Madeira a kvetinový sprievod

Autor: Tatiana Balajková | 7.5.2018 o 6:28 | Karma článku: 3,04 | Prečítané:  702x

Vozidlá zdobili mohutné kaskády kvetov, až mi oči prechádzali (a pri pohľade na orchideové kytice som si spomenula, ako za socíku za majlant predávali v plastickej škatuľke jednu jedinú hlavičku, zapichnutú do špongie).

(dokončenie)

V sobotu sa konal malý detský pochod, ktorý sa končil na námestí Praça do Município. Deťúrence niesli kvety a na záver z nich vybudovali tzv. Muro da Esperança, Múr nádeje. Stonky pozapichovali do drôtenej štruktúry, vytvoriac tak zelenú stenu, ktorá má symbolizovať vieru v mierumilovnejší svet.

To však nebolo všetko. Na pódiu boli pripravené klietky, pri nich muži. Ceremóniu totiž završuje vypustenie holubov, opäť symbolov mieru. Námestie bolo plné, čakalo sa na jedenástu hodinu. Konečne zaznela hymna Európskej únie a dav sa dočkal: muži na povel otvorili klietky a všetko to vyletelo. Stovky holubov zakrúžili nad našimi hlavami, ponad radnicu a zmizli v diaľave. Chlapi medzitým kontrolovali, či všetko, čo malo, opustilo priestory a našli jedného trotla, ktorému sa akosi nechcelo von. Napokon ho vydurili – mal sólo let a zožal najväčší potlesk. Proste hviezda šou.          

Potom sa všetci šli odfotiť s Múrom nádeje alebo s kvetinovými vílami, ktoré ochotne pózovali pri fontáne. A kým detičky spievali na pódiu, dievčatá v krojoch s typickými (srandovnými) lievikovitými pokrývkami hlavy rozoberali ozdobné kytice a kvety pridávali do zelenej steny...   

Ja som šla na osvieženie vyskúšať ďalší miestny nápoj – Pé de cabra, Koziu nohu. To sa zmieša čierne pivo, madeirské červené víno a kakao, až sa vytvorí belavá pena a na záver sa pridá pár kúskov citrónovej šupky. V tom je celé tajomstvo, tvrdil mi ujo, čo ju pripravoval. Chuťovo to bolo zaujímavé, dopila som do dna, ale už si to nedám. Preboha, komu a v akom stave skrsol v hlave nápad takto šialene sprzniť pivo aj víno?!

Ulice boli plné hudobníkov a tanečníkov, natrafila som i na spolok susedov s harmonikami. Aj baby s tamburínami mali obecenstvo. Najprv nástrojom ťukli o pätu, potom o špičku dopredu natiahnutej nohy - dvíhali ju tak vysoko, až im bolo vidno čierne bombarďáky, čo mali za týmto účelom pod sukňou... 

No ale to najhlavnejšie je od roku 1979 nedeľný Kvetinový sprievod, ktorý tvorí vyše tisíc účinkujúcich. Mal sa začať o štvrtej, ale už o tretej bola promenáda Avenida Sá Carneiro obsypaná ľuďmi, čo ma vôbec neprekvapilo, Portugalci sú majstri sveta v čakaní – viď článok S košmi na hlave - slávnosť chleba a kvetov. Mnohé ženy mali kvetiny na šatách, vo vlasoch či na klobúkoch.

Ako prvé sa zjavili deti s vozíkmi, predávajúce vodu. Po nich nás v rámci reklamy hostesky postrekovali ochranným krémom, čo bolo vcelku užitočné, lebo chvíľami, keď nevial milosrdný vietor od mora, na nás poriadne pieklo.

A potom sa na obzore konečne ukázal prvý voz. Sprievod bol vlastne niečo ako karneval. Vozidlá zdobili mohutné kaskády všetkých možných kvetov, až mi oči prechádzali (a pri pohľade na orchideové kytice som si spomenula, ako za socíku za majlant predávali v plastickej škatuľke jednu jedinú hlavičku, zapichnutú do špongie). Sprevádzali ich farebne zladené skupiny - tanečnice i netanečnice, baby mladé i staré (chlapov je zjavne nedostatok). Tuším všetky mali čiapky, čepce, klobúky alebo čelenky ozdobené živými kvetmi (to by boli pokrývky hlavy do Ascotu!) Fakt paráda, niektoré malé rastlinky sú samé o sebe nič moc, ani neviem, ako sa volajú, väčšinou len dopĺňajú aranžmán – ako také tie malé modré. So zelenými kalami vytvorili nádherný kontrast. Farby, farby, farby! A hudba! Hrali supéér, väčšinou portugalské piesne, ktoré som nepoznala, ale mali dobrý rytmus a skvele sa to celé pozeralo, i keď som bola ohlušená. Tancovalo sa na modernú hudbu, klasiku, rock and roll, ba vyskytol sa aj balet.

Proste, bola som úplne nadšená. Celé to trvalo dve a pol hodiny, skonštatovala som prekvapená, keď okolo mňa prešiel posledný voz, z ktorého nám mávali a nadšene rozdávali vzdušné bozky tri dievčatká v bielo-modrom.

Účinkujúci odparkovali na parkovisku na nábreží a ja som sa šla ,,osviežiť“ ponchou do baru Pub N 2. Tam vraj pripravujú najlepšiu, chodia na ňu ľudia z celého ostrova. Chvíľku to trvá a kým som čakala, uvedomila som si, že všetko, čo som cez deň vybehala, sa mi večer v podobe ponche vrátilo nazad. Je to kalorická atómová bomba, sladulinká vďaka medu – ale toho tam asi musia dať dosť veľa, lebo samotná marakujová šťava je poriadne kyslá. Nabudúce sa musím zúčastniť kurzu ,,Priprav si svoju vlastnú ponchu“, lebo to, čo som si potom kúpila vo fľaši, nemalo s tou čerstvou absolútne nič spoločné...   

Ďalší deň ma v centre privítali nové koberce, staré už boli usušené. Veď sviatok trvá dva týždne.

Okolo piatej začali rozoberať vozy na nábreží a rozdávať kvety, vyfasovala som meter dlhú bielu proteu.

Ešte som si kúpila belasú šatku s tropickými kvetmi, ktorá mi bude pripomínať tento čarokrásny ostrov kvetov, a potom som sa vybrala baliť do hotela. Trochu popršalo, kvety žakarandy opadali a chodník bol na rozlúčku pokrytý neplánovanou pokrývkou – šliapala som po fialovom koberci... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?