reklama

V Ypre hádžu mačky z veže!

Bola som prekvapená, koľko divákov sa vyfintilo ako na karneval. Niektorí mali čelenky s ušami, iní chvosty a Japonky mali zvieratá i na pančuchách. Ochotná pani s ceruzkou odchytila aj mňa a prikreslila mi noštek a fúziky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

-----------

Belgický Ypres neslávne vošiel do histórie ako miesto, kde bol v roku 1917 prvýkrát použitý jedovatý bojový plyn, ktorý po ňom potom dostal aj meno - yperit. V okolí sa odohrali kruté boje medzi spojeneckými vojskami a nemeckou armádou, výsledkom bolo množstvo mŕtvych a mesto zrovnané zo zemou. Hoci ho postavili nanovo, pôsobí depresívne. Ako sa blížite, priam cítite, že zem je nasiaknutá krvou, z vlaku vidíte samé cintoríny s tisíckami bielych krížov. Ypres ako jediný na svete dodnes denne spomína na padlých, každý večer o ôsmej sa pri Meninskej bráne na ich počesť koná malý ceremoniál a trúbi sa večná večierka...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príliš veľa mačiek:

No ešte kedysi dávno predtým bolo mesto známe vďaka textilnému priemyslu. Vlnu z Anglicka obchodníci skladovali v halách. Teplučké, mäkkučké prostredie lákalo myši, ktoré sa spokojne zahniezdili a množili odušu. Svojím trusom však znehodnocovali tovar, preto sa majitelia rozhodli do skladov nasadiť pár hladných mačiek. Po čase sa premnožili aj tie a Belgičanov nenapadlo nič lepšie, ako zbaviť sa ich zhodením z radničnej veže. Prvý popis tohto aktu možno nájsť už v miestnej kronike z rokov 1410 – 1420.

Ďalším dôvodom mohla byť v temnom stredoveku aj viera, že mačky sú zosobnením zlých duchov. Bývali spoločníčkami osamelých žien, ktoré ľudia považovali za bosorky a báli sa ich, a tak pri prvej príležitosti strigy hodili na hranicu a zvieratá z veže. Poslednýkrát sa tak udialo v roku 1817.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prvej svetovej vojne sa starosta rozhodol túto ,,tradíciu'' vzkriesiť, i keď vo veselšom tóne – s hračkami, aby zničené mesto dostalo opäť chuť žiť a malo čím pritiahnuť turistov. V roku 1938 zorganizoval krátky pochod a na záver šašo rozhodil z veže pár plyšákov

V päťdesiatych rokoch akcia prerástla do veľkej udalosti, stal sa z nej Kattenstoet – Mačací festival a v roku 1955 k nemu pribudol sprievod, ktorého sa zúčastňujú tisícky ľudí v kostýmoch i alegorické vozy. A Ypres dostal prezývku Mesto mačiek. 

V súčasnosti sa sviatok koná každé tri roky v druhú májovú nedeľu, naposledy to bolo včera.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S uškami a fúzikmi:

Prišla som do mesta o jednej a úzke ulice už boli zapratané stoličkami ľudí, ktorí si takto obsadzovali miesta. V obchodoch i stánkoch ponúkali plyšové mačky všetkých veľkostí, vyzdobené boli i výklady.

Na hlavnom námestí tiež stáli davy. Bola som prekvapená, koľko divákov sa vyfintilo ako na karneval. Niektorí mali čelenky s ušami, iní chvosty a Japonky, ktorých tu bolo ako maku, mali zvieratá i na pančuchách. Ochotná pani s ceruzkou odchytila aj mňa a prikreslila mi noštek a fúziky.

Čakanie nám ubehlo, neustále okolo nás chodili reklamné autá, rozhadzujúce cukríky, čiapky a kľúčenky – neverila som vlastným očiam, niektorí dospelí sa o ne mlátili ako malé deti, jedna pani rozmontovala ochrannú bariéru, vliezla na cestu a naberala sladkosti do veľkého vreca. Že by darček pre vnukov?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď majú myši bál:

Sprievod sa začal o pol štvrtej a trval dve hodiny. Najprv šli akože odchytávači mačiek, s namosúreným výrazom hrali, že hľadajú, potom jeden vytiahol plyšáka spod košele, šmaril ho do suda, utopil... a napokon z neho vyrobil džús a rozdal pištiacim deťom. Nasledovali muzikanti, tanečníci, skupina na chodúľoch, predstavitelia miestnej šľachty. Na modrej oblohe nádherne žiarili balóny v tvare štylizovanej mačacej hlavy.

Azda najviac si to užívali hosťujúce Japonky, predvádzali niečo medzi tancom a bojovým umením, sekali pazúrikmi, mravčali a mňaukali, sálala z nich radosť a pozitívna energia.

