Na cigánskej púti (1/2)

Autor: Tatiana Balajková | 21.5.2018 o 6:15 | Karma článku: 3,84 | Prečítané:  983x

Uprostred bažín Camargue, na brehu mora, sa nachádza ospalé mestečko Les Saintes-Maries-de-la-Mer. Každý rok v máji sa tu schádzajú tisícky Rómov z celého sveta, aby sa poklonili svojej patrónke, svätej Sáre 

------

Prírodná oblasť Camargue, nachádzajúca sa v Provensalsku, má tvar trojuholníka – na severe ho ohraničuje mesto Arles, na východe rameno Veľká Rhôna a na západe Malá. Juh uzaviera Stredozemné more.

Je to zvláštny kraj, celý na vode, slanej i sladkej. Jazerá, rybníky, bažiny a soľné lagúny tvoria na mape pestrú mozaiku modrých škvŕn. Na mnohých miestach je more ohradené do nádrží, na okrajoch ktorých sa hromadí soľ a vytvára biele zátarasy. Keď na ne prudko narazia vlny, kusy soli poletujú vo vetre ako snehové vločky... Riečna delta je domovom viac ako 400 druhov vtákov, na odpočinok ju využívajú i kŕdle, migrujúce na zimu do Afriky.

Obyvatelia žijú tak ako pred sto rokmi, pestujú ryžu, chovajú býky a jazdia na koňoch. Francúzski kovboji, gardians, nosia klobúky, menžestráky a vysoké čižmy a keď vám na ranči predvádzajú, ako zaháňajú stáda, pripadáte si ako na Divokom západe.    

Uprostred bažín, na brehu mora, sa nachádza nenápadné, pokojné mestečko Les Saintes-Maries-de-la-Mer, ktoré sa preslávilo vďaka cigánskej púti. Každý rok v máji sa tu schádzajú tisícky Rómov z celého sveta, aby sa poklonili svojej patrónke, svätej Sáre.           

Skade prišla Sára?

Podľa katolíckej verzie tri Márie - Magdaléna, Jacobé a Salomé ako prvé odhalili prázdny hrob Ježiša a priniesli správu o jeho zmŕtvychvstaní. Tak, ako ostatní nasledovníci jeho učenia, boli prenasledované a vyhnané zo Svätej zeme. Podarilo sa im ujsť aj s čiernou egyptskou slúžkou Sárou a prozreteľnosť viedla ich loď bezpečne až na breh južného Francúzska, k pevnosti zvanej Oppidum-Râ. Neskôr bolo miesto známe ako Notre-Dame-de-Ratis (Naša pani z lode), potom Notre-Dame-de-la-Mer (Naša pani z mora) a od roku 1838 je to Les Saintes-Maries-de-la-Mer, Sväté Márie z mora.

Podľa rómskej verzie Sára la Kali žila v Camargue a jedného dňa zbadala blížiaci sa čln. Keď sa na rozbúrenom mori prevrátil, vbehla do mora, rozprestrela na vode svoj plášť a Márie zachránila. Po tom, ako ju pokrstili, šírila ďalej medzi ľuďmi dobro a kresťanstvo. Vatikán však Sáru za svätú nikdy neuznal.

Kuchyňa na ulici

Už na zastávke v Arles som pochopila, že ide do tuhého. Spolu so mnou do autobusu nastúpila počerná skupinka, ktorá sa roztiahla po celom dopravnom prostriedku, vrieskala po sebe z jedného konca na druhý a páchla ako sto čertov. Deti sa hengali na tyčiach ako Tarzani alebo sa naháňali, akokoľvek sa to zdá v neveľkom vozidle nemožné. Šofér vyzeral veľmi nenadšene a situáciu kontroloval znepokojenými pohľadmi do spätného zrkadla.  

Moja susedka, obyvateľka Les Saintes-Maries-de-la-Mer, vidiac, že ako blondína k skupinke zjavne nepatrím, sa ku mne naklonila a šepla, že si nemám brať von nič cenné, žiadne peniaze ani doklady. ,,Aj za bieleho dňa kradnú ako straky,“ dodala a ukázala mi, ako ukryť mobil pod tričko. Hrklo vo mne. ,,A v žiadnom prípade nechoď von večer sama,“ vystríhala ma ešte na záver, ,,majú nože a používajú ich. Každý rok tu niekoho zapichnú...“

Začala som sa báť. 

Hoci bol ešte len štvrtok a sviatok sa konal v sobotu, cesta bola taká zatarasená prívesmi, že autobus sa nedostal až do centra a šofér celý šťastný otvoril dvere a zbavil sa nás.

Stovky bielych škatúľ dookola husto lemovali celú dedinu a zvláštne kontrastovali s volavkami, postávajúcimi v močarinách v pozadí. Karavány stáli všade, nielen v kempingu, ale aj v uliciach, kde zrejme inokedy parkujú autá. Niektoré boli luxusné, no kočovnícky štýl života sa veľmi nezmenil. Mnohí mali o vozy priviazaných psov, nevedno, či na obed alebo ako mazlíčkov. Ženy vyvárali vonku, uprostred rozvešanej bielizne a keďže obydlia neboli napojené na kanalizáciu, kúsok od nich si muži pokojne uľavovali na trávnik. Intenzívny odér moču sa ostro prelínal s vôňou večere. Klobúk dole pred domácimi, že vydržia takúto inváziu.      

Ticho pred búrkou

Aj v hoteli ma varovali, aby som si nebrala peniaze a nevracala sa za tmy, a tak som zamkla peňaženku do trezoru, strčila si päťeurovku do puzdra na fotoaparát a vyrazila.

Títo turisti asi veľa peňazí neprinesú, už za prvým rohom na mňa vyskočila s natrčenou dlaňou pani, čo vyzerala ako storočný Indián. Z jednej reštaurácie som začula známe džamóre, pred druhou vyhrávala skupinka huslistov. Na námestíčku pred kostolom bolo rušno, ženy posedávali na schodoch a trkotali, deti sa hemžili a muži popíjali. Uvedomila som si, že na Slovensku si pri pohľade na spoluobčanov automaticky chytáme kabelky... a napadlo mi, že len úplný somár dobrovoľne vlezie do cigánskej osady! Puzdro od fotoaparátu s päťeurovkou som pre istotu strčila pod baloniak, takže som vyzerala ako tehotná, dúfajúc,  že budúcu matku budú rešpektovať. Ale inak sa večer niesol v relatívne pokojnom duchu.  

Módny hit? Ružová a zelená

V piatok ráno Rómov ešte pribudlo. Prišli najmä z Francúzska, Španielska, Nemecka, Talianska, ale aj z rôznych kútov Balkánu, Maďarska a Slovenska. Púť je príležitosť stretnúť sa s rodinou i priateľmi z celého sveta. Na takú pestrú zmes ľudí len tak nenatrafíte. Videla som ženy, nádherné a divoké ako Carmen. Ale aj babizne, čo výzorom i hlasom pripomínali muža. Zdvorilé, usmiate babičky i drzé matky piatich detí, ktoré sa bezohľadne strkali a predbiehali. Typických dežov v klobúku a neoholených vajdov. Deti v náručiach, kočíkoch i behajúce okolo. Ľudí so skleneným okom, zubami čiernymi i riedkymi ako noty na bubon. Čistých, upravených, aj špinavých ako svine štetinaté. Tmavých i bledých. Arogantných i takých, čo do mňa drgli pri fotení, a potom sa päť minút ospravedlňovali. Všetci sa nedajú hodiť do jedného vreca...

Baby sa nosili v kvetinových kombinézach a dlhých sukniach, najmä jasnozelených a ružových. Ako som si všimla na trhu k tejto príležitosti, čím krikľavejšie, tým lepšie. No trendom leta boli bundičky, pošité štrasom, čo vyzerali ako župan. Pánski elegáni chodili v polyesterových ,,Adidas” vetrovkách.      

Niektorí na mňa zazerali, iní odo mňa chceli peniaze. Ženy sa mi snažili vnútiť odznaky so Sárou. Jedna s nenávistným pohľadom, páchnuca mesačným potom, bola odporne neodbytná. Vrhla sa po mne zakaždým, keď som šla okolo, ťahala ma za ruku, túžiac vyveštiť mi budúcnosť a zinkasovať dáke bubáčiky. Jej šušlavému akcentu som nerozumela, no keď som sa vzoprela, podľa tónu som usúdila, že ma prekliala minimálne do desiateho kolena.

Sára a jej päťdesiat plášťov

Hlavnou atrakciou dediny je kostol Notre-Dame-de-la-Mer, Našej pani z mora, ukrývajúci vzácne relikvie. Pripomína pevnosť, lebo v stredoveku bol vybudovaný tak, aby poskytoval i ochranu proti pirátom. Nad vchodom ho zdobí originálny kríž Camargue, zložený z troch symbolov: kríž predstavuje vieru, kotva nádej a srdce lásku.

V hlavnej lodi naľavo je vo výklenku upevnená modrá drevená loďka s dvoma Máriami, obložená kvetmi. Mimochodom, obvykle sú zobrazované len dve, Jacobé a Salomé, považované za Ježišove tety, sestry jeho matky.   

Čierna Sára sa nachádza v krypte pod oltárom. Zišla som dole po schodíkoch. Po oboch stranách horeli stovky sviečok, až ma ovalilo dusno. Vôňa vosku bola zadúšajúca. Keď si moje oči privykli na šero, konečne som na konci vpravo zazrela cigánsku patrónku. Maľovaná soška je asi meter vysoká, ale vďaka stojanu mala hlavu vo výške človeka. Keďže pri záchrane Márií prišla o zvrchník, návštevníci jej nosia plášte a priväzujú ich na ňu. Na jej ramenách pribúdala vrstva na vrstvou, už ich bolo vyše päťdesiat, takže sa úplne strácala pod nánosom drahocenných látok. Bola taká zababušená, že z tej masy trčali len oči a na hlave sa jej trblietal nádherný štrasový diadém.

Cigáni postupne prichádzali, rodiny, mladé kočky, staré babky, ale aj svalnatí, potetovaní muži, ovešaní retiazkami - a všetci v úcte rovnako sklonili hlavu pred vyobliekanou soškou... Zapaľovali sviečky, klaňali sa svojej čiernej madone, hladili ju a bozkávali lem jej šiat. Na chvíľu si do plášťov zaborili hlavu, postáli a poplakali... Ba i malé deti akosi podvedome stíchli v mihotavom svetle a keď boli zdvihnuté, poslušne vlepili bozk pre šťastie na Sárine čelo.

Na záver sa nezabudli odfotiť a bez problémov nechali fotiť aj prizerajúcich sa.

Ako sa šíri kultúra

Podvečer sa hralo a spievalo v celom mestečku. Mnohí muži si so sebou nosili gitary a kedykoľvek to na nich došlo, hoci aj uprostred ulice, spustili. Počula som španielčinu, francúzštinu, rómštinu, ale jazyk nebol bariérou. Keď si dvaja chceli spolu zahrať, vždy sa našiel spôsob. Jeden predviedol akordy a druhý sa ich učil vytlieskať, neskôr vybrnkať. Takto sa šíri a obohacuje cigánska kultúra... 

Najviac sa mi páčila rumunská kapela, ktorá poctivo makala celý deň. Harmonikár počas celého muzicírovania flegmaticky fajčil, huslista si medzi piesňami uhýňal z ploskačky a gitarista balil babu, ale ich hudbe sa nedalo nič vytknúť, hrali so srdcom a roztancovali celú ulicu.  

Ráno bolo všade čisto, teraz tu panoval neskutočný bordel, po zemi sa váľali odpadky, videla som, ako chlapi dopili pivo a šľahli plechovky na zem i napriek množstvu košov okolo. Les Saintes-Maries-de-la-Mer si zrejme po ich odtiahnutí bude musieť najať čatu upratovačov!

Snímanie relikvií

V sobotu ráno som náhodou stretla štáb slovenskej televízie, ubytovaný v kempingu. Boli prekvapení, čo všetko tam parkovalo – žiadne trabantíky, ale Porsche a Maserati. A mierne ich zaskočilo varovanie strážnika pri vstupe: ,,Tamto sú dobrí cigáni a tamto zlí, čmajznú všetko, čo nie je priklincované, všetko si pozamykajte, nič nenechajte vonku!“

O desiatej sa v preplnenom kostole, do ktorého sa vstupovalo za veselej cigánskej piesne, konala prvá omša, reproduktormi prenášaná von, aby ju mohli počúvať i tí, ktorým sa neušlo miesto.

No dôležitejšia je popoludňajšia, ktorej súčasťou je Cérémonie de la Descente des Châsses, slávnostné Snímanie relikvií. Na pokyn farára sa otvorili nenápadné dvierka hornej kaplnky takmer v strope. Nádherne pomaľovaná truhlica, v ktorej sú uskladnené kosti Márie Salomé a Márie Jacobé, sa pomaličky začala spúšťať dole. Laná, na ktorých ju odvíjali, zdobili darované kytice. Za spevu a výkrikov z plného hrdla ,,Nech žijú sväté Márie! Nech žije svätá Sára!“ tabernákulum so vzácnymi ostatkami klesalo, až pristálo na oltári, kde ostalo dva dni ako pripomienka svätej prítomnosti.    

(dokončenie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalý redaktor STV: Neveril som, že takým správam môžu ľudia veriť

Téma manipulácie v médiách je podľa Jozefa Brezovského aktuálna.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zúri v Smere občianska vojna?

Hovorí sa o napätí medzi premiérom a šéfom strany Smer.


Už ste čítali?