Las Hogueras - Vatry svätého Jána (1/2)

Autor: Tatiana Balajková | 4.6.2018 o 6:51 | Karma článku: 3,41 | Prečítané:  270x

V Alicante počas slnovratu namiesto starého nábytku pália obrovské súsošia a figúry, ktoré si robia si srandu z politikov, kritizujú kráľa a parodujú známe osobnosti. Jedna vyzerala celkom ako Karel Gott...      

Alicante je príjemné mesto, kde možno obdivovať pamiatky, vykúpať sa v mori, dobre sa najesť i nakúpiť. A samozrejme, má i svoje fiesty - tou najväčšou sú od 19. do 24. júna Ohne svätého Jána (po španielsky Hogueras de San Juan, po valencijsky Fogueres de Sant Joan), ktorým vláda v roku 1983 za originalitu, dlhoročnú tradíciu a reklamný dopad na región udelila čestný titul Sviatky medzinárodného turistického záujmu.  

Podľa niektorých prameňov v očistný rituál ohňa verili na pobreží Stredomoria odnepamäti. Slnovrat - okolo 21. júna - sa bral ako začiatok novej etapy, keď sa od gruntu upratal celý dom a starý nábytok a iný odpad sa vyhadzoval a pálil. Časom sa zmenil na sviatok poľnohospodárov, ktorí využívali najdlhší deň roka na zber úrody a najkratšiu noc na odohnanie síl zla. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1822.

K roľníkom sa postupne pridali i obyvatelia Alicante a mnohých ďalších miest, veď Španielov vždy poteší, keď sa nájde príležitosť zahýriť si. Stretávali sa na uliciach, jedli, pili a tancovali okolo vatier. Neskôr začali zo žartu stavať tzv. ninots, groteskné figúrky, ktoré zosmiešňovali známe osoby, najmä politikov a páliť ich namiesto haraburdia. Darmo im to úrady, obávajúce sa požiaru, zakazovali.

Kráska ohňa

No a v roku 1928 si istý José Maria Py uvedomil, že fascinácia ohňom by sa dala využiť na pritiahnutie turistov. Alicante bolo v tom čase ospalou dierou, preto starosta i domáci nadšene súhlasili s nápadom. Inšpirovali sa valencijským sviatkom Las Fallas, (ktorý sa koná v marci na počesť svätého Jozefa) a rozhodli sa stavať v čase slnovratu podobné sochy a súsošia z dreva a papiera, ktoré v posledný deň obetujú plameňom. Prvý rok ich bolo iba deväť, no akcia sa ujala a skulptúry sa postupne zmenili na mohutné, do detailov prepracované diela. Las Hogueras sú dnes najdôležitejšou kultúrnou akciou mesta a majú i svoju kráľovnú.           

Výber Ohňovej krásky (Bellea del Foc) sa koná už v máji a pripomína voľbu miss, kandidátky však nie sú v plavkách, ale v krojoch. Každý spolok, pripravujúci vatru, reprezentuje kráska dospelá i detská v šatách alicantskej nevesty - na hlave majú bielu čipkovú mantillu, nazberkanú ako čepiec, spod ktorého im vpravo vykúka zväzok (umelých) pomarančových kvetov. Obe sprevádzajú dve až štyri družičky (damas de honor), opásané bielo-modrou šerpou, pripomínajúcou zástavu mesta. Víťazná Bellea del Foc sa stáva kráľovnou sviatku.            

Začiatkom júna starosta otvorí Hogueras príhovorom z balkóna radnice, potom sa konajú rôzne spomienkové akcie na predchádzajúce ročníky, súťaž v príprave paelly, výstava a sprievod figúrok ninots. V sobotu pred vypuknutím sa spolky v dobrej nálade prejdú mestom v historických kostýmoch, i so svojimi kráskami a kapelami, akoby chceli naznačiť, že všetko je pripravené. Devätnásteho o polnoci sa potom začne inštalácia (tzv. plantá) menších, detských hogueras, dvadsiateho dospelých.

Montuje sa celú noc

Aby ste si to vedeli predstaviť: Hoguera je súsošie, vytvorené z dreva, kartónu, korku a papier mâché (ide o tvárnu zmes papiera, lepu, prípadne aj vody a múky, ktorá po uschnutí stvrdne).

V meste pôsobí okolo 90 spolkov a každý z nich na svojej ulici či námestí pripravuje (a platí) vlastné dielo. Základy boli vytvorené pomocou foriem, teraz je potrebné poskladať všetky kusy do jedného celku. Nie je to jednoduché, členovia - fogueres pracujú pred zvedavými zrakmi verejnosti po celú noc, pri montáži najväčších súsoší im pomáhajú žeriavy. Ale určite si odskočia občerstviť sa pre sviatok typickým slaným koláčom coca amb tonyina. Cesto, plnené tuniakom, cibuľou a píniovými orieškami má nevábny vzhľad, no chutí vynikajúco a zajedá sa skorými figami, ktoré dozrievajú v tomto období a ich sladkosť správne kontrastuje so slanosťou osúcha.

