Atény trochu inak – mimo sezóny

Autor: Tatiana Balajková | 5.3.2018 o 6:00 | Karma článku: 3,83 | Prečítané:  991x

Mesto ma prekvapilo príjemnou atmosférou, cítila som sa bezpečne cez deň i v noci. Nikto ma neosahával, neharašil, neotravoval, milí boli ľudia na ulici i v reštauráciách. Ba ani nepopiskovali na blondínu, ako inde na juhu...

-----------

V Aténach som bola kedysi pred tisíc rokmi. S autobusovým zájazdom. Poznáte to, vypustili nás, ukázali: ,,Vpravo je Akropola, vľavo centrum,“ a odvtedy som ktovie prečo mala pocit, že hlavné mesto Grécka poznám.

Samozrejme, figu borovú.

Keď sa mi teraz naskytla príležitosť navštíviť ho, popýtala som o rady kolegu Dimitrisa, ktorý z neho pochádza. Vysvetlil mi všetko tak dokonale, že som potom vôbec nepotrebovala mapu, presne som vedela, kde kam odbočiť a cítila som sa ako doma. Atény sú totiž príjemne obsiahnuteľné pešibusom

Ako na hodine dejepisu:

V lete, keď teplota vystúpi na 40 stupňov, túžite akurát tak zaliezť do najbližšej klimatizovanej cukrárne a dať si zmrzlinu, no v zime máte čas i chuť túlať sa neznámymi kútmi a objavovať nepoznané.

A tak som z hlavnej obchodnej ulice odbočila do postranných uličiek a s prekvapením zistila, že sa špecializujú na predaj vecí pre domácich kutilov, umelcov či krajčírky. Mali všetko na ručné práce – kamienky, nášivky, gombíky, ,,polotovary“ na bytové ozdôbky i nádherné látky. Nikdy by ma nenapadlo, že si z Grécka prinesiem jednu na kostým...

Od námestia Plaka sa na všetky strany rozbiehajú uličky ,,blšieho trhu“, v skutočnosti s obchodíkmi s lokálnymi produktmi ako olivový olej, kozmetika, alkohol, sladkosti, kožené výrobky, zlaté a strieborné šperky. Páčili sa mi šaty v štýle antickej bohyne i okrové džbány, presne také, aké ilustrovali moju knihu dejepisu v štvrtej triede, presne také, aké tu vyrábali už v piatom storočí pred našim letopočtom, spoznávala som na nich Poseidona, Dia, Ikara i Medúzu...  

Predavači nie sú takí chladní ako vo zvyšku Európy, ani takí dotieraví ako v Turecku, ale niečo medzi tým. Takmer vždy sa predstavili, podali mi ruku a povypytovali sa na Slovensko. Mnohí ho navštívili, poznali i malé mestá, majú u nás priateľov (potešilo ma, keď jeden pán vyhlásil, že Slováci sú ako Gréci – srdeční, priateľskí a otvorení). Potom mi podali výklad o svojom tovare. Myslím, že je to pre nich jednoducho životný štýl, keď už musia tráviť celý deň v práci a navštívi ich päť a pol človeka, zoznámia sa, prehodia pár slov – ale nikdy neprekročili tú hranicu, za ktorou by to už bolo otravné. Len musíte rátať s tým, že nevojdete a za minútu nepreskenujete celý obchod, musíte sa zdržať na povinný pokec. Bude v tom aj isté oblbovanie, no na to som už dávno imúnna.  

Zľava? 90 percent za tri minúty

Pred jedným obchodom som zazrela na figuríne nádhernú kožušinovú vestu, po akej túžim, ale ktorú si nekúpim, lebo vnútri by mi v nej bolo teplo a vonku zima, a napokon by iba trčala v skrini.

Neplánovala som ani len vstúpiť dnu, no ani som sa nenazdala, majiteľ ma v cuku-letu odchytil a už aj som sa v nej zvŕtala pred zrkadlom. Bola z líšky, pozošívaná z malých farebných kúskov - žltých, ružových, fialových a oranžových, proste krása.

Pán mal, samozrejme, nacvičené finty. Nepustiac ma k slovu vysvetlil, že model okopírovali od značky Versace a pôvodne stál 1400 eur, ale teraz sú sezónne zľavy, takže stojí len 900, no keďže je to posledný kus, dá mi ho za 190 a ak zaplatím v hotovosti, môžem ho mať za 150. V priebehu troch minút spustil z ceny takmer 90 percent (bratia Češi by povedali: ,,No nekup to za tu cenu!“), akurát mal smolu, že mi i naďalej bolo jasné, že vonku by mi v tom bola zima a vnútri teplo, a tak sme kšeft storočia neuzavreli.    

Obdivovala som i zlaté šperky, no pri mojom dobrom vkuse mám talent siahnuť na výnimočné kusy, takže som si najprv skúsila náušnice za 7,5 tisíca (posiate diamantmi, nie sklíčkami, ako som sa mylne domnievala), potom zafírový prsteň za dve tisícky, až som si napokon kúpila obyčajný strieborný prstienok so špirálou – symbolom večnosti – za dvacku.

Predstavte si, že som tu objavila i obchodík Hans & Gretel, rozvoniavajúci doďaleka – ponúkali v ňom i náš trdelník (a vedeli, skadiaľ pochádza). Cítila som sa povinná podporiť ich   a zakúpiť aspoň kus.  

Gréci a sladké:

Najedla som sa v štvrti Monastiraki, kde sa nachádza množstvo malých, neturistických reštaurácií. Za pohár vína a skvelé kura so zemiakmi som zaplatila šesť eur, zato potom neskôr som v cukrárni za ľadové kapučíno a minikoláč nechala deväť... Gréci majú ku sladkému vzťah asi ako my, ani káva nie je pre nich len životabudič ako pre Talianov, nehodia ju rýchlo do seba, chcú si posedieť, počítať noviny alebo porozprávať sa. Cukrárne sú preto pekné, honosné podniky, tiež ako u nás. Výber sladkostí  bol sympatický, ochutnala som presladenú baklavu, z ktorej mi štedro odvalili takmer pol kila i ľahučké krémové zákusky, pripomínajúce mi rodnú hrudu.     

Potúlala som sa po svetoznámych antických pamiatkach, ktoré sú roztrúsené všade po okolí, kdekoľvek sa pozriete: Rímska agora (tržnica), Hadrianova knižnica, chrámy bohov Dia a Hefaista. Bola som o to nadšenejšia, že som sa, presýtená, posledné roky antike trochu vyhýbala. Akropolu práve renovujú, no výhľady z nej sú fantastické... Na radu kolegu som zašla i do priľahlého múzea, kde sa dozviete, ako sa tieto pamiatky čistia a na streche ktorého sa nachádza skvelá reštaurácia, ponúkajúca regionálne špeciality.  

Víno s výhľadom

Akropola sa pnie na skale vysoko nad mestom, akoby naň dozerala. Dole pod bralami, nad uličkami Plaky, sa nachádza jedna z najpôvabnejších častí Atén – Anafiotika. Jej prví obyvatelia pochádzali z ostrova Anafi. Pozval ich sem kráľ, ktorý si chcel postaviť nový palác a bol presvedčený, že sú najlepšími remeselníkmi v krajine. Ostrovania si na úpätí vybudovali domy, aké sa robili u nich – žiarivo biele s modrými dverami. Štvrť sa postupne menila, no i dnes si zachováva bohémsky ráz.              

Šliapala som do kopca, obdivujúc maľby na múroch a kaskády kvetov, sypúce sa zhora. Už tu dávno nesídlia remeselníci, ale reštaurácie. Sedí sa na terasách, v útulných zákutiach, no i na schodoch. A takmer všetky domy majú stoly i na streche – viete si predstaviť ten výhľad?  Najmä večer, keď nasvietená Akropola žiari doďaleka a keď si uvedomíte, že tam stojí nemenná už tisícky rokov... Však vám za ten pohľad aj zaúčtujú vysokohorskú prirážku, preto pozor, prv, ako si sadnete, najskôr si pozrite ceny. ,,Ukecávači“ dole na ulici sú totiž veľmi presvedčiví. Ale aspoň na pohár vína to snáď vyjde každému.      

Kostol pre jedného:

Zašla som i do Pirea, kúpiť si výlet na tri ostrovy, ktorý som tiež kedysi absolvovala. Samotný prístav nič moc, až na miniatúrny kostolík, ktorý som objavila. V Aténach majú množstvo malých, nenápadných svätostánkov, nachádzajúcich sa na miestach, kde by ste ich nečakali – len tak medzi dvoma obchodmi, uprostred pešej zóny i rovno vedľa katedrály. Ale tento vyzeral neskutočne, najprv som si myslela, že v ňom iba predávajú suveníry. Stál na chodníku pri ceste, široký asi dva metre, dlhý tri a vysoký dva, vnútri nádherne pomaľovaný, rozkošný. Ako pre jedného človeka...            

Výlet loďou v tomto období nebol najmúdrejší nápad, na Hydre nám liali doslova špagáty, voda tiekla i z kopcov, o chvíľu som mala také premočené nohy, že som šla len z jedného teplého obchodíka do druhého.

Na Porose sa situácia zlepšila a Aiginu sme si konečne užili. Domáci práve dooberali pistácie, rozložili si stánky hneď pri prístave a ponúkali ich čerstvé, zavarené i v mede, vo forme masla i nátierky - tá bola taká strašne dobrá, že som si ju radšej nekúpila, lebo by som ju skŕmila ešte pred návratom.

Cestou nazad nám na lodi predviedli pár gréckych tancov z rôznych oblastí. Pri jednom mal muž krátku bielu sukničku a biele pančušky, (cez ktoré mu presvitali čierne slipy) a vykrúcal stehnom ako u nás ženy...         

Vojaci v sukniach

V posledný deň som si pozrela výmenu stráží pred Prezidentským palácom na námestí Syntagma. Pripochodovala rota ,,vojakov“ v sukniach, so širokánskymi rukávmi a brmbolcami na topánkach. Dvaja čerství sa vymenili s dvomi, čo práve odslúžili a po hymne čata zase odkráčala niekam ku kasárňam, či kde to majú hniezdo. Sledovalo ich množstvo fotkychtivých turistov, lebo, ako to povedať a neuraziť Grékov, idú zvláštnym krokom: vysoko zdvíhajú ruky i nohy, naťahujú ich, dopínajú špičky... vyzerajú ako také bociany.

Stráže, ktoré ostali pred palácom, chvíľu postávali pred svojimi búdkami, potom sa týmito podivnými, roboticko-tanečnými pohybmi presunuli k sebe, od seba, trochu pocvičili i spoločne ako tandem, a napokon sa zase vrátili k búdkami. Až vtedy som si všimla, že opodiaľ stojí ešte jedna – a v nej ,,dozorca“. Stávalo sa totiž, že turisti zneužili nehybné postavenie chlapcov a zákaz pohnúť čo len malíčkom, nadvihovali im sukničky a fotili sa s nimi.

To už nejde. Keď vojaci skameneli v predpísanej pozícii, dozorca vyšiel von a nežne im pouhládzal záhyby na širokánskych sukniciach, jeden po druhom, i ozdobné šnúrky. Predstavte si chlapa v maskáčoch, ako sa veľkými ručiskami prehŕňa v tisíc a jedna záhyboch mužského ošatenia... celkom sme sa pobavili.                 

Uvedomila som si aj, že po škandále s gréckym dlhom mám kdesi v malom mozgu zafixované, že Grék = zlodej a podvodník, a spočiatku som bola v strehu – no nestretla som nikoho s nekalými úmyslami. Skôr naopak. Atény ma prekvapili príjemnou atmosférou, ktorá tu panuje. Je to asi jediné veľkomesto z bývalej ,,kapitalistickej“ Európy, kde som sa cítila bezpečne cez deň i v noci. Nikto ma neosahával, neharašil, neotravoval, milí boli ľudia v obchodoch, na ulici i v reštauráciách. Nepopiskovali na blondínu, ako je zvykom inde na juhu: ,,To vyšlo z módy už v osemdesiatych rokoch,“ lakonicky skonštatoval Dimitris. ,,Pochopili sme, že to nemá význam a ženám to lezie na nervy.“

Myslím, že do Atén sa rada vrátim...  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Vietnamské bistrá u nás nie sú vietnamské

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?