La Rochelle - pohodové mesto (1)

Autor: Tatiana Balajková | 2.7.2018 o 6:47 | Karma článku: 3,06 | Prečítané:  749x

Mäsiar tu nie je povolanie, ale poslanie. Zákazníkovi nikdy nepredhodia starú flaksňu, vždy s ním preberú, čo sa chystá variť a poradia. Úžasné polotovary len šupnete do trúby - naše gazdinky môže šľahnúť od závisti.  

---------

Asi nikde v cudzine vás neprijmú tak rýchlo ako v La Rochelle. Kdekoľvek vstúpite, predavač, i keby práve obsluhoval päť zákazníkov, vždy zdvihne hlavu, pozdraví a venuje vám široký úsmev. Okamžite sa cítite ako doma. Možno miestni vďačia za svoju priateľskú povahu tomu, že žili celé storočia v najdôležitejšom prístave krajiny a naučili sa prijímať s otvoreným náručím všetkých, čo k nim prišli.

Ako v divadle:

Mesto ma nadchlo na prvý pohľad. Oblúkovité nábrežie je plné stánkov a útulných posedení a zátoku strážia dve majestátne veže. O jednu z nich kedysi pripínali reťaz, ktorou na noc uzavierali vstup do prístavu.

Život sa tu odohráva okolo vody, ktorá akoby nahrádzala hlavné námestie. Mnohí ľudia si podvečer posadajú koldokola a pozorujú zlatisto-ružový západ slnka, večný námet pre maliarov i fotografov. Alebo sledujú, ako sa menia oblaky - raz sú nežné sťa chumáčiky vaty, inokedy výhražné ako v biblických výjavoch na obrazoch starých majstrov. V noci nebo pripomína zamatový plášť so žltými bodkami a za splnu mesiaca nad majákom visí obrovská žiariaca guľa. Je to ako sedieť v divadle - La Rochelle je proste fotogenické ráno, na obed i večer. Fotila som zátoku vždy, keď som šla okolo a každá fotografia je iná...      

Dom s mačkou:

Počasie v Biskajskom zálive je premenlivé, ale čo zaoceánsky vietor doveje, to zase rýchlo odveje. Kúpanie však sťažuje i výrazný príliv a odliv. Buď sú veľké vlny alebo more ,,odíde'' až ku kardinálovi Richelieu, červenému majáku desiatky metrov od pláže. Ak vás neodoženie do kostí prenikajúci ľadový víchor, môžete sa len vyvaľovať na deke, pretože namiesto vody sú na dne mazľavé kamene, na ktorých hrozí pád i porezanie, ako informuje tabuľka. Keď prišla vlna horúčav, vo Francúzsku nazývaná rusky znejúcim slovom canicul, bolo dosť frustrujúce, že do mora sa dalo vojsť iba v teniskách....   

Mimochodom, cestou na pláž si všimnite dom s mačkou - existuje o ňom niekoľko povestí, no v skutočnosti si keramické zvieratko nechal na strechu umiestniť majiteľ, milovník mačiek.

Bez kalendára ani krok:

Príliv je čertovská vec, niekedy príde raz za deň, inokedy dvakrát, našťastie jeho vrcholy sú presne rozpísané rok vopred. Keď som sa chcela niekam vybrať, pripadala som si ako námorný kapitán, musela som konzultovať kalendár, aby som vedela, či je výhodnejšie ostať alebo odísť. Aj lode na okolité ostrovy plávajú každý deň v inú hodinu. Občas som prišla do prístavu a čneli vysoko nado mnou, inokedy smutne ležali na dne.

Navštívila som okolité ostrovy (o nich až neskôr) i jeden z najväčších jachtárskych prístavov na svete Les Minimes, v ktorom môže kotviť až 4500 plavidiel. Morský ,,autobus“ sa musel pomedzi lode predierať rôznymi kľukatými ,,uličkami“, cez les stožiarov. Tunajšiu veternú pláž stráži malý drevený Maják na konci sveta, replika toho na myse Horn v súostroví Ohňová zem, ktorý inšpiroval Julesa Vernea k napísaniu rovnomenného románu.

Priemyselný prístav La Pallice sa zase preslávil tým, že v jeho ponorkovom bunkri nakrúcali Dobyvateľov stratenej archy, no budova je súčasťou veľkého ohradeného areálu a nedá sa do nej vojsť. Ušetrite si cestu.    

Štrng-brng:

La Rochelle je ideálne miesto na rodinnú dovolenku. Kdesi v zastrčených uličkách sa nájde i pár barov, no promenáda patrí príjemným reštauráciám a pouličným umelcom. Tí sa síce hojne vyskytujú v každom prímorskom mestečku, no nikde som ich nevidela toľko ako tu. Šašo, kúzelník, krotiteľ (mačiek, psov a myší), hrnčiar, maliari, gymnastky, kabaretiéri i tanečníci, ktorí sa pokojne rozložia aj uprostred cesty a keď príde autobus, musí počkať, kým zrolujú koberec a pustia ho. Všetci majú svoje publikum. Kým rodičia ochutnávajú miestne špeciality, deti s vyjavenými očami sledujú hltača ohňa, žongléra či živú sochu. A po predstavení si v cukrárni u Ernesta kúpia anízovú, citrusovo-korenistú alebo karamelovú zmrzlinu, posadajú si okolo vody a pozorujú už popisovaný západ slnka, na ktorý je La Rochelle ozajstný špecialista.

Pokojnú atmosféru narúšajú iba vtáky. Každý podvečer majú svoj diskusný klub. Celý kŕdeľ postupne prilieta na jeden strom, obsypú ho tak husto, až sa konáre hojdajú pod ich váhou. Desať minút ohlušujúco čvirikajú, že si nepočujete vlastného slova. A potom zrazu všetky naraz vzlietnu akoby do nich strelilo, obletia vežu a štrng-brng do druhého tŕnia...

Votrelec v pančuche:

Keď človek píše o Francúzoch, nemôže obísť ich kulinárske umenie. To, ako veľmi je pre nich jedlo dôležité, pochopíte už po jednej prechádzke po trhu. Mäsiar tu nie je povolanie, ale priam poslanie. Zákazníkovi nikdy nepredhodia starú flaksňu, vždy s ním preberú, čo sa chystá variť, poradia, čo by mal vziať a všetko mu vysvetlia, akoby zviera sami odchovali.

Nemenej dôležitá je vizuálna stránka suroviny, mäsiarstva sú ako galérie. To, ako zužitkúvajú mäso, je priam umenie, tí chlapi snáď študujú na umeleckých školách. Stále kmitajú, stále majú čo robiť. Vydržala by som sa na nich pozerať hodiny. Jeden na mäso poukladal zeleninu a naň natiahol črevo, akoby ho strčil do pančuchy. Celé sa to takto pečie aj je, i keď to vyzerá ako čerstvo vyliahnutý votrelec. Druhý usilovne krájal ovocie na citrónovo–mäsové špízy, a potom medzi ne pozorne naukladal umelé ružičky. Tretí tvoril mäsovú roládu: prizdobil ju bylinkami, boky obalil šunkou a poviazal ju tak, aby sa doma už len šupla do trúby. Poviem vám, naše gazdinky môže šľahnúť od závisti. Radosť variť!

Zadok i holuby:

Kurence polihujú v regáloch previazané červenou šnúrkou trochu v štýle sado-maso,  kohúty majú hlavu zastrčenú pod krídlo akoby cvičili jogu. Možno si kúpiť stehná ako obalené v cukrovej poleve – stuhnutej masti, ktoré sa pečú, dokiaľ celá neodkvapká. V ponuke sú aj prepelice, holuby a perličky. Prasací zadok je zaujímavo nainštalovaný s nôžkou ležérne prehodenou cez nôžku, akoby zvieraťu vôbec nevadilo, že mu chýba polka tela.

Pri pohľade na huspeninovú tortu, králičiu pečeň či staré dobré oškvarky by sa asi Dr Bukovský prežehnával, no ľudia veselo kupujú a dožívajú sa vysokého veku. Na odbyt idú i polotovary – plnené cukiny a grapefruity, koláčik z lístkového cesta, plnený ľahučkou paradajkovou, bazalkovou či lososovou penou alebo mušľami svätého Jakuba.  

Úspech majú aj paštéty, ktoré nemajú nič spoločné s našou socialistickou paštétou Májkou, sú to naozaj špičkové výtvory, ktoré pohladia chuťové poháriky.

(Dokončenie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?