reklama

Bulharsko – krajina ruží (1/2)

Príroda sa ešte len zobúdzala, na horách sedel belavý opar. Na nežných ružových kvetoch sa chveli kvapky nočného dažďa, napriek tomu omamne rozvoniavali a sladkou arómou zaplavili celé údolie. Cítila som sa ako v rozprávke

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď som s meškaním po polnoci pristála na letisku v Sofii, hotelové auto ma nečakalo. Potrebovala som si vymeniť peniaze a objednať taxík. Baba v stánku bola neochotná a zdutá ako tri dni skapané prasa, čo mi pripomenulo rodnú hrudu. Služby sú asi vo všetkých bývalých socialistických krajinách naprd, pomyslela som si.

Našťastie napokon bolo všetko úplne inak. 

Tomu vravím ochota

Auto ma čakalo, ale na druhom parkovisku. V hoteli ma privítali úsmevom a koláčikmi. Ráno mi recepčná overila vlak do Kazanlaku (o 15.00) , no o polhodinu, keď som sa prechádzala po Sofii, zazvonil mobil: ochotná deva volala na stanicu a dozvedela sa, že v piatok ide ešte jeden špeciálny spoj o 17.00, mám teda viac času na hlavné mesto. Pozerala som na telefón ako puk. Milé.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po návrate ma čakal taxík, no urobila som strategickú chybu, presvedčila som šoféra, že vlak ide zo stanice Sofia Sever, lebo sa mi matne marilo, že som to kdesi čítala. Síce sa mu to vôbec nepozdávalo, ale čo už mohol? Odviezol ma, vybral kufor a auto odjachalo. 

Stanica bola miniatúrny, ošarpaný dom uprostred poľa. Dnu sa napravo nachádzalo zavreté okienko, naľavo čosi ako socialistický bufet, plný štamgastov v teplákoch. Mala som pocit, akoby som sa vrátila v čase. Kázali mi búchať na okno, aj som úspešne privolala babku, ktorá ma poinformovala, že vlak mi ide z hlavnej stanice, a potom okno zase zaplesla. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo teraz? Mala som 29 minút na to, aby som sa presunula v čase a priestore, no neboli tam žiadne taxíky, nič, darmo som behala s kufrom ako splašená. Napokon som sa rozhodla utekať smerom k civilizácii, až som dorazila na zastávku dákeho autobusu. Skôr, ako som sa rozkukala, zastalo pri mne auto - pán vyložil známeho a ja som využila šancu a zúfalo sa mu zmesou slovenčiny, ruštiny a angličtiny snažila vysvetliť, že musím chytiť vlak. Bleskovo pochopil situáciu, mávol rukou, nech nasadnem a vyrazil ako Fittipaldi. Ešte že stanica nebola ďaleko. Doviezol ma až k dverám, odmietol prijať čo len príspevok na pivo, zaželal mi šťastnú cestu a odfrčal. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pokladni ma pustili dopredu, pani mi vysvetľovala čosi, čo som nepochopila, schmatla som lístok a letela na nástupište. Tam mi rýchlo došlo, čo sa mi snažila vysvetliť – nástupištia boli označené trochu nelogicky, našťastie som to moje našla včas, skočila som do vagóna – a dvere sa zavreli, vlak sa pohol. Bola to tesnotka

Ruža prišla z Damasku

Bulharsko je nazývané krajinou ruží a jeho voňavým srdcom je mestečko Kazanlak. O tom, ako sa tento krásny kvet dostal do krajiny, existuje viacero verzií.

Podľa prvej ho doniesli vojaci z posádky Alexandra Macedónskeho, vracajúci sa z Kashanu v Perzii cez sýrsky Damask. Tunajšia klíma mu sadla lepšie ako domáca, ruže obsahovali viac oleja, no menej parafínu, (zložky, ktorá tuhne, ak je olej ponechaný v chladnejšom prostredí), bol teda vyššej kvality.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa inej sa rosa damascena zrodila v sýrskom Damasku a sem ju priviezli tureckí kupci v 17. storočí, keď bolo Bulharsko súčasťou Osmanskej ríše. Destilačný kotol sa totiž po turecky povie kazankazanlak znamená miesto, kde je veľa kotlov.

Bulharskí vedci predpokladajú, že pestovaniu kráľovnej kvetov sa v regióne venujú od roku 1420, podľa nich ju priniesol zo svojich preslávených záhrad v Tunise istý turecký sudca.

