Divadlo na lustri

Autor: Tatiana Balajková | 20.8.2018 o 6:23 | Karma článku: 2,53 | Prečítané:  388x

Jedine v španielskom Elche nepretržite od pätnásteho storočia hrajú v bazilike stredovekú náboženskú hru s originálnymi vzdušnými aparátmi  

 

Mestečko Elche neďaleko Alicante je známe svojimi hájmi datľových paliem, v celej oblasti sa vraj nachádza viac ako dvestotisíc týchto strapatých stromov. Ak budete v lete niekde  v okolí, oplatí sa ho navštíviť počas osláv na počesť nanebovstúpenia jeho patrónky Panny Márie, nazývanej Virgen de la Asunción. Ich súčasťou sú prehliadky a bitky Maurov a kresťanov, pripomínajúce kresťanské znovudobytie mesta v roku 1265, úžasné ohňostroje a pouličné párty. No vyvrcholením je Mystérium (Misteri d'Elx), stredoveká náboženská hra, ktorú takmer nepretržite od pätnásteho storočia 14. a 15. augusta hrajú dobrovoľníci v bazilike Svätej Márie.

Priplávala po mori

Nikdy sa nedozvieme, kto a kedy ju napísal, no o jej zrode existujú dve legendy. Podľa prvej súvisí so spomínanou reconquistou, keď sa do Elche opäť vrátili kresťania. Podľa druhej v roku 1370 istý vojak našiel v bárke na mori skrinku, ktorá ukrývala obrázok Panny Márie a libreto, scénický námet spolu s hudbou,  venovaný jej. Po tom, ako sa správa o zjavení na pláži Tamarit (dnes Santa Pola) rozšírila, stretli sa na nej obyvatelia Elche, Alicante a Orihuely a všetci si na dielo robili nárok. Napokon loďku naložili na vozík, ťahaný volmi, zaviedli ich na križovatku a zakryli im oči. Zvieratá bez akéhokoľvek zaváhania zamierili do Elche a zastali až pred pustovňou svätého Sebastiána, v ktorom sa nachádzala socha svätice. Bolo rozhodnuté.           

Podľa posledných výskumov hra pravdepodobne vznikla v druhej polovici 15. storočia. Predstavenie najprv organizovali vznešené rodiny, neskôr bratstvo. Koncom 16. storočia jej hrozil zánik, nebolo peňazí. Dvakrát ju dokonca kvôli smútku za zosnulými šľachticmi ani nepredviedli a keď následne mesto postihli búrky a krupobitie, Elchania boli presvedčení, že šlo o boží trest. Začiatkom 17. storočia sa zodpovednosti za financovanie a prípravu ujala mestská rada.       

V roku 1632 chcel orihuelský biskup hru zakázať, nepáčilo sa mu, že sa odohráva v kostole. No rada sa nedala, poslala koncept pápežovi Urbanovi VII a ten po jeho preštudovaní vydal bulu, ktorou obyvateľom Elche hrať v bazilike povolil.    

V roku 1924 vznikol Ochranný výbor sviatku a v roku 2001 bolo Mystérium Elche zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Ide o jedinú hru stredovekého náboženského divadla, ktorá sa v Európe udržala do dnešného dňa a nečudo, že obyvatelia palmovej metropole sú na ňu veľmi hrdí. Na jej príprave sa zúčastňuje tristo dobrovoľníkov, všetci účinkujúci sú amatéri. Hovorí sa dokonca, že ,,kto pracuje na sviatku, nezomiera pri nehode“, lebo i keď sa prihodili dáke maléry, prítomní akoby zázrakom vyviazli bez zranenia... 

Noc úsvitu:

Sviatok sa začína večer 13. augusta. Noc úsvitu, Nit de l'Albà, je spomienkou na tých, ktorí navždy odišli, ale i svetelno-zvukovou oferou patrónke. O jedenástej sa zo striech domov a terás spustia ohňostroje. Nerobia ich profesionáli, ale jednotlivé rodiny. Vypúšťajú rakety, delobuchy, petardy, rímske sviece, všade počuť buchot a treskot a z neba sa sypú farebné svetielka a pršia strieborné hady...  ba kreslilo to i čosi ako vlnovky (a ja som si spomenula na Harryho Pottera, ako mu prskavka preletela popred okno a zanovito vypisovala hovno).

Noc sa zmení na deň, vzduch vonia pušným prachom, ktorého sa minú tisícky kíl. Toto celé trvá hodinu.

Pred polnocou na mesto sadne tíš a presne o 24.00 sa za hlaholenia zvonov vysoko na oblohe zjaví ,,palmový list”, ohňostroj vejárovitého tvaru, vytvorený tromi tisíckami rakiet. Svieti asi 25 sekúnd, potom sa pomaly rozpadne na zhasínajúce svetielka...

Dojatí Elchania sa občerstvia studeným melónom alebo nugoletom, pálenkou s čerstvou vodou a idú hýriť do centra.

Sedí celá rodina:

Štrnásteho sa koná prvé predstavenie, nazývané Vespra (je zadarmo, no k dispozícii sú i lístky na predchádzajúce generálky).

O tretej bol síce beštiálny hic, no ulice boli zatarasené stánkami a narvaté ľudmi. Paella a sladké churros rozvoniavali doďaleka, v ponuke boli aj skvelé miestne syry, šunky a melóny. Popíjala sa sangria i čisté víno. Na námestiach vyhrávali kapely a predvádzali sa umelci.

Hrať sa malo o šiestej, no keď som o pol tretej zo zvedavosti nakukla do baziliky, s úžasom som zistila, že je už takmer plná. Zjavne tam na striedačku sedeli celé rodiny a držali fleky pre rodinných príslušníkov. A ako domáci na ne aj mali nárok, veď každý iste poznal osobne niekoho z účinkujúcich. Kupola kostola bola zakrytá pomaľovanou plachtou a zmenená na belasú oblohu, po ktorej poletovali mráčiky a anjeliky.

Mesto bolo vyzdobené, tu mi nad hlavou viali zlaté pásy, tam sa v slnku blýskali umne využité cédečka, vrtiace sa na šnúrkach. Videla som i čosi podivné ako plastové fľaše, z ktorých trčali červené cípy, pripomínajúce palmu – ich význam som pochopila až neskôr.

Ponad vysušenú rieku vedie niekoľko pekných mostov, vybetónované koryto zaujímavo pomaľovali sprejeri. Ďalej som nešla, už sa mi takmer z kečky parilo, radšej som sa zaliala studenou horchatou a zaliezla do tieňa paliem.

O štvrtej som sa rozhodla ísť do kostola a odsedieť si to, kým je voľných ešte pár stoličiek. Kúpila som si program s vysvetlivkami a do daru dostala vejár, bez ktorého by som to asi neprežila – ako pribúdalo ľudí, stúpala i teplota. Žiadny chladivý svätostánok, hoci som sedela pri otvorených dverách, cítila som, ako mi po chrbte stekajú kvapky potu ako veľké, studené slimáky. Pripravená na španielske meškanie a čakanie, mala som so sebou knihu, a tak som to dáko prežila. Chvíľu pred začiatkom vyšiel na chór chlapík z kostolného zboru a snažil sa s nami precvičovať dáke skladby, no ja som sa pridať nevedela a ostatným sa v tom teple nechcelo, márne sa mladý muž snažil, výsledok bola hanba.    

Prichádza Mária:

Hra oslavuje Máriino zosnutie a prenesenie do nebies. Originálny rukopis sa nezachoval, najstarší odpis pochádza z roku 1709. Scenár obsahuje spevy z rôzneho obdobia – stredoveké gregoriánske chorály, renesančné i barokové piesne, postupne mierne adaptované.   

Presne o šiestej sa predstavenie začalo. Najprv vošli dnu cez hlavnú bránu miestne a cirkevné autority a usadili sa uprostred kazateľne okolo neveľkého javiska, osvetleného dvanástimi sviečkami. A potom sa zjavila Mária - asi desaťročné dievčatko v bielej tunike a belasom plášti, ktorého hlavu zdobil zlatý diadém. Jej sprievod tvorili Mária Salome, Mária Jacobe a niekoľko anjelov. Všetkých predstavovali deti, keďže liturgický pôvod diela zakazuje účasť žien.       

Mária šla pomaličky, zastavovala sa pred súsošiami a oltármi, reprezentujúcimi biblické výjavy. Vykonávajúc niečo ako krížovú cestu, spievala o túžbe stretnúť sa opäť so synom. Spievala bôľne, srdcervúco, prekrásne. Sama, bez hudobného sprievodu, ťažkú-preťažkú melódiu, asi dvadsať minút. Bola to pani speváčka, jej hlas sa niesol loďou ako spev slávika, až som mala husiu kožu. Amatérsky to popíšem, že trilkoval kdesi vysoko nad nami a cifroval okolo hlavnej melódie, akoby spievala ornamenty...     

A nebo sa otvorilo:

Keď došla k javisku, zahrmel organ, rozozneli sa zvony – ešte aj teraz mám zimomriavky – a vtedy sa otvorila obloha. Totiž, v kupole vysoko nad nami sa zjavil štvorcový otvor a z neho sa za búrlivého potlesku začalo vysúvať čosi ako obrovský čínsky lampión. Keď bol celý vonku, jeho osem krídel sa otvorilo a zmenil sa na zlatú palmu, v ktorej stál malý anjelik.

Palma začala pozvoľna klesať a chlapček sa pustil do spevu. Klobúk dole i pred jeho výkonom, spieval na tú istú melódiu ako predtým Mária. Vďaka skvelej akustike sa jeho sladký, éterický hlások vznášal nad nami ako stužka vo vetre. Dole bolo ticho, že by bolo počuť padnúť aj špendlík. Rozsýpajúc z vrecúška jagavý zlatý prach, blížil sa pomaličky k zemi. Keď dosadol, oznámil Bohorodičke skorú smrť a odovzdal jej zlatý palmový list, ona vyjadrila želanie mať v tejto chvíli pri sebe apoštolov. Anjelik jej ju prisľúbil, a potom zase za spevu začal stúpať. Keď došiel hore, zahučal organ, rozozneli sa zvony – a anjelik zmizol...

Nemá význam prezrádzať všetky detaily, Mária napokon umrela (na katafalk namiesto dieťaťa umiestnili sochu s posmrtnou maskou so zavretými očami). A vtedy znovu zaburácal organ, nebeské vráta sa otvorili a mne skoro oči vypadli. Z otvoru sa vysunul druhý vzdušný aparát, na ktorom sa nachádzalo päť ľudí: v strede stál v bielom Ángel mayor (Hlavný anjel) ako pripomienka Krista, po jeho bokoch dvaja dospelí anjeli, jeden hrajúci na gitaru, druhý na harfu (áno, aj tá tam visela) a pod nimi kľačali dvaja maličkí anjelici s gitarkami. Neuveriteľné! Toto som videla náhodou na fotografii, vďaka ktorej som sa do Elche dostala – vyzeralo to ako divadlo na lustri J

Nebeské bytosti pomaličky klesali, rozsýpajúc na nás zlatý prach a pri tom úúúchvatne spievali. Predstavte si dva dospelé barytóny, okolo ktorých sa ako liany ovíjali detské hlásočky, a do toho nežné tóny harfy... Bol to neskutočný zážitok.

Anjelský chór prišiel po dušu Márie (zastúpenú obrázkom), oznámil svetu jej skoré nanebovstúpenie a pomaly zase vystúpal na nebesá...

Noc smútku i radosti:

Týmto sa skončil prvý diel, socha Márie, obsypaná kvetmi, ostala ležať na katafalku, aby sa jej Elchania mohli pokloniť. Ja som vyšla von a až tam som si uvedomila, aký pekelný hic bol v inokedy príjemne studenom kostole, musela som sa pooblievať ľadovou vodou...

Mimochodom, prvý vzdušný aparát (nazývaný Nube alebo Granada) bol do kostola umiestnený už v roku 1760 a odvtedy ho stále udržujú. Druhý sa nazýva Recèlica alebo Araceli, tretí Coronación či Trinidad. Tieto zariadenia zostupujú a vystupujú pomocou tuctu konopných povrazov, ručne navíjaných za pomoci zdvihákov.  Nad plátnom, na terase presbytéria je postavené dočasné lešenie, ktoré ,,kulisárom“ umožňuje vykonávať všetky potrebné operácie.  

V túto noc, tzv. Nit de la Roá, sa o polnoci konala spontánna tichá procesia so zažatými sviečkami. Tí, ktorí chceli vzdať úctu svojej patrónke, sa prešli uličkami starého centra, kade ráno pôjde pohrebný sprievod. Ostatní jedli, pili, tancovali (a hádzali delobuchy). Elche nespalo, pouličná párty trvala do úsvitu... A  ráno o štvrtej sa konala prvá slávnostná omša.

Cesta do neba:

Pätnásteho augusta o desiatej sa mestom prešiel pohrebný sprievod so sochou Bohorodičky. Zbor, ktorý spieval piesne z predstavenia, všetci herci i Elchania.    

A podvečer o šiestej sa v Bazilike konala druhá časť Mystéria. Priznám sa, že som si pozrela priamy prenos v televízii, nechcelo sa mi tam znova pariť (kostol bol ešte natrieskanejší).

Opäť nepôjdem do detailov, iba v skratke. Hra sa začala pochovávaním Márie, ktoré prerušila skupinka protestujúcich Židov. Keď sa jej jeden z nich snažil dotknúť, ostal paralyzovaný. Vidiac zázrak na vlastné oči, Židia uverili v Márinu posvätnosť a nechali sa pokrstiť, načo sa ochrnutému vrátila pohyblivosť. Spolu pochovali telo v bielych šatách, prešívaných zlatom, do hrobky.    

Vtedy zahrmelo a z kupoly sa začal spúšťať aparát s päticou, ktorá deň predtým odniesla Máriinu dušu. Teraz spievajúc prichádzali po jej vzkriesené telo. Hlavný anjel zosadol a na jeho miesto pripútali Máriu – sochu. Už bez masky, s otvorenými očami, pripravenú vstúpiť do božieho kráľovstva. Zariadenie za dojímavého spevu cherubínov začalo stúpať a vtedy dobehol neveriaci Tomáš. Uvidel, uveril a poprosil o odpustenie...     

Keď bola skupinka v polke cesty, znovu zaburácal organ a pod stropom sa zjavil ďalší aparát. Kým ten prvý ostal visieť v priestore, vysoko nad divákmi, druhý klesal. Muž, sediaci v strede na tróne a dve deti po jeho bokoch predstavovali Svätú Trojicu, prinášajúcu korunu. Zastali pár metrov nad Máriou a zatiaľ čo anjelici rozsýpali zlatý prach, ktorý ako malé hviezdičky padal na ľudí, nebeský otec žiarivú korunu pomaly spúšťal.

Keď dosadla na Bohorodičkinu hlavu, spustil sa niekoľko minút trvajúci aplauz a volanie ,,Nech žije Mária!“ Bazilikou sa niesol majestátny spev Gloria Patri, ľudia plakali a veru slzy tiekli i jednému z anjelov, olepenému zlatými papierikmi... Účinkujúci, pohojdávajúci sa pod belasou kupolou, si vychutnali vrcholný moment, a potom začali stúpať. Ešte posledné zaburácanie organu a Mária so svojím sprievodom vystúpila na nebesá. Obloha sa zase na rok zavrela, Mystérium sa skončilo...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?