Sviatok ruží v Kazanlaku (2/2)

Autor: Tatiana Balajková | 25.6.2018 o 6:15 | Karma článku: 3,48 | Prečítané:  427x

Kedysi chudobný región, známy predovšetkým výrobou kalašnikov, je dnes najväčším dodávateľom ružového oleja na svetové trhy. Vonná esencia je trikrát drahšia ako zlato!

------------------

(Dokončenie)

Celé mestečko bolo vyzdobené, ako sa patrí, ruže vykúkali z výkladov, ich lupienky plávali dokonca aj vo fontáne a takmer každá žena (ba sem-tam i muž) mala na hlave čelenku alebo veniec z kvetov živých či umelých. 

Uličky boli zaplavené stánkami, veď dnes ide o jeden z najväčších sviatkov Bulharska, ktorý každý rok pritiahne okolo 40 tisíc návštevníkov z celého sveta. Boli tu umelci, vystavujúci šperky, hrnčiarka, u ktorej si deti za mierny poplatok mohli vymaľovať tanieriky, majiteľ hada a nádherných papagájov, ktorý vás s nimi odfotil, obrusár, ktorý svoje diela rozvešal na kríky. Rezbár, výrobca zvonov a pletených hračiek. Vinári dávali ochutnať nielen svoje overené majsterštuky, ale i originálne, o nič menej lahodné ovocné alkoholické moky.

No prevažovali, samozrejme, ružové výrobky: krémy denné i nočné, telové mlieka, parfumy, šampóny, balzamy, lesky na pery. Ale aj cukríky, džemy, medy, bonbóny, čokolády, likéry, zmrzlina a nový hit – ružová voda, konečne vraj oficiálne uznaná ako zdravý nápoj, ktorý podporuje trávenie a pamäť, pomáha regulovať krvný cukor a má antibakteriálne účinky. Čo vám budem hovoriť, váha kufru pri odlete potvrdila, že som nakúpila 5 kíl kozmetiky!!!

Od kalašnikova k oleju

A teraz konečne o ružovom oleji. Otrhané kvety sa musia čo najrýchlejšie dopraviť na miesto, kde sa zmiešajú s vodou v pomere 1:4 a kde sa následne dvojitou destiláciou vyrába olej. Používa sa pri tom para, ktorá zmení lupene a vodu na vriacu kašu. Masa sa varí niekoľko hodín a musí sa pravidelne miešať, aby olejové zložky vyplávali na povrch. Keď sa precedia, zvyšná časť sa destiluje druhýkrát. Vedľajším produktom tohto procesu je ružová voda.

To, ako dostať z kvetu olej, vymyslel vraj v 11. storočí perzský učenec Avicenna, no Bulhari koncom 16. storočia technológiu zdokonalili práve dvojitou destiláciou a ich extrakt sa čoskoro stal známym pre svoju prvotriednu kvalitu.         

Približne v roku 1664 sa začalo s pestovaním v Údolí ruží a život jeho obyvateľov sa navždy zmenil. Počet farmárov vzrastal, zlepšoval sa výrobný proces i kvalita esencie, ktorá dobyla svet. Po druhej svetovej vojne si vláda uvedomila dôležitosť voňavej suroviny a prijala opatrenia na ďalší rozvoj tohto priemyslu. Zaviedla prísnu reguláciu a kontrolu oleja, aby zaistila stabilnú kvalitu. Tradícia sa stala zdrojom národnej hrdosti. Kedysi chudobný región, známy predovšetkým výrobou kalašnikov, je dnes najväčším dodávateľom ružového oleja na svetové trhy. V roku 2014 mu Európska komisia udelila ochrannú známku na označenie pôvodu.

Trikrát drahší ako zlato

Na jeden kilogram oleja sú potrebné štyri tony okvetných lístkov, teda asi dva milióny kvetov. Podľa oficiálnej štatistiky Bulharsko ročne vyvezie do sveta takmer dve tony voňavého koncentrátu, pričom cena môže vraj dosiahnuť aj 12 000 eur za kilo!

Je totiž neodmysliteľnou zložkou najluxusnejších parfumov, no využíva sa i v potravinárstve a vďaka odolnosti voči teplotným zmenám dokonca aj vo vesmírnom priemysle ako mazacia zložka technického vybavenia. Bolo v ňom objavených viac ako tristo liečivých zložiek. Uľavuje od bolesti, odstraňuje strnulosť svalov a kĺbov a únavu chodidiel, má dezinfekčné účinky a pomáha pri prechladnutí. Masáž ružovým olejom urýchľuje metabolizmus a pôsobí proti stresu, napätiu a depresii. Predpisuje sa na liečbu impotencie, sterility, ochorenia pečene a obličiek, artritídu a reumatizmus. Používa sa pri popáleninách a problémoch so suchou pokožkou.

Ženy oceňujú, že toto tekuté zlato zjemňuje pokožku, vypína pleť, odstraňuje vrásky, stimuluje obnovu buniek a pomáha odstraňovať celulitídu. Mimochodom, ten olej v typickej drevenej dózičke s pečaťou nie je parfum, ale silný koncentrát, ktorý môžete použiť pri príprave domácej kozmetiky. Vo veľkom ho vykupujú Turkyne, ktoré si robia vlastné krémy. Ak uprednostňujete hotové produkty, stačí do nich na prevoňanie pridať jednu kvapku a zamiešať. Slza na vankúši vám zaručí dobrý spánok a pri migréne vraj stačí potrieť si krk a vdychovať.

Neviem potvrdiť, či mi zmizli dáke vrásky, ale mažem sa všetkými zakúpenými masťami a som spokojná, cítim okolo seba jemnú vôňu ružových kvietkov...

Vonná esencia z Údolia ruží je veľmi cenená i v Japonsku, vyrábajú sa z nej populárne vonné tabletky. Keďže v krajine šikmoočkov sú pach a pot neodpustiteľným spoločenským prehreškom, robia všetko pre to, aby ich telo vydávalo príjemnú arómu. Po jednej pilulke týždeň voňajú ružami a vôňou nasiaknu i ich periny a oblečenie...  

S fľaštičkami po svete

Bulharsko je v súčasnosti najväčším svetovým výrobcom, produkuje 85 percent z celkového množstva ružového oleja. (Turci síce tvrdia niečo podobné, ale ja som navštívila Bulharsko, a tak zatiaľ zostávam pri ich informáciách). Tajomstvom ich úspechu je zníženie teploty pod hrncom po dosiahnutí bodu varu a následné varenie na menšom ohni, ďalším trikom je nevypustiť von žiadnu paru, aby sa neznížil obsah oleja.

Keď nastane sezóna zberu, tzv. komisári začnú navštevovať producentov a vypytovať sa na dopestované množstvo. Farmári zase hľadajú toho, kto im ponúkne najvyššiu cenu. Olej sa meria v špeciálnej jednotke – muskal, 1 muskal je približne 5 gramov. Obchodníci majú kontakty s parfumérskymi spoločnosťami celého sveta, a s ampulkami potom cestujú na medzinárodné výstavy a veľtrhy, hľadajúc toho, kto zaplatí viac. 

Existujú tri stupne kvality esencie, najlepšia mrzne pri – 20-21°C, stredná pri -18-19 °C a posledná pri – 16-17°C.  V histórii sa vyskytli aj pokusy predávať falošný ružový olej – riedený muškátovým, no našťastie v roku 1860 britskí vedci prišli na to, ako chemickým testom odlíšiť pravý koncentrát od imitácie. 

Juniorky i seniorky

O piatej sa začal program na hlavnom námestí. Najprv vystúpili mažoretky, malé i veľmi malé. Hneď mi bolo jasné, prečo boli kedysi Bulharky absolútne neporaziteľné v modernej gymnastike, majú úžasnú základňu, členkami boli snáď všetky miestne dievčatá.

Ale vystúpili i seniorky, zrejme tie bývalé majsterky sveta. Niektoré babičky mali aj 80 rokov, ledva chodili, no zvládli celú ,,spartakiádu“. Choreografia bola nenáročná, krôčik sem, úkrok tam a občas zamávali kruhmi, ozdobenými ružami, ktoré držali v rukách. Mužov v tejto kategórii reprezentoval len jeden kus, neviem, či sa minuli alebo nemali odvahu... Lebo vo folklórnych súboroch, čo prišli potom, ich bol dostatok.

Bulharské ľudové tance nie sú temperamentom nepodobné našim, len v hudbe počuť vplyv tureckej muziky, to viete, Balkán...  Vystúpili súbory z rôznych regiónov, z okolitých krajín, a dokonca i exotický z Južnej Kórey. Hoci folklór nejako veľmi nemusím, bolo to úžasné predstavenie. Síce ho prerušil dážď, no len čo prešiel do mrholenia, pokračovalo sa až do zotmenia. 

Policajt a kvetinové víly

Nedeľa je najdôležitejším dňom sviatku, koná sa totiž najväčší sprievod v Bulharsku.

Mesto bolo zahustené davmi, dorazili ďalšie autobusy turistov, najmä šikmookých. Všetko však bolo skvele zorganizované, nekonala sa žiadna nepríjemná tlačenica.

Bulhari začali presne o 12.00, čo som ocenila, vediac z vlastnej skúsenosti, že v takom Španielsku sa nikdy nemešká menej ako hodinu.

Pri nás stál odporný policajt, ktorý musel slúžiť ešte za socializmu a ostalo mu to. Najprv 20 minút pred začatím zakázal ľuďom prechádzať z jednej strany na druhú, (hoci inde sa normálne chodilo), no všetci na neho dlabali. Potom, aj počas sprievodu, sa naschvál postavil tak, aby sa nám zle fotilo, nepomohli prosby moje ani bulharské, s očividným potešením zavadzal. Jeho kolegovia boli normálni a keď bolo treba, uhli. Toto nasrdené hovado s úradnou mocou nie. Svorne na neho dvojjazyčne nadávajúc, zhodli sme sa v dave, že policajti sú všade rovnakí. Ostatní ľudia boli slušní a ohľaduplní.

Mnohé ženy boli vyzdobené čelenkou z ruží, niektoré mali veniec na klobúku alebo pripnutý kvet, iné kvetinové šaty. Dve Japonečky boli také naparádené, akoby boli hlavnými hrdinkami sviatku, tie sa museli na to pripravovať rok! Ochotne na požiadavku pózovali ako krehučké kvetinové víly a užívali si pozornosť.

Kráľovná, gymnastky aj futbalisti

Na čele sprievodu šli kukeri, stelesňujúci plodnosť a odháňajúci zlých duchov. V zime slávia svoj vlastný festival, sem ho prišli spropagovať. Mali na sebe kožušiny, rohaté masky a veľké zvony okolo pásu – neustále poskakovali, nadskakovali a hrkali odušu. Ťahali so sebou i veľké kukerské hlavy, ktoré predtým zdobili námestie.

Nasledovala Ružová kráľovná na koči, a ďalej to už viac ako sprievod pripomínalo skôr prvý máj pre deti a mládež. Prichádzali totiž celé školy s rôznymi oceneniami, (ktoré moderátorka menovala), športové a tanečné krúžky s trofejami, karatisti, basketbalisti, futbalisti, tanečníci a gymnastky, ovešané kilami medailí - niektoré boli také malilinkaté, že si neviem ani predstaviť, v akej kategórii to získali. Načančané folklórne súbory a mažoretky občas zastali a pre potešenie divákov predviedli krátky tanček. Z nejakých dôvodov boli súčasťou sprievodu i motorkári v kožených bundách.

Najviac nás potešili dievčatá s košíkmi, rozhadzujúce lupene ruží a auto, z ktorého nás štedro pokropili ružovou vodou, v tom hice to dobre padlo. A nebol to len poprašok, pekne štedro nás navoňali. Ostala po nich cesta zasypaná okvetnými lístkami, Japonky, ktorých tu bolo neúrekom, sa ihneď vrhli na štyri a fotili si detaily lupeňov na chodníku, akoby nikdy predtým v živote ružu nevideli.

Posledný súbor pochytal ľudí a vtiahol ich do kruhu, a kým nám nad hlavami lietali farebné balóny, kruh sa rozrastal a rozrastal, až tancovala celá ulica... Super záver.

Dámy s metlami

Po sprievode sa novopríchodzí turisti vrhli na nákupy. Okolo fontány posedávala čata rozjarených upratovačiek s metlami ako pred odletom na šábes, zúčastnili sa aj sprievodu, kde boli predstavené ako hlavné hrdinky dňa – niekto to na záver bude musieť upratať.. 

O druhej sa na javisku opäť predviedli folklórne skupiny, na záver zišli dole a roztancovali všetkých. I ja som bola zapojená, ale akosi som nevedela chytiť rytmus a kroky, vyzerali síce ako naše, ale neboli. Môj partner mi nedovolil vymaniť sa a keď som na chvíľu zdvihla hlavu od nôh, zazrela som na seba namierené objektívy. Ježišmária, ak to niekde zverejnili, vyšla som z toho ako úplné poleno...

Večer po záverečnom ceremoniáli nasledovalo trocha vážnej hudby, a potom spevák. Bulhar, meno neviem, no prekvapilo ma, že jeho repertoár tvorili samé ruské piesne: Kalinka, Rascvetali jabloni i gruši, hity Ally Pugačovovej... a vrcholom bola pieseň o tom, ako za druhej svetovej vojny vojaci idú padnúť za ródinu... No, prišlo mi to celkom divné, ale spevák mal obrovský úspech, urobil atmosféru a spievali s ním starí i mladí...

Keď som v pondelok odchádzala z hotela a chcela doplatiť za vopred neobjednané raňajky, pani len mávla rukou: ,,To je dobré, hlavne, že sa vám u nás páčilo!“

Vo vlaku do Sofie som sa rozprávala s Američankou, ktorá tu žije už štyri roky a zhodli sme sa, že Bulhari sú priateľskí, otvorení a nápomocní (i keď sem-tam sa nájde nejaká ochechuľa).  

V Sofii som sa zo stanice do centra viezla taxíkom a dohodli sme sa aj na neskoršom odvoze na letisko. Pán povedal, že si u neho môžem nechať kufor, nech s ním nebehám celý deň – neviem, či by som to spravila v inej krajine, ale tu som sa nebála (aj tak som mala v kufri len špinavé veci a 5 kíl kozmetiky). Podvečer ma čakal, presne ako sme sa dohodli.

V detstve sme chodili každé leto na Slnečné pobrežie, bola som vychovávaná v tom, že Bulhari sú čosi ako naši vzdialení bratranci. A teraz som zistila, že naozaj sú... Blagodarja, Bulharsko!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Príbeh Bonaparte: stavba, ktorou nepohne ani kauza Bašternák

Komplex vzbudzoval rozruch od začiatku.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

O slobodu sa dá aj prísť

Ani ústava nemusí vydržať všetko.


Už ste čítali?