Hoguera sa obvykle skladá z hlavnej sochy, ktorá môže byť vysoká i 20-30 metrov a malých figúr, ktoré ju obklopujú. Tieto tzv. ninots majú satirický charakter, robia si srandu z politikov španielskych i svetových, parodujú známe osobnosti, kritizujú kráľa - ak nežijete v krajine, väčšinu nepochopíte, ale domáci sa šúľajú. Ninots majú samostatnú výstavu už v máji, ľudia volia najlepšiu a tá potom dostane milosť - nebude upálená spolu s ostatnými. Niektoré z nich možno vidieť v múzeu, venovanému hogueras.         

Trump, Putin a bombíčatá s cumlíkmi

Keď som došla do mesta, stáli už takmer všetky súsošia a mne spadla sánka. Na promenáde sedela šesťruká indická bohyňa vo fialkovom sárí, na hlave prekrásne vypracovaná ozdoba s tigrom a dlhé náušnice, rysy mala jemné ako bábika Barbie a pleť zlatistú, s broskyňovými líčkami. Nádhera!    

Kúpila som si program s plánikom a vyrazila hľadať ostatné. Páčila sa mi pestrofarebná Carmen Miranda, brazílska speváčka s ananásmi na hlave i krásna dáma s parfumom, reprezentujúcim všetky vône Stredomoria. Pobavil ma muž, kľačiac vyznávajúc lásku ryšavej slečne – vyzeral úplne ako Karel Gott zamlada.

Takmer ku každému ninot bolo vysvetlenie, no nie vždy mi pomohlo, (hoci matne tuším, že tunajšie školstvo a financie asi nebudú v najlepšom stave). Svoje dostali i Trump a Putin: USA vyrobili bombu - matku všetkých bômb (bola znázornená ako okatá sympoška, okolo ktorej poskakovali malé bombíčatá s cumlíkmi) a na tabuľke bol komentár: ,,Amerika stvorila matku všetkých bômb, ale Putin stvorí otca a bude po nás.“  

No a úplne ma odrovnalo úchvatné dielo pred radnicou, nazvané Pod tým istým slnkom. Óda na planétu zem, kde spolu žijú ľudia i zvieratá, bola vysoká 20 metrov, vážila 6 ton a stála 96 800 eur. Ohromujúca stavba zaberala celé námestie a ja som si nevedela prestaviť, že bude horieť uprostred domov bez toho, že by i tie ľahli popolom...

Hogueras súťažia o ceny v siedmich kategóriách, do poslednej patria tie, ktoré stáli viac ako 60 100 eur. Porotcovia to nemajú jednoduché, musia obísť viac ako dvesto súsoší v celom Alicante.

Krídelko alebo stehienko

V tento deň sa na uliciach zjavili aj racó a barracas, prístrešky s občerstvením. Tie prvé sú pre širokú verejnosť, vstup do druhých môže byť obmedzený pre priateľov či susedov. Mnohé ulice preto špatili ohyzdné drôtené ploty, za ktorými sa nachádzali krásne vyzdobené stoly na súkromnú akciu.       

Predstavte si stredomorské hicisko a  vysokú vlhkosť a akoby to nestačilo, ešte do toho prikurujú aj tieto stánky, kde sa varí, pečie, opeká, zo všetkých strán na vás sála žeravé peklo. Keď na mňa zaútočil vrelý závan údeného vzduchu, skoro ma zvalilo. Ale keďže som bola hladná, obzrela som si ponuku. Tu vystavovali ako prísľub budúcich rozkoší obrovskú panvicu s kusmi mäsa a jaternicami, prekladanými fotogenickou červenou či žltou paprikou. Tam sa na kole hompáľali klobásy a na vrchole bolo napichnuté maličké prasiatko. Žltučká paella s morskými plodmi žiarila ako slnko. Mňam!     

O polnoci sa na Ramble, hlavnej triede, začalo čosi ako karnevalová prehliadka, členovia spolkov boli poobliekaní do rovnakých kostýmov, za kvety, bociany, šašov... Všetci mali svoje vlastné kapely, spievali, trsali a bláznili sa.

Nevydržala som do konca, zaliezla som do hotela, zapchala si uši štupľami a zaľahla. Spala som síce na hornom poschodí v izbe s výhľadom do tichého dvora, no i tak mi bolo jasné, že v uliciach sa bude hýriť do rána. Hučalo disko, konali sa koncerty, do toho občas treskli delobuchy.

Symfónia z pušného prachu

Ráno sa konal budíček (despertas), ale našťastie som ho nepočula. Keďže ľudia chodia spať nadránom, medzi siedmou a desiatou mašírujú po uliciach kapely a škodoradostne sa snažia vyprodukovať čo najviac hluku a zobudiť ich.   

Ešte aj keď som ležala na pláži, brázdili mesto pasacalles, skupinky s hudbou a dievčatami v krojoch, lebo spolky sa medzi sebou navštevujú. A v jednej chvíli sa na promenáde spustila taká kanonáda, akoby vypukla tretia svetová. Všetci sme vydesene vyskočili z uterákov a hľadali dôvod, napokon to boli traja malí smradi s delobuchmi. V dnešných časoch strachu pred teroristami by som tento druh zábavy zakázala! I keď bezpečnosť mesto nepodcenilo, ulice boli doslova preplnené policajtmi.

Počas Hogueras sa každý deň o druhej na námestí Plaza de Los Luceros konala mascletà, typická súčasť každého tunajšieho sviatku. Podľa definície je to streľba, ktorá vytvára rytmickú kompozíciu. Umenie. Hlučná skladba, z ktorej sa roztrasú všetci prítomní. Symfónia z pušného prachu, ktorej vôňa vás opojí a z dunenia, prechádzajúceho do hrmenia, sa vám zježia chĺpky po celom tele. Na rozdiel od ohňostroja, ktorý ma potešiť len zrak, mascletà stimuluje telo aj silnými rytmickým údermi, mnohými považovanými za melodické. Keďže hluk môže dosiahnuť až 130 decibelov, odporúča sa (pravdepodobne iba cudzincom, lebo domáci tam chodia i s bábätkami) chrániť si uši tampónmi alebo aspoň nechať otvorené ústa či žuť žuvačku.

Mascletà má štyri časti. Začína sa efektmi pre sluch i zrak (farebnými strelami). ,,Telo“ je hlavná časť, hluk stúpa, potom nastáva najpôsobivejšie terratrèmol, ,,zemetrasenie“, keď masclets, delobuchy veľkej sily, explodujú na zemi okamžite jeden za druhým, až rozvibrujú asfalt. A na záver treskne ešte pár mohutných šúp, sprevádzaných farbami.

Každý deň sa predvádzali iní pyrotechnici, súťažiaci o najlepšie predstavenie - hodnotí sa dĺžka, viditeľnosť, rytmus a pocity, ktoré vyvolali v divákoch (nepýtajte sa ma, ako merajú to posledné). 

Ako sa zem rozpráva s nebom

Námestie bolo ohradené, za plotom odborníci kolom dokola naťahali zápalné šnúry, na ktorých viselo čosi ako salónky - tie sa potom postupne odpaľujú. Na akciu použili 150 kíl pušného prachu, tak si to viete predstaviť.   

V uliciach bola tlačenica, každý si prišiel vychutnať ,,koncert“, len ja som si našla miesto 500 metrov od epicentra a štuple si zatlačila až kdesi do stredného ucha. Mascletà sa začala ohňostrojom a ďalej mi to pripadalo, akoby hrmelo, hoci domácim bolo zjavne jasné, kedy ,,búrka“ kulminovala, nadšene mávali vejármi.

V televízii to potom jedna pani okomentovala vetou: ,,Bolo to akoby sa zem rozprávala s nebom!“

Ja, Slovenka, by som to popísala celkom inak: ,,Rachot jak sviňa, skoro som prišla o uši!“ 

Ale keď som sa potom večer odmaľovávala, v televízii opakovali celú mascletu. Hľadela som do zrkadla, znelo mi to za chrbtom a zrazu to prvýkrát nebol len rachot bez akéhokoľvek významu. Znelo to takto: Najprv ulicou poskakoval koník, klop kopýtkom sem, klop kopýtkom tam. Potom do toho začal hrkotať koč, pridávali sa ďalšie a ďalšie, a napokon to vo finále znelo akoby kôň šťal na plech.... až dokiaľ ho nezastrelila guľometná paľba.

Možno na tom predsa len niečo bude...?  :)

Mimochodom, obľúbený bol i každodenný ohňostroj na pláži Postiguet, ktorý mnohí využili na polnočné kúpanie v morských vlnách. A nechýbala ani corrida.

(Dokončenie nabudúce)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalý redaktor STV: Neveril som, že takým správam môžu ľudia veriť

Téma manipulácie v médiách je podľa Jozefa Brezovského aktuálna.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zúri v Smere občianska vojna?

Hovorí sa o napätí medzi premiérom a šéfom strany Smer.


Už ste čítali?