Pomarančová bitka v Ivrey 2/2

Autor: Tatiana Balajková | 15.1.2018 o 6:20 | Karma článku: 3,55 | Prečítané:  419x

Keď sa na námestie vrútil prvý koč, pozemný tím zaútočil, pomaranče tupo buchotali, bum. bum, bum. Ani protivníci nezaháľali, metali ovocie na všetky strany. Vzduch začal prenikavo voňať citrusmi

(dokončenie)

Bitka sa začínala o druhej, no už o jednej sa vybrané námestia, lemované debničkami so žiarivým ovocím, začínali plniť. I ja som si našla dobrú pozíciu za kovovou sieťou, chrániacou divákov. Pravdupovediac, mala som o nej isté pochybnosti, lebo ak do nej vletí dáky plod, človek ho dostane do ksichtu tiež, aj keď so sieťou, nie?

Družstvá sa zatiaľ rozcvičovali. Všetci boli v rovnakých úboroch, predo mnou sa chystali do boja na jednej strane zeleno-žltí Škorpióni, na druhej bielo-čierno-oranžoví, nazývaní Šachy. Muži, ženy, dorast. Mali na sebe bundy a nohavice, na krku šatku, krížom cez telo dvojfarebné torby. Mnohí si outfit doladili podľa vlastného vkusu pásikavými podkolienkami či zafarbenými vlasmi, jeden mládenec mal na hlave dokonca vyholeného a namaľovaného škorpióna.

Keď sa ručička priblížila k druhej, bojovníci si začali naberať do tašiek ,,muníciu“. Chlapík kúsok odo mňa si rozopol zips na vetrovke a nastrkal pod ňu pár kíl. Potom ledva chodil, vyzeral, akoby čakal pätorčatá.  

Spustila sa mela

Vtom sme začuli klepot kopýt a na námestie sa vrútil prvý voz. Nádherne pomaľovaný, ťahaný dvoma pármi koní. Na ňom stálo dvanásť hrôzostrašne pôsobiacich arancerov. Pod tričkami mali vypchávky a chrániče ako hráči amerického futbalu, boli veľkí, hranatí sťa skrine, na hlavách kožené kukly, tvár zakrytú mriežkou, hornú časť aj plastom – najlepší zásah je vraj taký, keď sa nepriateľovi dostane šťava do očí.

Spustila sa mela. Pozemný tím zaútočil, pomaranče tupo buchotali, bum, bum, bum, pršali ako dážď. Ani protivníci nezaháľali. Všetko sa dialo veľmi rýchlo, voz som vnímala sťa jeden zovretý organizmus, ktorý metá ovocie ako stroj, lietalo to, akoby mali desať rúk. Možno je to dobré na odreagovanie a vybitie stresu. Vzduch začal prenikavo voňať citrusmi. Kone museli byť pod sedatívami, že sa z toho nezbláznili! Koč bol bombardovaný Škorpiónmi i Šachmi, plody lietali všade okolo nich. Občas sa nečakane odrazili a zmenili smer, treskli i do siete – no našťastie ich zadržala, iba Japončíci tesne pri nej sa potešili, že ich ostriekalo.    

Voz urobil koliečko okolo námestia, štyrikrát na chvíľu zastavil, aby bol priestor i na osobné súboje. Celé sa to nesie v športovom duchu, aranceri dodržiavajú nepísané pravidlá fair play. Individuálny duel je tým ostrejší, čím lepšie sa súperi poznajú, hádzať čo najtvrdšie znamená prejaviť si vzájomne rešpekt. Na záver si na znak priateľstva podajú ruky.

Prví ,,kukláči“ ešte neopustili priestor, a už dorazil druhý koč. Šli jeden za druhým, žiadne ulievanie, oranžové gule sa mihali vzduchom a zem bola pokrytá dužinou...  Bitku sleduje špeciálna komisia, ktorá po skončení udelí cenu družstvu, bojujúcemu najodvážnejšie a najtechnickejšie (nepýtajte sa ma, čo tým myslia). Vozy takýmto spôsobom prejdú všetky námestia, môže to vraj trvať aj štyri hodiny, tvrdili mi domáci.     

Medzitým sa začal aj historický sprievod a keďže som ho chcela vidieť, začala som sa pomaly presúvať z chránenej zóny. Mimo nej, v uličkách, neohradených sieťou, to bolo životu nebezpečné. Nie že by po nás hádzali, mali sme predsa trpasličie čiapočky - lenže pár dlhších hodov potrafilo i tam. Keď na nás niečo letelo, všetci skríkli a skrčili sa, zakrývajúc si hlavu. Našťastie som dostala len jedným do ruky. Každý rok bývajú desiatky zranených a ošetrených, a to nerátam nejaký ten monokel pod okom.    

Pôvabná Violetta prišla na zlatom koči

Sprievod šiel popri rieke, potom do centra – keď prišiel na niektoré z námestí, boje boli prerušené. Na čele sa hrdo niesol Generál, zdraviac dav decentným gestom ako anglická kráľovná. Nasledovali dôstojníci na nádherných paripách, zvieratá boli vyčesané, vyzdobené mašličkami i hrkálkami a jedna kobyla mala hustú, lesklú hrivu až po zem. (Pravdupovediac, možno to nebola kobyla, ale kôň, no keď mala také krásne ,,vlasy“, nedokážem o nej hovoriť v mužskom rode). Ivrea je totiž známa aj Konským trhom, ktorý sa tu konáva už niekoľko storočí, a tak ukázali to najlepšie, čo dochovali.

Potom šli opäť všetky historické postavy, maličkí Abbá a konečne aj hlavná hrdinka, Pôvabná mlynárka (taký je jej oficiálny titul), vítaná búrlivým potleskom a výkrikmi ,,Evviva!“ (Nech žije!) Každý rok ju predstavuje iná žena, vždy vydatá ako Violetta. Na sebe mala biele šaty ako symbol vernosti a čistoty, cez plecia prehodený hermelínový plášť. Hruď opásanú zelenou šerpou s červenou kokardou a na hlave dlhú ,,podkolienku“ ako my všetci.  

Sedela na pozlátenom koči, mávala Ivrejčanom a spolu s pomocníkmi – družičkami a pážatami – rozhadzovala cukríky a mimózu. Sprevádzala ju čestná družina.

Sprievod prešiel mestom a keď dorazil na hlavné námestie Piazza di Città, bitka sa mohla skončiť... no neskôr som zistila, že na niektorých miestach sa stále bojovalo.

Ako keď rytier vyzve na súboj

Vozy, vychádzajúce z bojového poľa, pár desiatok metrov od neho otvorili ,,dolné dvierka” a len tak uprostred uličky vyklopili zvyšné ovocie. Zem bola husto pokrytá oranžovými plodmi, šmýkalo sa to, akoby som sa brodila v mokrom snehu. Ešte že som si vzala staré čižmy na odpis. Všetci sa v tom rochnili a robili si selfíčka. Vzduch nádherne rozvoniaval citrusovou sviežosťou.

Každý rok sa v novinách rozpúta polemika o mrhaní potravinami, veď na boje padne šesťsto ton ,,munície”. Nejde však o chutné, jedlé pomaranče, ale o špeciálne z Kalábrie. Navyše podvečer ich upratovacie služby pozbierajú, nahádžu do pripravených kadí a nechajú zrieť, kompost neskôr použijú ako hnojivo.   

V uličkách ešte došlo k niekoľkým osobným duelom. Jeden z armády bol vyprovokovaný  nepriateľom zo zeme, začali ľúty boj na život a na smrť zblízka, muž proti mužovi, na férovku, žiadna masovka. Ako keď rytier vyzve na súboj. Kukláč strieľal rýchlo ako guľomet, presne ako robot, vyzeralo to, že súpera ubije oranžovými loptičkami k smrti! My, diváci, sme nevedeli kam skôr pozerať, aby sme niečo neschytali medzi oči, nečakane sme sa ocitli v epicentre, lebo pomaranče sa v tom úzkom priestore odrážali a menili dráhu, lietali nepredvídateľným smerom, a poriadne ďaleko. Na záver si rivali podali ruky, ten dole bol evidentne s bitkou spokojný, odchádzal omlátený, ale s úsmevom. Horný si zložil kuklu a posťažoval sa, že je stará, takže sa poriadne napil šťavy...

Na hlavnom námestí akoby rozložili mäkučký koberec, brodila som sa v rozšliapanej kaši. Unavení aranceri posedávali na prázdnych debničkách, utierali si tváre od džúsu a kúskov ovocia a znova prežívali, ako dostali do hlavy a ako trafili kukláča presne do mriežky, až sa pomaranč rozprskol. Pomaranče plávali dokonca aj v rieke...

Pálenie ,,Moreny“

Karneval sa končí v utorok pred Popolcovou stredou symbolickým pálením drevených tyčí, omotaných vresom a borievkou. Je ich päť a o ich umiestnení rozhoduje v pondelok v každom obvode pár, zosobášený ako posledný v minulom roku. Počas ceremoniálu Zakopávania (Zappata) manželka lopatkou a manžel krompáčom začnú kopať tam, kde budú koly zasadené.

V utorok potom sprievod obíde námestia, na každom čaká Abbá s pochodňou, ktorý stĺp zapáli. Ak sa oheň okamžite rozšíri až hore k vlajke, považuje sa to za dobré znamenie, plamene sú symbolom vitality a plodnosti.

Finále sa odohráva na námestí Piazza di Città. Keď tyč vzplanie, Pôvabná mlynárka sa postaví a so vzpaženou rukou s mečom čaká, kým oheň zhltne trikolóru na vrchole. Potom rozdá ľuďom všetky červené karafiáty z kytice, ktorá zdobila jej zlatý koč...

Generál i ostatní zosadnú z koní a sprievod sa poslednýkrát prejde centrom. Je to zvláštna procesia, dav mlčí, muzikanti hrajú smútočné melódie. Až dorazia na námestie Ottinetti, na znak vďaky spustia ešte raz Pochod generála a karneval sa definitívne končí tradičným pozdravom v miestnom dialekte:,, Arvëdse a giobia 'n bot”, čo znamená ,,Uvidíme sa vo štvrtok o jednej”. O rok.         

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?