Karneval v talianskej Ivrey 1/2

Autor: Tatiana Balajková | 8.1.2018 o 6:06 | Karma článku: 4,84 | Prečítané:  421x

Aby som nedostala pomaranč medzi oči, musela som si povinne nasadiť červenú čiapku, v ktorej som vyzerala ako rodná sestra Kremienka a Chocholúšika

-----------

Kde-bolo tam bolo, žil okolo roku 1200 v talianskej Ivrey markíz, ktorý tyranizoval mesto. Ľudia ho nenávideli. Museli pre neho pracovať, odovzdávať mu toľko dávok a daní, že sami hladovali a ešte zaviedol aj právo prvej noci a prznil svoje čerstvo vydaté poddané.    

Až k nemu do zámku raz povinne podľa zákona prišla Violetta, krásna mlynárova dcéra. A odvážna. Dievčina odmietla splniť pánovu požiadavku, namiesto toho ho opila a odsekla mu hlavu. Tým odštartovala ľudové povstanie proti boháčom, ktoré sa skončilo zničením markízovho sídla. Už nikdy viac ho nepostavili a mesto ostalo slobodné.

Pomarančom po šiške:

No jedna spomienka na minulosť predsa len ostala. Páni zvykli raz do roka urobiť ,,veľkodušné gesto“ a darovať chudobným košík fazule. Väčšina strukoviny hrdo vyhodila z okna, aj keď im potom škvŕkalo v žalúdku. A toto rebelské gesto opakovali i na karnevaloch, ako výsmech šľachte. Len tak zo srandy sa začali ohadzovať fazuľou. Postupne prešli na konfety, vlčie bôby, kvety, a napokon na pomaranče. S tými vlastne začali v polovici devätnásteho storočia dievčatá, hádzali ich z balkónov po mládencoch v karnevalovom sprievode, ktorí sa im páčili. Oranžový plod bol v tom čase exotickým ovocím z Azúrového pobrežia a dostať ním po šiške od dákej krásky bolo vcelku vyznamenanie. 

Po čase začali muži zo žartu metať pomaranče nazad, až sa hra zmenila na súboj. V roku 1854 bolo vrhanie citrusov oficiálne zakázané, no nikto to nerešpektoval, ba naopak, došlo k skutočnému boju medzi balkónmi a ulicou.

Ivrejčania zjavne radi hádžu, svoj sviatok si nedali vziať. Po druhej svetovej vojne tu vzniklo prvé družstvo vrhačov pomarančov a boli zadeklarované pravidlá boja, dodržiavané dodnes. Deväť,,pozemných” tímov, zastupujúcich bezbranný ľud, zápolí s armádou feudálnych panovníkov, reprezentovanou vrhačmi na vozoch, chránenými maskami a koženým výstrojom, ktorý má pripomínať stredoveké brnenie. Vozov je okolo päťdesiatky, celkovo sa aktívne zúčastňuje 5000 ľudí. Prihlásiť sa môže každý. Konajú sa dokonca aj súboje pre malé deti.

Súťaž o najdlhší hod:

Karneval v Ivrey však nie je len pomarančová bitka. Trvá skoro dva mesiace. Začína sa v januári, keď je predstavený Generál, ktorý preberá moc v meste a povedie celú akciu. Následne sa spolu s ďalšími historickými postavami vyberie do Kaplnky troch kráľov oferovať sviece.

Dve nedele pred hlavným programom sa podľa presného scenára konajú ďalšie ceremónie, sprievody denné, nočné a detské, predstavenie mlynárky Violetty a jej suity z balkónu radnice, turnaj Pich e Pala o najdlhší hod pomarančom, charitatívne varenie a rozdávanie fazuľovej polievky (tzv. fagiolata), výstavy, koncerty, prehliadka vozov, ohňostroj nad riekou Dorou... Je toho veľmi veľa, pomarančová bitka sa odohráva len v posledné tri dni, v nedeľu, pondelok a Tučný utorok, posledný deň fašiangov. 

Čiapka - znak slobody

Keď som vystúpila z vlaku v Ivrey, privítala ma nádherne modrá obloha. V diaľke sa takmer výhražne črtali hory, pod mostom hlboký kaňon, plný kajakárov. Dala som si zahrievacie kapučíno a typický koláčik El Portugal – v tvare pomaranča, samozrejme, plnený krémom, a vyrazila do centra.      

Hneď pri stanici už čakali predavači červených pokrývok hlavy. Strašne dôležitých! Tzv. Berretto Frigio, frýgická čiapka, symbolizuje slobodu, revolúciu a republiku. Bola jedným zo znakov perzského boha svetla a slnka, Mitru. V antickom Ríme ju pán dával oslobodeným otrokom a pravdepodobne vtedy sa stala znamením slobody.

V Ivrey ju treba povinne mať na hlave z dvoch dôvodov: predovšetkým preto, že vás ochráni, aby ste nedostali pomarančom do gebule a aj ako znak, že sa aktívne zúčastňujete karnevalu. 

Vyzerá ako podkolienka, v ktorej Mikuláš nosí sladkosti. Nasadíte si ju tak, že vám dlhá časť blembá okolo ucha, trochu ju zakrútite a pripnete striebornou brošňou so symbolmi Pich e Pala - zviazané stuhou sú v nej krompáč a lopatka na kopanie ,,Moreny“ (vysvetlenie neskôr), meč s napichnutým pomarančom a čiapka.    

Nič sa nedalo robiť, zakúpila som berretto i sponu. Odchytení boli i ostatní turisti, ale však sranda musí byť, aj keby na špagety nebolo. Keď som si ,,podkolienku“ nainštalovala na hlavu, vyzerala som ako rodná sestra Kremienka a Chocholúšika.

Rozpútajte peklo!

Ulice a domy boli vyzdobené farbami a heslami svojich družstiev. Hneď mi bolo jasné, ako asi bude vyzerať boj. Tu viseli lebky s nápisom ,,Smrť“, tam zástavy ,,Rozpútajte peklo!“ A hádajte, akú sochu majú pri nábreží? Ruku s pomarančom, čo iné.     

Prípravy na nedeľu boli v plnom prúde, obchody ponúkali okrem náramkov, náušníc a príveskov s oranžovým ovocím aj kompletné oblečenie jednotlivých tímov. A na boj vyzývalo aj nariadenie Generála, povylepované na múroch.

Obedovala som v reštaurácii, ktorej podlaha bola prikrytá papierom, pod ním sa nachádzali praskavé bubliny – keď niekto prišiel či odišiel, pukotalo to ako kvapky dažďa. Určite je ľahšie vyhodiť kartón, než umývať dlážku, zababranú ovocnou dužinou. Ako dezert som si dala typické karnevalové bugie, ,,klamstvá“ – vysmážané kúsky z krehkého cesta, namáčané do čokolády.

Po podnikoch a stánkoch s občerstvením chodili robiť náladu hudobníci, všade niečo zahrali a ako odmenu dostali napiť. Podvečer sa presunuli do svojej zóny, družstvá si vonku pripravili stoly, a potom spolu zasadli k ,,poslednej“ k večeri. Vo vzduchu bolo cítiť ticho pred búrkou...

Ako na stretnutí zvláštnej sekty:

V nedeľu Ivrea očakávala dvadsaťtisíc návštevníkov, väčšina prichádzala vlakmi z Torína. V noci nasnežilo, pocukrované hory dokresľovali slávnostnú atmosféru.  

Za vstup do mesta sa platilo osem eur a za bránou opäť čakali predavači čiapok – a tentokrát si ich kúpili naozaj všetci.

Polka ,,podkolienky“ mi bimbala pri uchu, chvíľami som si pripadala ako Pippi Dlhá Pančucha. Viete si predstaviť, že úplne všetci ľudia na ulici majú rovnaké pokrývky hlavy? Cítila som sa ako na stretnutí zvláštnej sekty. Ivrea bola plná trpajzlíkov s červenými čiapkami. Masky som nevidela, toto nie sú Benátky.     

Doobeda sa na Starom moste konal obrad Preda in Dora, Korisť do Dory. Starosta v dlhom zamatovom talári pripomenul stredovekú vzburu, keď symbolicky vhodil do rieky kameň z nenávideného paláca a vyzval občanov, aby sa vždy vzopreli tyranii. Potom obišiel mesto so svojím sprievodom. Tvoril ho Generál v napoleonskej uniforme, za ním šli na koňoch jeho dôstojníci a v červeno-modrých uniformách vivandiere, dievčatá, ktoré sa v kasárňach starali o jedlo a pitie. Súdny úradník v bielej lokňovej parochni a trojrohom klobúku, zastupujúci notárov, pod pazuchou niesol Protokol - knihu, kde sa podľa tradície od roku 1808 detailne zapisujú všetky ceremoniály. Nasledovali píšťalkári a bubeníci, vlajkonosiči, zbrojnoši, rytieri, dvorné dámy, hosťujúci francúzski mušketieri, vysielajúci na všetky strany vzdušné bozky, folklórne súbory, vojaci a maličkí Abbà - to sú deti v stredovekom oblečení, ktoré nesú šabľu s napichnutým pomarančom, reprezentujúcim odťatú hlavu tyrana.   

(dokončenie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?