Prehliadka mala viacero častí a tém. Pripomenula nám, akej úcte sa mačky tešili v histórii, najmä v starom Egypte. Pretancovali a prehopkali okolo nás šelmy z celého sveta, známe aj neznáme: Garfield, Kitty i Kocúr v čižmách. Potom prišli príslovia a porekadlá - najprv deti, nesúce ich vysvetlenie, ale keďže bolo vo flámčine, väčšinou som figu rozumela. Vlastne som pochopila len jedno: ,,Keď je mačka preč, myši majú bál'' – a myši veru trsali ostošesť, disco, disco. 

A to už sa približovali 5-7 metrov vysokí a 200 kíl vážiaci vysokí ypreskí obri. Najkrajší boli elegantný Cieper, Kráľ mačiek, s cylindrom na hlave a jeho manželka Minneke Poes v širokánskej bielej sukni. Najstrašnejší Pietje Pek, zmes diabla, bosorky a Budhu, zrodený v staničnom okolí. Sedí na čertovej skale, má chvost, zelené kozie nohy a pohyblivé krídla, z nozdier vypúšťa ohnivý dym. Neodmysliteľnou súčasťou všetkých miestnych slávností je i Goliáš, symbolizujúci silu mesta, Robrecht de Fries, patrón a ochranca oblasti Sint Pieter, Godfried De Tempelier, spoluzakladateľ rádu templárov a Nikolaas de Kanonnier, statočný vojak, ktorý bránil mesto počas francúzskeho obliehania a jednou ranou z kanónu trafil do stropu hostinca, kde spal Ludvík XIV, i jeho osemnásť osobných strážcov. 

Ako posledný sa na koči triumfálne priviezol šašo, ktorého úlohou je zhadzovať plyšové mačky z radničnej veže. 

Bitka o hračky a koniec bosoriek:

Presne o šiestej sa ukázal na balkóne. Dav ho privítal búrlivým jasotom a začala sa šou.

Chlapík v bielo-červenom kostýme si to užíval. Najprv nám veľavýznamne ukázal čierne zvieratká, malé i veľké. A potom si s nami robil, čo chcel: burcoval pravú aj ľavú stranu, a kde najviac kričali, tam ich šmaril. Rozhádzal ich najmenej sto, trvalo to polhodinu. Ľudia vrieskali a vrhali sa po nich, ako keby šlo o život, dokonca aj kmeťovia so sivými vlasmi. 

Keďže som nechcela prísť k rozbitým ústam, ako sa vraj stáva, do najhustejšieho húfu som sa nezamiešala a plyšáka si radšej neskôr kúpila v jednom zo stánkov. A aj pralinky v tvare umňaukanej potvory. 

No a na záver priviezli na námestie Grote Markt bosorku v drevenej klietke. Smrteľne vážny súdny dvor zasadol a vyniesol rozsudok, kým žena márne prosila o milosť. Za herecký výkon by si zaslúžila Oscara, pretože keď začali vojaci pripravovať hranicu, plakala a kričala ,,Nee! Nee!" tak srdcervúco, až som sa zľakla, že ju naozaj upália! Prezradím, že napokon ju vo vhodnom momente vymenili za látkovú bábku a do šľahajúcich plameňov vhodili ju... 

K nebu vzlietli všetky balóny zo sprievodu a my sme sa mlčky pobrali preč. Ypres je opäť očistený od zlých síl, ľudia sa nemusia ničoho báť...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Pietje Pek, zmes diabla, bosorky a Budhu
Pietje Pek, zmes diabla, bosorky a Budhu 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Robrecht de Fries
Robrecht de Fries 
Godfried De Tempelier
Godfried De Tempelier 
Nikolaas de Kanonnier
Nikolaas de Kanonnier 
Goliáš, symbolizujúci silu mesta
Goliáš, symbolizujúci silu mesta 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Cieper, Kráľ mačiek
Cieper, Kráľ mačiek  
... a jeho manželka Minneke Poes
... a jeho manželka Minneke Poes  
Ako posledný sa na koči triumfálne priviezol šašo
Ako posledný sa na koči triumfálne priviezol šašo 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Upaľovanie bosorky
Upaľovanie bosorky 
Obrázok blogu
Tatiana Balajková

Tatiana Balajková

Bloger 
  • Počet článkov:  110
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mám nacestovaných pekných pár tisíc kilometrov a za sebou množstvo zážitkov. Ohadzovala som sa paradajkami, potkanmi, múkou i vajcami. Vyváľala sa v tulipánoch. Videla som perlových kráľov, koláčovú procesiu a extravagantné klobúky v Ascote. V kostýme Pierota som pózovala na stĺpe v Benátkach. Navštívila sviatok ruží, fialiek i karafiátu. Pomáhala pri výrobe koberca z kvetinových lupienkov, súťažila v chytaní mužov do sieťky na motýle... a o tom všetkom a ešte aj všeličom inom je tento blog. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu