 55 eur.        

Ako prvý chod mi priniesli zmes na kúsky pokrájaných marinovaných mušlí, kačice a dákych  červených a zelených lístočkov, to celé uložené v dlhej lastúre, tzv. ,,britve“ (nepodarilo sa mi zistiť presnejší názov, ak ho viete, poraďte). Čašníkova angličtina a moja francúzština neboli dokonalé, takže popis berte ako orientačný, za recepty neručím.

Keď som dojedla, pripadala som si ako Julia Roberts vo filme Pretty woman, keď nevedela, čo s príbormi... Nie že by som neovládala pravidlá stolovania, no mala som len po dva nože a vidličky - a napríklad v Taliansku sa to rieši tak, že si ich, hoci špinavé, ponechávate na ďalší chod. Napokon som ich predsa len po slovensky zložila do taniera a bolo to správne, ďalšie jedlá nosili aj s príbormi.     

Ako druhá predo mnou na stole pristála chobotnica na zemiakovej kaši s citrónovou majonézou. Tohto mäkkýša som už jedla a nejako mimoriadne ma nenadchol, no tu bolo mäsko záhadným spôsobom upravené tak najemno, že sa rozplývalo na jazyku, mňam! (Píšuc si potajomky poznámky po každom chode, spomenula som si ako bol na výzvedách Louis de Funès v komédii Krídelko alebo stehienko).

Tretia bola vynikajúca ryba so sépiou so strúčikmi v zelenej omáčke s listami kapucínky.  

Pri štvrtom chode začalo ísť do tuhého, no bola som odhodlaná vydržať do konca. Hovädzie na sardelovej paste malo sýtočervenú farbu, ale nebolo krvavé a zdobili ho hríby s kúskami cvikly. Kompozíciu predo mnou čašník ešte polial mäsovou omáčkou, takže vyzerala, akoby plávala v krvi. Opäť bolo všetko jemnulinké a vynikajúce, no už som fučala ako parná lokomotíva. Myslím, že mám enormne malý žalúdok, (hoci moja mama, čo ma v detstve odtŕhala od plechu koláčov, aby sa ušlo aj ostatným, by asi nesúhlasila).

Ako piatu mi priniesli mištičku s jogurtovou zmrzlinou, priesvitným želé a dvomi maličkými penovými guľôčkami, ktorú čašník zalial citrónovou ,,polievkou“ (tak to nazval). Výsledok bol čudný, ale výborný. Závidím kravám štyri žalúdky!!!

No a posledné bolo gaštanové pyré so zmrzlinou a figami, ochutené bielou hľuzovkou. Chute sa prelínali medzi sebou, chvíľami to bolo lepšie a chvíľami som mala pocit, že hľuzovka prebíja všetko ostatné, ale nebolo to zlé.

Dobojované! Koniec tortúry! Splnila som si sen, ale nabudúce ostanem pri jednom chode!

Horčica zo šampanského

Keď som sa potom metrom presúvala na výstavu šiat Christiana Diora, zľakla som sa, že mám zo šesťchodového obeda halucinácie. Jednému cestujúcemu na pleci sedela biela krysa s červenou čiapočkou!

No nebola to halucinácia. Nezistila som, či šlo o pouličného umelca alebo len o netradičného domáceho miláčika, ale zvieratko bolo zjavne zvyknuté na tlačenicu v MHD. Zbehlo pánovi po rukáve rovno do dlane a upelešilo sa tam. Ležiac na chrbte doširoka roztiahlo všetky štyri nôžky ako ľahká deva, čakajúca na zákazníka a so slastne prižmúrenými očkami sa nechalo škrabkať na brušku, priam sa mi zdalo, že sa usmieva...      

Po výstave som sa zastavila v mojom obľúbenom obchode Maille (Place de la Madeleine), kde predávajú najmä horčicu, ocot a olej. Ale akú horčicu! Okrem klasickej napríklad gaštanovo-medovú, perníkovú, mrkvovú, bazalkovú, mangovú s thajskými koreninami, marhuľovú s karí korením, vínovú s likérom z čiernych ríbezlí.... Za tie roky som ochutnala takmer všetky, najviac mi chutila kokosová (zmiešanú s jogurtom ju používam ako zálievku na šalát) a nechutila s červeným ovocím, kde sa bilo slané so sladkým. Teraz som okúsila novinky a dostala ma horčica z výliskov hrozna na šampanské s vianočnými koreninami - voňavá a taká silná, že mi skoro vyrazilo dych. Hneď som si nechala načapovať za pohárik a môžem doma experimentovať.       

Polievka u Amélie

Keby ste mali to šťastie ocitnúť sa v predvianočnom Paríži, na záver vyšliapte k chrámu Sacre Coeur. Večerný Montmartre so svetielkami zahalenými do mrazivého oparu je romantický ako nikdy. A ak vám bude chladno, vyskúšajte božské francúzske polievky, servírované v bochníku chleba – napríklad v podniku Café des 2 Moulins, kde pracovala Amélia zo známeho filmu...    

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

O slobodu sa dá aj prísť

Ani ústava nemusí vydržať všetko.

PLUS

Hmly, nočné jazdy, hazardéri so smrťou. Aké je byť na čele vlaku

Obyčajný cestujúci takúto jazdu nezažije.

DOMOV

Exminister Kaliňák: Ja som si svoje urobil

Kaliňák hovorí, že už je na politickom dôchodku.


Už ste čítali?