No mne sa najviac páči legenda, ktorú som si prečítala v miestnom unikátnom Múzeu ruží: Kde bolo tam bolo, pred 400 rokmi žil v Damasku bohatý kupec. V jeho dvore kvitol taký nádherný krík, že jeho dcéra každé ráno, keď vyšla von, budila púčiky bozkom a pri tom im šepkala o svojich dievčenských túžbach. Jedného dňa prišiel s karavánou jej otca mladý obchodník s očami modrými ako horské jazerá a dievčina pochopila, že je to muž z jej snov. Kupec ho bohato odmenil za tovar, no najvzácnejšiu odmenu dostal od jeho dcéry. Pribehla za ním skoro ráno pred odchodom a plačúc mu podala vetvičku s púčikom ruže. Priložila pery na rozvíjajúce sa lupene a povedala: ,,Nemôžem ísť s tebou, no týmto bozkom ti dávam svoju lásku. Vždy na jar rozkvitne ako spomienka na nás dvoch. Zbohom.“

Mladík si halúzku ukryl na srdci a vo svojej domovine, v Kazanlaku, ju zasadil. Tu ruža pod ochranou okolitých vrchov, pijúc čistú horskú vodu, nádherne zakvitla každý rok a postupne sa rozšírila po celom údolí a dala mu meno.

Údolie ruží

Svetoznáme Údolie ruží sa nachádza v strednej časti Bulharska. Obklopujú ho dve pohoria - Stará Planina a Sredna Gora, ktoré ho chránia pred studenými zimnými vetrami. Ďalšími faktormi, ktoré prispievajú k jeho špecifickej klíme, sú vlhkosť vzduchu a májové a júnové časté, ale ľahké zrážky. Mierne počasie, najmä jarné, mäkký slnečný svit, vlhké vetry a studené noci tvoria dokonalé podmienky pre ruže a destiláciu vysokokvalitného oleja. Obdobie kvitnutia je dlhé, no olej sa neodparuje a vďaka nevysokým teplotám sa z kvetu neuvoľňujú ani prchavé aromatické ingrediencie. Ružové kríky potrebujú teplé dni, chladné noci a rannú rosu. V jedinečnom podnebí a v pieskovo-ílovej pôde sa časom z damašskej ruže vyvinula celkom nová odroda, od 19. storočia nazývaná kazanlašská. 

Priemerná nadmorská výška údolia je 350 m, široké je 10 - 12 km a dlhé 95 km. Na ploche približne 3 300 m2 žije 55 000 obyvateľov. Centrom ružového priemyslu sú dedinky Kazanlak, Karlovo, Kančevo, Rozevo, Pavel Banja a Ražena. Práve tu sa produkuje najlepší ružový olej na svete. Iste, to, že v Bulharsku si ho môžete kúpiť v takých tých typických drevených fľaštičkách, si všimol každý, kto navštívil krajinu, ale vedeli ste, že je trikrát drahší ako zlato? A tak má kráľovná kvetov, samozrejme, od roku 1903 aj svoj vlastný sviatok. Každý rok v prvý júnový víkend Kazanlak ožije trhmi, no súčasťou akcie sú aj koncerty, folklórny festival, výstavy, ochutnávka vína, sprievod a ,,rituálne“ trhanie kvetov. 

Ako víla Amálka

Kazanlak je malá dierka uprostred ničoho, trmácali sme sa vlakom tri hodiny, posledný úsek medzi ružovými a levanduľovými, ešte nerozkvitnutými, poľami.

Pred stanicou neboli žiadne taxíky a keď som sa na ne spýtala staršej pani, povedala, že si ich treba objednať vopred, no môžem ísť s ňou. Zaujímavé, že väčšina ľudí na mňa okamžite spustila po rusky, žiadna angličtina, musela som oprášiť svoje vedomosti. Pani ma nenechala prispieť na jazdu, zaželala mi príjemný pobyt a mávala mi, kým auto nezmizlo za rohom.

Ľudia boli tak prekvapujúco milí, až som pocítila povinnosť vybrať sa v lete k Čiernemu moru a podporiť ich ekonomiku :) 

Môj hotel sa nachádzal blízko centra, bol už patrične vyzdobený na sviatok a prevoňaný ružami. Slávnosti sa začali, ulice boli zaplavené stánkami, ktoré ponúkali najmä výrobky zo spomínaného kvetu. Zakúpila som ,,povinný“ veniec na hlavu, i keď som s ním vyzerala ako obstarožná víla Amálka. Na hlavnom námestí práve zvolili Ružovú kráľovnú, ktorá bude tri dni reprezentovať čerstvosť a krásu kvetu, prvými tancami odštartovali Medzinárodný folklórny festival a na záver nám nad hlavami zažiaril ohňostroj. Potom som rýchlo utekala do hotela, lebo na rozdiel od Sofie, horúcej aj v noci, tu sa veru poriadne okosilo

Už voňajú

Na druhý deň som sa zarána vybrala taxíkom do Kančeva, jednej z dediniek, kde organizovali zber kvetov pre zvedavých turistov. Šofér na mňa bez zaváhania opäť spustil rusky. Nuž, i keď vraj Rusov veľmi nemusia, u nich neprebehla okupácia a okrem toho mávali jeden deň v týždni televízne vysielanie v ruštine, vysvetlil mi. A keďže je podobná bulharčine, mnohí si ju zachovali dodnes. Angličtina mi teda bola úplne nanič. Chvíľami som sa chytala a chvíľami nie, nakoniec sme komunikovali zmesou slovenčiny, ruštiny a prekvapujúco aj francúzštiny (napríklad stanica sa povie ,,gara“). Ale Slovania sa vždy dohovoria, keď chcú. 

Kančevo je vzdialené iba 10 kilometrov, cesta viedla pomedzi plantáže. Ide o šípovú ružu, predstavte si teda dlhé pásy 1,5 m vysokých kríkov, takmer ako vinice. Príroda sa ešte len zobúdzala, na horách, črtajúcich sa v pozadí, sedel belavý opar. Na nežných ružových kvetoch sa chveli kvapky nočného dažďa, napriek tomu omamne rozvoniavali a sladkou arómou zaplavili celé údolie... Cítila som sa ako v rozprávke.

Zber trvá iba 20 - 25 dní od polovice mája do polovice júna. Na prácu je potrebných vyše 2000 ľudí, pretože všetky ruže musia byť ručne odtrhnuté a opatrne po jednej uložené do vŕbových košíkov, (vŕba nevsiakne rosu z lupeňov), ktoré sú potom odvezené do destilérie. S trhaním sa začína o štvrtej ráno a končí o desiatej, trhá sa, ,,kým sa na kvetoch trblieta rosa“ - vtedy je výťažnosť oleja najvyššia. Lupene, zberané poobede, obsahujú až o polovicu menej olejového koncentrátu. Tradične ide skôr o prácu pre jemné ženské prsty. Prvý kvet si podľa tradície zberačky zastoknú za ucho a pustia sa do roboty. 

V kroji a s ružou za uchom

Prišla som medzi prvými, ale dedinčania už boli pripravení. Fotogenická a anglicky hovoriaca časť obyvateľov bola vyobliekaná v krojoch, dievčatá vymaľované ako veľkonočné vajcia, vo vlasoch pripnuté kvety. Hádzali úsmevy na všetky strany. Babičky navliekali ružové náhrdelníky, mládenci ponúkali ochutnať ružové víno (fuj) i sladkosti (mňam).

No ako slnko stúpalo, prichádzali ďalší a ďalší turisti, ba aj autobusy plné Japoncov (predstavte si, že v krajine vychádzajúceho slnka pomenovali 2. jún na počesť tohto sviatku Dňom ruže!). To by nevadilo, lenže každý túžil po originálnej fotografii, a tak domácich preháňali ako zduté kozy. Detičky, babky i devy pózovali pri kríkoch, s košíkom, aj s vencami. Najmä nemeckí turisti a nemecká televízia boli doslova arogantní drzáci, nahnali baby do poľa a cvičili s nimi jak s drezúrnymi koňmi: ,,Sem pozerajte, tam pozerajte, vyhoďte kvety do vzduchu, eins zwei drei!“ Nech už si o tom kočky s ružami za uchom mysleli čokoľvek, nedali to najavo, na perách im hral nacvičený úsmev č. 6 pre média a malé deti, ochotne sa nechali sekírovať a plnili všetko, čo od nich požadovala fotkychtivá verejnosť. 

Toto všetko bola príjemná paráda pre turistov, no v jednej chvíli som si uvedomila, že ďaleko vzadu zatiaľ naozajstní zberači v nefotogenických teplákových bundách a rifliach makali. Umazanú pani v gumákoch, s cigaretou v kútiku úst a vrecom ruží na chrbte, čo okolo nás prešla, nik nefotil. Akoby sa pohybovala v paralelnej realite...

O desiatej nám domáci predviedli krátky program – zaspievali, zatancovali, vysvetlili, ako sa správne trhá a rozdali nám košíčky, nech si to skúsime. Postarší pán s copíkom zatiaľ rozložil oheň pod sudom, plným ružových lupienkov a malá destiléria naplnila vzduch výraznou vôňou... 

Po káve a koláči som zašla do zaujímavého Múzea ruží, kde som sa dozvedela o histórii výroby oleja, a potom sa prešla nádherným rozáriom (a odfotila si snáď každú jednu ružu!). Žiadny záhon nebol jednofarebný, fialkové kvety sa striedali so žltými a oranžovými, za nimi voňali biele a tmavofialové, páčili sa mi červené, bordové i ružové.

No a potom som sa konečne vybrala na trhy, na veľké nákupy. Ale o tom až o týždeň. 

(Dokončenie nabudúce)

Sofia
Sofia 
Kazanlak
Kazanlak 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Tatiana Balajková

Tatiana Balajková

Bloger 
  • Počet článkov:  110
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mám nacestovaných pekných pár tisíc kilometrov a za sebou množstvo zážitkov. Ohadzovala som sa paradajkami, potkanmi, múkou i vajcami. Vyváľala sa v tulipánoch. Videla som perlových kráľov, koláčovú procesiu a extravagantné klobúky v Ascote. V kostýme Pierota som pózovala na stĺpe v Benátkach. Navštívila sviatok ruží, fialiek i karafiátu. Pomáhala pri výrobe koberca z kvetinových lupienkov, súťažila v chytaní mužov do sieťky na motýle... a o tom všetkom a ešte aj všeličom inom je tento blog. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu