V Ypre hádžu mačky z veže!

Autor: Tatiana Balajková | 14.5.2018 o 6:13 | Karma článku: 3,25 | Prečítané:  536x

Bola som prekvapená, koľko divákov sa vyfintilo ako na karneval. Niektorí mali čelenky s ušami, iní chvosty a Japonky mali zvieratá i na pančuchách. Ochotná pani s ceruzkou odchytila aj mňa a prikreslila mi noštek a fúziky.

-----------

Belgický Ypres neslávne vošiel do histórie ako miesto, kde bol v roku 1917 prvýkrát použitý jedovatý bojový plyn, ktorý po ňom potom dostal aj meno - yperit. V okolí sa odohrali kruté boje medzi spojeneckými vojskami a nemeckou armádou, výsledkom bolo množstvo mŕtvych a mesto zrovnané zo zemou. Hoci ho postavili nanovo, pôsobí depresívne. Ako sa blížite, priam cítite, že zem je nasiaknutá krvou, z vlaku vidíte samé cintoríny s tisíckami bielych krížov. Ypres ako jediný na svete dodnes denne spomína na padlých, každý večer o ôsmej sa pri Meninskej bráne na ich počesť koná malý ceremoniál a trúbi sa večná večierka...

Príliš veľa mačiek:

No ešte kedysi dávno predtým bolo mesto známe vďaka textilnému priemyslu. Vlnu z Anglicka obchodníci skladovali v halách. Teplučké, mäkkučké prostredie lákalo myši, ktoré sa spokojne zahniezdili a množili odušu. Svojím trusom však znehodnocovali tovar, preto sa majitelia rozhodli do skladov nasadiť pár hladných mačiek. Po čase sa premnožili aj tie a Belgičanov nenapadlo nič lepšie, ako zbaviť sa ich zhodením z radničnej veže. Prvý popis tohto aktu možno nájsť už v miestnej kronike z rokov 1410 – 1420.

Ďalším dôvodom mohla byť v temnom stredoveku aj viera, že mačky sú zosobnením zlých duchov. Bývali spoločníčkami osamelých žien, ktoré ľudia považovali za bosorky a báli sa ich, a tak pri prvej príležitosti strigy hodili na hranicu a zvieratá z veže. Poslednýkrát sa tak udialo v roku 1817.

Po prvej svetovej vojne sa starosta rozhodol túto ,,tradíciu'' vzkriesiť, i keď vo veselšom tóne – s hračkami, aby zničené mesto dostalo opäť chuť žiť a malo čím pritiahnuť turistov. V roku 1938 zorganizoval krátky pochod a na záver šašo rozhodil z veže pár plyšákov

V päťdesiatych rokoch akcia prerástla do veľkej udalosti, stal sa z nej Kattenstoet – Mačací festival a v roku 1955 k nemu pribudol sprievod, ktorého sa zúčastňujú tisícky ľudí v kostýmoch i alegorické vozy. A Ypres dostal prezývku Mesto mačiek.       

V súčasnosti sa sviatok koná každé tri roky v druhú májovú nedeľu, naposledy to bolo včera.

S uškami a fúzikmi:

Prišla som do mesta o jednej a úzke ulice už boli zapratané stoličkami ľudí, ktorí si takto obsadzovali miesta. V obchodoch i stánkoch ponúkali plyšové mačky všetkých veľkostí, vyzdobené boli i výklady.

Na hlavnom námestí tiež stáli davy. Bola som prekvapená, koľko divákov sa vyfintilo ako na karneval. Niektorí mali čelenky s ušami, iní chvosty a Japonky, ktorých tu bolo ako maku, mali zvieratá i na pančuchách. Ochotná pani s ceruzkou odchytila aj mňa a prikreslila mi noštek a fúziky.

Čakanie nám ubehlo, neustále okolo nás chodili reklamné autá, rozhadzujúce cukríky, čiapky a kľúčenky – neverila som vlastným očiam, niektorí dospelí sa o ne mlátili ako malé deti, jedna pani rozmontovala ochrannú bariéru, vliezla na cestu a naberala sladkosti do veľkého vreca. Že by darček pre vnukov?

Keď majú myši bál:

Sprievod sa začal o pol štvrtej a trval dve hodiny. Najprv šli akože odchytávači mačiek, s namosúreným výrazom hrali, že hľadajú, potom jeden vytiahol plyšáka spod košele, šmaril ho do suda, utopil... a napokon z neho vyrobil džús a rozdal pištiacim deťom. Nasledovali muzikanti, tanečníci, skupina na chodúľoch, predstavitelia miestnej šľachty. Na modrej oblohe nádherne žiarili balóny v tvare štylizovanej mačacej hlavy.

Azda najviac si to užívali hosťujúce Japonky, predvádzali niečo medzi tancom a bojovým umením, sekali pazúrikmi, mravčali a mňaukali, sálala z nich radosť a pozitívna energia.

Prehliadka mala viacero častí a tém. Pripomenula nám, akej úcte sa mačky tešili v histórii, najmä v starom Egypte. Pretancovali a prehopkali okolo nás šelmy z celého sveta, známe aj neznáme: Garfield, Kitty i Kocúr v čižmách. Potom prišli príslovia a porekadlá - najprv deti, nesúce ich vysvetlenie, ale keďže bolo vo flámčine, väčšinou som figu rozumela. Vlastne som pochopila len jedno: ,,Keď je mačka preč, myši majú bál'' – a myši veru trsali ostošesť, disco, disco.  

A to už sa približovali 5-7 metrov vysokí a 200 kíl vážiaci vysokí ypreskí obri. Najkrajší boli elegantný Cieper, Kráľ mačiek, s cylindrom na hlave a jeho manželka Minneke Poes v širokánskej bielej sukni. Najstrašnejší Pietje Pek, zmes diabla, bosorky a Budhu, zrodený v staničnom okolí. Sedí na čertovej skale, má chvost, zelené kozie nohy  a pohyblivé krídla, z nozdier vypúšťa ohnivý dym. Neodmysliteľnou súčasťou všetkých miestnych slávností je i Goliáš, symbolizujúci silu mesta, Robrecht de Fries, patrón a ochranca oblasti Sint Pieter, Godfried De Tempelier, spoluzakladateľ rádu templárov a Nikolaas de Kanonnier, statočný vojak, ktorý bránil mesto počas francúzskeho obliehania a jednou ranou z kanónu trafil do stropu hostinca, kde spal Ludvík XIV,  i jeho osemnásť osobných strážcov.   

Ako posledný sa na koči triumfálne priviezol šašo, ktorého úlohou je zhadzovať plyšové mačky z radničnej veže. 

Bitka o hračky a koniec bosoriek:

Presne o šiestej sa ukázal na balkóne. Dav ho privítal búrlivým jasotom a začala sa šou.

Chlapík v bielo-červenom kostýme si to užíval. Najprv nám veľavýznamne ukázal čierne zvieratká, malé i veľké. A potom si s nami robil, čo chcel: burcoval pravú aj ľavú stranu, a kde najviac kričali, tam ich šmaril. Rozhádzal ich najmenej sto, trvalo to polhodinu. Ľudia vrieskali a vrhali sa po nich, ako keby šlo o život, dokonca aj kmeťovia so sivými vlasmi.  

Keďže som nechcela prísť k rozbitým ústam, ako sa vraj stáva, do najhustejšieho húfu som sa nezamiešala a plyšáka si radšej neskôr kúpila v jednom zo stánkov. A aj pralinky v tvare umňaukanej potvory.   

No a na záver priviezli na námestie Grote Markt bosorku v drevenej klietke. Smrteľne vážny súdny dvor zasadol a vyniesol rozsudok, kým žena márne prosila o milosť. Za herecký výkon by si zaslúžila Oscara, pretože keď začali vojaci pripravovať hranicu, plakala a kričala ,,Nee! Nee!" tak srdcervúco, až som sa zľakla, že ju naozaj upália! Prezradím, že napokon ju vo vhodnom momente vymenili za látkovú bábku a do šľahajúcich plameňov vhodili ju... 

K nebu vzlietli všetky balóny zo sprievodu a my sme sa mlčky pobrali preč. Ypres je opäť očistený od zlých síl, ľudia sa nemusia ničoho báť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?