Sviatok karafiátu v provensalskom Falicone

Autor: Tatiana Balajková | 9.4.2018 o 6:40 | Karma článku: 3,99 | Prečítané:  312x

Po tom, ako sa moderátorka Danielle Gilbertová nešťastne vyjadrila, že kvety prinášajú smolu, predaj okamžite padol, odrazu ich nik nechcel a nepomohlo ani verejné dementi

-----

Ak ste navštívili Nice, iste ste si všimli, že je to mesto kvetov. Na trhu na Cours Saleya ponúkajú každé ráno prekrásne kytice podľa sezóny – konvalinky, fialky, ruže, buganvílie, pivonky, orchidey, tulipány... Preto ma celkom prekvapilo, že symbolom Azúrového pobrežia je v tejto konkurencii pomerne nenápadný.... karafiát.

Do Francúzska sa pravdepodobne dostal v neskorom stredoveku z Talianska. Jeho pestovanie sa rozšírilo v pätnástom storočí, keď sa stal obľúbenou ozdobou klopy saka alebo kabátika. Tunajšia mierna klíma mu sadla, zimy nie sú tuhé a letá vďaka morským vánkom príliš horúce. Ďalšou výhodou je pestrá škála jeho farieb a trvácnosť, vo váze vydrží až tri týždne.  A tak veľmi rýchlo dobyl Európu a vývoz rástol s rozširovaním vlakovej dopravy. V roku 1863 ho obchodníci boli schopní dodať do Paríža do 24 hodín, a to bol poriadny pokrok. Nice sa stalo hlavným mestom kvetov.      

Divadelná povera:

Začiatkom dvadsiateho storočia boli okolité vŕšky husto obsypané klinčekmi, žili z nich stovky producentov. Pôvodnú odrodu v šesťdesiatych rokoch nahradil hybrid s americkým karafiátom s hrubšou stonkou, ktorý je menej odolný voči škodcom, takže sa prešlo na pestovanie v skleníkoch. Mimochodom, rozmnožovanie rastliny a jej kríženie si žiadalo roky výskumu, peľ treba opatrne ručne extrahovať z tyčiniek a preniesť štetcom na piestik. Chce to veľa trpezlivosti a tak nečudo, že dnes ostal len jeden šľachtiteľ, ktorý ,,pári“ rôzne druhy a ,,vyrába“ tak nové tvary a farby...      

Karafiát bol číslom jedna na trhu ešte aj v sedemdesiatych rokoch, no jeho ,,kariéra“ takmer skončila po tom, ako sa o ňom moderátorka Danielle Gilbertová vo svojom televíznom programe nešťastne vyjadrila, že prináša smolu. Následky boli katastrofické, predaj hrebíčkov okamžite padol, odrazu ich nik nechcel a nepomohlo ani verejné dementi, ani špeciálny program, nakrútený v Nice.

Úbohá rastlina za svoju zlú povesť vďačí divadlu. V devätnástom storočí mali herci so svojou scénou iba krátkodobé kontrakty, neraz len týždenné. Riaditeľ čakal do poslednej chvíle, ako sa vyvrbí situácia, a potom poslal umelcom do šatne buď honosnú kyticu ruží, ktorá znamenala predĺženie zmluvy alebo, v prípade nezáujmu o pokračovanie spolupráce, karafiáty – a herec sa mohol začať baliť. Nuž ale Francúzi sú poverčivý národ, nedali si to vysvetliť a obľuba klincov krátkodobo prudko poklesla. Časom sa síce situácia zlepšila, no už dosiahli iba na druhú priečku - najpredávanejším kvetom krajiny ostala ruža. 

V Provensalsku sa stále pestujú. Zber prebieha od novembra do mája, veľké množstvo rezaných rastlín sa okamžite expeduje na sever Európy. A v apríli má karafiát i svoj vlastný sviatok v dedinke Falicon.  

Kvety aj klobásy:

Nice už v tomto období hýri farbami, i slniečko hreje tak, že možno chodiť v letných šatách. V sobotu som sa prešla mojím obľúbeným trhom na Cours Saleya, rozvoniavajúcim orgovánom a fréziami a zamierila na električku. Na konečnej nad mestom som prestúpila na mikrobus, ktorý si to zamieril hore. Serpentínami sme stúpali stále vyššie a vyššie, cesta sa kľukatila a ja som priam cítila, ako sa mi raňajky v žalúdku prevaľujú z jednej strany na druhú, akoby sa rozhodovali, či sa nevrátia, skade prišli. Ešte šťastie, že to bolo len päť kilometrov!      

Zhora sa nám otvorili úúúžasné výhľady na Nice, pobrežie i more, ťahajúce sa k horizontu. Okolité vŕšky žiarili čerstvou zeleňou, vrcholy niektorých boli obsypané domčekmi ako bielymi škatuľkami. Jedným z nich je Falicon.

Zastali sme tesne pod kopcom, presadli na kyvadlovú dopravu a pokračovali ešte vyššie a strmšie, až na záchytné parkovisko. Už jeho výzdoba dávala tušiť, že obyvatelia berú svoj sviatok vážne. Zábradlie bolo ovinuté girlandami živých kvetov, z lámp viseli pestrofarebné gule z klinčekov.

Na hlavnej triede, rovno pod mohutnými skalami, si rozložili stánky pouliční predavači. Prekvapilo ma, že nemali nič karafiátové, lebo Francúzi vedia zužitkovať všetko a premeniť to na pochúťku alebo aspoň kozmetiku. Keď organizujú sviatok pre akúkoľvek burinu, zvezú sa popri nej aj iné produkty, môžete si kúpiť kvety aj klobásy, i klasiku ako med, šatstvo, bižutériu, sklo... A tak to má byť.   

Osobné privítanie:

Dedinka si zachovala starobylý ráz, bolo to ako ocitnúť sa v minulosti. Kamenné domy svietili čistou omietkou, priečelia a brány mnohých krášlili kytice. Malé pouličné fontány a studne boli omotané hrebíčkami, ale aj ružami a orgovánom. Nad ulicami sa kľukatili šnúry, z ktorých viseli lampióny. A kvety nechýbali ani na fasáde barokového kostolíka. Rozkošné mestečenko.       

Keďže témou bola fiesta, slávnosť odštartovali pravé brazílske tanečnice. Len čo sa ozvalo dunenie bubnov, kde sa vzali, tu sa vzali, zrazu sa roztancovali na miniatúrnom námestí. Červená, modrá a oranžová, natriasali perím (a poprsím) a rozdávajúc stowattové úsmevy na všetky strany priniesli so sebou trochu juhoamerickej atmosféry.    

Okolo sa pomaly schádzali domáci, ženy v slušivých šatách, muži v (svadobných) oblekoch. Keď sexi Brazílčanky dotrsali, starostka oficiálne otvorila Sviatok karafiátu a po nej malo príhovor ešte pár miestnych činovníkov. Jeden z nich sa po dorečnení vybral rovno smerom ku mne a keďže iste pozná všetkých svojich ,,tridsaťpäť“ obyvateľov, bolo mu jasné, že som cudzinka -  a tak ma osobne privítal, podal mi ruku a zaželal bonjour.

Keď nastal čas obeda, väčšina sa vybrala k stánkom, z ktorých k nám občas zavanula božská vôňa, až mi žalúdok vykrúcalo. Piekli a smažili sa tu samé jednoduché, ale dobré veci – párky, klobásy, prasiatko, patrične okorenené provensálskym korením. Ako predjedlo som si dala fantastické čerstvé mixované nátierky na báze olivového oleja – s bazalkou, paradajkami, olivami a cesnakom. Predstavte si túto dobrôtku natretú na chrumkavú, ešte teplú bagetu...   

Symbol vášne i komunistov:

Poobede som si pozrela zvyšné dve ulice a pofotila ďalšie milé zákutia. Vládla pohoda. Nad hlavou mi poletovali dúhovo sa lesknúce bubliny, vypúšťané zo stroja pred radnicou. Predavačky sa vyhrievali na slniečku pred svojím butikom a popíjali kávu. V tieni sa rozcvičovali muzikanti. Deti maškrtili cukrovú vatu, netrpezlivo čakajúc, kým prídu na rad k ,,maskérom“, ktorí im maľovali tváre.     

V dvoch sálach boli vystavené kytice, naaranžované na tému Fiesta, ktoré súťažili o prvé miesto. Rozhodovali návštevníci, ja som dala hlas ružovo-žltému bukétu.   

Mimochodom, podľa legendy sa červené klince zrodili z kvapiek Ježišovej krvi po jeho ukrižovaní. Rimania nimi uctievali svojich bohov, Gréci ozdobovali karafiátovou korunou hlavy víťazov. Sú symbolom vrtochov, ale aj vášne a čakania, v stredoveku reprezentovali vernosť a zasnúbenie. A neskôr aj robotnícke hnutie, následkom čoho u nás ich popularita po roku 1989 klesla až niekam do kýbľa. V Portugalsku sú naopak milou spomienkou na revolúciu proti diktátorovi Salazarovi. Milujú ich i Taliani a Španieli. Japonci dávajú prednosť pastelovým odtieňom, ktoré sú niekedy pravé a niekedy dosiahnuté absorpciou farby. Dostali sa i do parfumérie – v roku 1912 ich Guerlain použil vo svojej voňavke Heure bleue, Modrá hodinka.    

A tak som si na záver kúpila jednu strakatú kyticu kvetov so zúbkovanými lupienkami a vybrala sa nazad do Nice. Sviatok karafiátu bol malý, no milý, vo Francúzsku sa vždy dá spoľahnúť na to, že mestečko bude vyzdobené a k dispozícii budú miestne lahôdky.

A keby ste sa doň vybrali aj v nedeľu, zažili by ste i voľbu Miss Falicon... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Prečo má charizmu len pár vyvolených. Aká je tá vaša?

Buď sa s ňou narodíte, alebo nie. Je to dar od Boha, čaro, ktoré sa nedá získať, alebo platí, že stačí dobrý tréning a charizma naskočí ako motor?

EKONOMIKA

Firmy začnú zverejňovať základný plat už v inzeráte

Povinnosť zverejňovať základnú zložku mzdy sa netýka verejnej správy.

KOMENTÁRE

Rozdeľuje nás chudoba, nie nevedomosť

Dlhodobý nedostatok peňazí je nesmierne poučná skúsenosť


Už ste čítali?